Šplechtovu, dnes herečkou Národného divadla. Po návrate do Prahy v roku 1984 hral v realistickom diavdle Praha, divadle ABC, v Divadle Bez zábradlí a v Národnom divadle. Od roku 1997 nemá stále angažmán, hosťuje a hrá vo vlastnej divadelnej spoločnosti. Založil ju iba minulého roku. Jej korene vlastne siahajú až do polovice 19. storočia. Prvým impresáriom bol jeho prapradedo Ondřej Červíček. Ten získal povolenie v roku 1883. So spoločnosťou kočoval aj Jozef Kajetán Tyl. Neskôr v prvej polovici 20. storočia jeho dedo Rudolf Hrušínský a Josef Kemr. Ojedinelú príležitosť stretnúť sa s Janom Hrušínským mali diváci predstavenia Zahraj to znovu, Same, v Jumbo centre v rámci Českých dní 2003. Zahral si opusteného intelektuála Felixa, neurotika, ktorý má komplexy z vlastnej sexuality.
"Dúfam, že vás tá chuderka stolička udrží. Správcovia tohto kultúrneho stánku zrejme šetria na pohodlí umelcov," poznamenal pozývajúc ma do neprívetivej šatne Jumbo centra. Nevdojak som sa zapýrila namiesto tých, čo mali toto "zázemie" na svedomí.
Dávno ste v Košiciach neboli.
- Mám na Slovensku veľa priateľov. Ale tu v Košiciach sme naposledy hrali ešte pred rozdelením republiky v osemdesiatych rokoch na divadelnom festivale.
S otcom sme kedysi zvykli chodievať do Tatier.
Váš starší brat má v rodine herca. Máte pokračovanie aj vy?
- Mám tri deti, ale zatiaľ si nemyslím, že niektoré z nich bude pokračovať v rodinnej tradícii. Najstarší syn zrejme určite nie. Nicola je totiž v Austrálii, kde študuje obchodnú angličtinu a ekonomiku. Zaujíma ho marketing. A osemnásťročná dcéra Kristína zas študuje manažment cestovného ruchu. Sama sa však tajne prihlásila do dramatického krúžku. Hrajú tam vraj Čechova, ale ani nám nepovedala kde. A najmladšia Barča má 12 rokov a mám pocit, že by v divadle tiež bola rada. To sa ešte uvidí.
V seriáli Nemocnica na okraji mesta hrá všetko, čo má ruky a nohy. Vy nie.
- Nie som zrejme seriálový typ. Dokážem rolu aj odmietnuť. Urobil som to niekoľkokrát. Naposledy to bola titulná úloha prisprostého poručíka v nejakom seriáli, tuším sa volal Veliteľ. Vždy to bolo vtedy, keď sa mi nepáčila hra, alebo úloha, alebo som sa na ňu necítil. Napokon, ktorý herec si o sebe myslí, že zahrá všetko, mal by sa nad sebou zamyslieť.
Fotíte ešte?
- Fotil som, ale to je už minulosť. Väčšinou išlo o zábery z divadla, alebo z filmovačiek. Všimla si ma Yvona Kreuzmanová a ponúkla mi spoluprácu v asociácii Tanec Praha. Tam som fotil asi tak tri roky. Mal som dokonca výstavu v Prahe a vo Viedni. A najviac som hrdý na to, že moje fotky boli publikované v katalógu Pentaxu v Tokyu. Teraz mám dokonca vystavené nejaké v Jihlave.
Prečo ste prestali?
- Neostával mi čas. Mám veľa hereckej práce a teraz už aj manažérskej. Nešlo by to.
A čo iné záujmy?
- Mám veľké šťastie, že je divadlo mojim koníčkom. Josef Kemr stále tvrdil, že herectvo je oblažovanie samého seba. Mal pravdu.
Čo máte nové?
- S režisérkou Lýdiou Engelovou ideme robiť Feliciana Marceaua a jeho hru Vajíčko. A dúfam, že sa dohodneme s organizátormi Českých dní a prídeme zas s touto hrou do Košíc. Inak ešte dohrávam v divadle ABC. V divadle Brodway hrám v muzikáli Rebelové.
Čo vás čaká najbližšie?
- Budeme mať vlastnú divadelnú budovu. Dostali sme ju od mestskej časti Praha 4 v bývalých priestoroch televízneho štúdia Na Jezerce. Po rekonštrukcii tam vznikne priestor pre 220 divákov. Takže na to sa teším najviac. Ale predtým ma ešte čaká množstvo zariaďovania. Otvárame na jeseň.
Takže sa tradícia rodu Hrušínskych nepretrhne. Vynechal ju vlastne iba váš otec.
- Otec celý život túžil mať vlastné divadlo. Nikdy sa mu to nepodarilo. Neumožnila mu to doba, v ktorej žil, alebo skôr ľudia, ktorí v nej žili.
Kedy ste sa rozhodli založiť si vlastné divadlo?
- Niekoľko hodín po pohrebe otca. Bol som plný emócií. Ešte v ten večer som mal premiéru predstavenia, s ktorým som sa celkom nestotožňoval. Necítil som sa dobre. O to viac som si uvedomoval absurditu toho, čo robím, keď som tri hodiny po tom, ako som stál pri otcovej rakve v Stašniciach, pobiehal po javisku nalíčený na bielo a s parochňou. Zrejme vtedy padlo rozhodnutie postaviť sa na vlastné nohy. A ponúkať kvalitnú a nepodkladajúcu sa dramaturgiu. Lebo divadlo podľa mňa nemá ľudí deptať viac než život.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
