"vlasáčov" jednoducho žerie, o tom po ich nedávnom koncerte niet žiadnych pochýb. Takmer dvojhodinové vystúpenie si nenechalo ujsť viac než 3000 fanúšikov, ktorí sa už nevedia dočkať, kedy aj na Slovensku uzrie svetlo sveta jubilejný desiaty album Kabátu Dole v dole. S časťou kapely - Josefom Vojtekom (spev), Otom Váňom (gitara) a Radkom Hurčíkom (bicie) sme sa po košickom koncerte porozprávali nie len o tom, čo je nové.
Vaša kapela hrá v nezmenej zostave už pekných pár rôčkov...
J. Vojtek: Sme predsa normálni ľudia. Nikto z nás nepremýšľa v hviezdnych euforických myšlienkách, že sa podarí jedna doska a hurá, urobím si sólovú alebo hurá, zblbnem. O tom to je, zostať prirodzený a nebyť úplný idiot.
O. Váňa: Proste medzi nami nie je žiaden magor ani blbec a nezávidíme si.
Chcete povedať, že ste zo seba nikdy nemali ponorkovú chorobu?
O. V.: Ale áno, napríklad, keď si Hurvajs vyzuje topánky na izbe, tak ma to serie. A jeho zas serie, že mu nadávam, keď húli. Ale to je normálne.
Neriešite to aj dočasnou stretávacou pauzou?
O. V.: Keď sa skončí turné alebo nahrávanie dosky, nevidíme sa dva mesiace a potom nám je zas za sebou smutno. A hlavne máme všetci taký špecifický humor, že keď niekto z nás ide do inej spoločnosti, nejako tam nezapadá.
Tušili ste v časoch, keď ste začínali, že to dotiahnete tak ďaleko a budete vypredávať koncertné haly?
J. V.: Myslím, že každý to chce niekam dotiahnuť. Veď keby sme nemali ciele, tak to nemá cenu robiť.
O. V.: My máme vzostupnú tendenciu. Pôvodne sme totiž boli pivničnou kapelou, potom sme hrali v kulturákoch, kluboch, menších halách a teraz na štadiónoch.
Kam ste sa za tie roky posunuli?
J. V.: Myslím, že Kabát je zaujímavý práve tým, že sa nikam neposunul, že sa vehementne nemení štýl. Ľudia vedia, že keď si kúpia náš nový album, tak to bude zasa Kabát. A to je, myslím, veľmi dôležité.
O. V.: Mlátime do tých bubnov a gitár stále rovnako.
Ale vaše publikum prerodom prešlo. Začínali ste takmer s výsostne mužským osadenstvom, dnes sa v prvých radoch tlačí aj nežnejšie pohlavie.
O. V.: No, muzika začala oslovovať aj ženské, ktoré tam chodia, lebo sa je na čo dívať. A hlavne sú naše koncerty aj o tancovaní a na to sú skôr tie dievčatá.
Prečo ste sa v priebehu rokov neopozerali a neopočúvali?
O. V.: Ja keď napríklad idem na AC/DC, ktoré mám veľmi rád, tak ma teší, že ešte stále hrajú a že stále s každou novou doskou dokážu ľuďom niečo povedať. Nemám rád staré kapely, ktoré žijú z toho, čo hrali pred 20 rokmi a nové dosky stoja za hovno.
Mali ste aj obdobia, keď ste to chceli vzdať?
R. Hurčík: Nie.
O. V.: Nás to proste baví...
Nevedeli by ste sa ničím iným uživiť?
O. V.: Nad tým som ani nepremýšľal. Ja najlepšie ako viem, robím muziku. Ale o Josefovi prezradím, že by bol určite pilotom Formule 1. On totiž strašne rád jazdí rýchlymi autami.
R. H.: Ja by som sa dobre uživil ako povaľač. Len neviem, či je to dosť dobre platená práca (úsmev).
Českí kritici vás majú v zuboch. Aký máte názor vy na nich?
O. V.: Ja ich mám úplne "v prdeli".
R .H.: Sú to zakomplexovaní blbci, ktorí závidia. Vôbec sa tým nezaoberám a ani to nesledujem.
O. V.: Keď sa ku mne nejaká kritika dostane, tak si to prečítam. Ale môj obľúbený spisovateľ Charles Bukowski, ktorý mal podobný imidž ako my, napísal na kritikov dobrú vetu - keď kritici jedného dňa zomrú, už tu jednoducho nebudú. Moje knihy tu ostanú...
Vraj sa z vás postupne stali pokojnejší ľudia...
O. V.: Dôležité je nerobiť svinstvá. To, či niekto chlastá viac alebo menej alebo si zahúli, to nič nemení na tom, že keď nerobí zlé veci, tak je to pohoda. Ak žiješ divoko v osemnástke, O. K. Ale aj v tom období, keď sme "parili", "húlili" a "kalili", nikdy sme nerobili svinstvá.
R. H.: Ja som sa v žiadnom prípade nezmenil. Ani nehodlám. Predsa nezostarnem a nebudem nejaký hnusný protivný dedko.
Chceš byť moderný starý otec?
R. H: Nie, ja nechcem byť dedko. Chcem byť stále rovnaký. Ja "chcípnem" mladý. Klasický príklad je napr. spevák kapely Motorhead. Má síce 60 rokov, ale furt funguje ako mladý chlapec.
Predtým ste občas prišli na koncert poriadne pod parou. Ešte sa to stáva?
R. H: To je jediné, v čom sme sa zmenili. Už nehráme ožratí, lebo čím viac sme boli pod parou, tým horšie výkony sme podávali.
O. V.: Hlavne si uvedomujeme, že máme zodpovednosť za 40 ľudí, ktorí sa na ten koncert tešia - od posledného technika až po manažérov. Tak nemôžeš prísť na koncert naliaty a niečo posrať. Niežeby sme sa teraz už nikdy neskalili. Ale robíme to tak, že máme za sebou úspešné vystúpenie a deň voľna pred sebou.
Ako trávite čas po šnúre?
O. V.: Chodievam zdvíhať činky. Mňa to strašne baví. Idem do posilňovne, trošku si zacvičím a mám hneď dobrú náladu.
R. H.: Keď prídem domov po 6-týždňovej šnúre, tak v kuse ležím na gauči.
Ako dlho vydržíš v jednom kuse na tom gauči ležať?
R. H.: Dva dni. Vtedy takmer nič nejem, iba pijem pivo a to ma zasýti (smiech).
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
