bezkonkurenčne vedie v hranosti v tunajších rádiách, predaji albumov, v zbere ocenení a návštevnosti koncertov. A stále fičia na plný plyn. Od istého času už i s najmladším Timkom - Dušanom. Hoci sa mohlo zdať, že sa v poslednej dobe stiahli do úzadia, bolo to len ticho pred búrkou. No Name majú na trhu čerstvý album s názvom Slová do tmy. Tak sme sa nie len o ňom porozprávali s trojčlenkou - Igorom, Vilom a Zolim.

No tak spusťte, čo je zachytené na vašom v poradí už štvrtom hudobnom počine?

Igor: "Vypočujte si to. Poviem len, že tam nájdete opäť vzťahy medzi mužom a ženou, medzi nami navzájom, kamarátmi, rodičmi. Jednoduchý pohľad na 24 mesiacov, ktoré sme prežili počas príprav posledného albumu. Je plný života, skúseností, emócií, tak, ako sú na to u nás ľudia zvyknutí. Sú to bežné témy, ale spôsob, akým ich podávame, je nezvyčajný."

Oproti predchádzajúcim trom albumom?

Igor: "Oproti čomukoľvek. Pretože je to naša výpoveď. Výpoveď ľudí od 32 po 16 rokov, ktorí sa stretli v jednej kapele. Preto je album taký aký je. Robený s nadhľadom."

Téma lásky je určite nevyčerpateľná, ale niekomu sa môže zdať, že je jej u vás možno až priveľa. Žijete aj niečím iným?

Igor: "A o čom je život? Máme hrať o tom, ako si niekto robí kariéru? Napriek tomu u nás nájdete aj skladby, ako pieseň Hľadám, kde spievam, že hľadám to, čo v ľuďoch nie je. Alebo sa zamýšľame nad tým, ako to tu s nami dopadne, keď všetko nemenné sa mení. No neviem si predstaviť, že by sme mali hrať výhradne o spoločenských problémoch. Najväčšie hity boli predsa vždy o láske (úsmev). Je to nekonečná a nadčasová téma, ktorá sa dotkne každého."

Začínali ste ako chlapci, dnes ste o sedem rokov starší, ako sa odzrkadľuje takmer generačný rozdiel, ktorý príchodom do kapely nastolil šestnásťočný Dušan?

Igor: "Myslím, že v nábojoch piesní cítiť aj jeho názory, ktoré okolo seba neprestajne chrlí a do istej miery nám tak dáva možnosť poznať reakcie človeka mladšieho ako sme my."

Vilo: "A najmä nám to rozširuje obzor. Udržiava kontakt s generáciou, z ktorej sme už vyrástli. Dušan je odo mňa presne o polovicu mladší a cez neho mám možnosť pozorovať, ako sa zmenili problémy tínedžerov oproti problémom, ktoré som v ich veku prežíval ja."

Ste známi ako kapela bez hviezdnych manierov. Napriek popularite pôsobíte prirodzene a nemáte problém otvorene komunikovať s hocikým, čo môžu ľudia zneužívať. Viete pri nadväzovaní nových vzťahov vždy správne odhadnúť, nakoľko úprimne sa k vám ľudia správajú?

Vilo: "Priatelia, ktorí nás poznali ešte predtým, pri nás zostali doteraz a nemajú problém správať sa k nám normálne. Sú to práve oni, kto nás uzemní, ak náhodou občas vyskočíme, z akejsi 'pozície sily'. Ale nájdu sa aj ľudia, ktorí sa mi odrazu začali zdraviť. Takých beriem s rezervou."

Zoli: "A mne sa podaktorí odrazu zdraviť prestali."

Igor: "Vďaka tomu, že žijeme strašne rýchlo, si ľudí ani veľmi nemôžeme pripúšťať k telu. Na kamarátov nám zostáva málo času a tých naozaj skalných priateľov dokážem zrátať možno na piatich prstoch. To aj keby som chcel mať pred nimi nejaké hviezdne maniere, len by si poklepali po čele, že na čo sa to preboha hrám. Poznáme sa odkedy sme za sebou ťahali umelú kačku, je zbytočné si niečo predstierať."

Existuje vôbec v šoubiznise pojem priateľstvo?

Igor: "To nás nezaujíma. Svojich kolegov k nášmu hudobnému životu nepotrebujeme. Samozrejme, máme dlhoročných známych, ako chalanov z IMT Smile alebo Peťa Biča.

Vilo: "Ale zhodou okolností sme nedávno hrali veľký koncert v Čechách, kde bolo strašne veľa rôznych interpretov. Rátalo sa nám, keď sa nám pozdravili napríklad chlapci z Olympicu, vôbec nemali problém. Večer bola taká "poakciová" párty, kde hral Zoli a Igor na klavíri, Jana Kirschner spievala, pridali sa vokalistky od Kamila Střihavku, spevák a trúbkar z Chinaski. Bola to výborná párty, ktorú začali Slováci a českí umelci sa spontánne pridali.

Igor: "Až na jedného nemenovaného českého gitaristu, ktorý demonštratívne odišiel so slovami, že aj on vie hrať na klavíri a spievať, ale keďže dnes je tu večer slovenskej kultúry v Prahe, on odchádza..."

Igor, registroval si vôbec pri tej rýchlosti, akou žijete, že si skončil vysokú školu?

"Jasné, dokonca s červeným diplomom. V divadle síce zatiaľ neúčinkujem, ale už prišli krásne ponuky, či už na titulnú rolu do Rebelov v Prahe alebo na Adama Šangalu v nitrianskom divadle. Ale keďže No Name majú pred sebou ešte veľa koncertov, nemôžem chalanov pustiť k vode, hoci rozhodnutie nechali slobodne na mne. U nás ešte stále platí jeden za všetkých, všetci za jedného."

Hudba teda pre vás všetkých zostáva prioritou číslo jeden. Nemáte pocit že vám niečo uniká?

Vilo: "Zatiaľ nad tým nerozmýšľame. I Roman si prerušil šúdium práva kvôli kapele, ktorá nás živí a súčasne baví. Ale veď robíme presne to, čo chceme. Cestujeme, hráme, spoznávame ľudí, takže pocit, že by nám život pretekal medzi prsty, nehrozí."

Stíhate vôbec ešte niečo mimo pódia?

Igor: "My zo Zolim sa chystáme už tretí rok na ryby alebo na huby. Toto nám uniká, to je pravda. Príroda mi chýba, v hotelových izbách si jej veľmi neužijem, ale nesťažujeme sa. Keď to teraz ide musíme makať. No zamiloval som sa do tenisu, podobne ako Roman, na ten si nájdem čas stále, keď sa dá. Ivan rád zájde do posilovne, Zoli sa realizuje ako dídžej v Jazz klube. Najmladší Dušan nemôže veriť, keď môže vypadnúť s kamošmi vonku, ako za starých čias."

Vilo: "A ja keď som po dlhom čase doma, tak periem, žehlím, umyjem riad, utriem prach, slovom, domáce práce mi zaberajú spústu času (smiech)."

Koncom októbra sa chystáte na koncert do Londýna. Ako k nemu došlo?

Zoli: "Vybavil nám to tam jeden kamarát. Tamojší klub má kapacitu 1500 ľudí a navštevujú ho rôzni známi interpreti, naposledy tam hral tuším Vidiek."

Igor: "Je to fantastické. Keď si predstavím, ako sme začínali na Košickom zlatom poklade v tunajšom kulturáku a dnes už máme za sebou koncerty v Čechách, Amerike, čaká nás Londýn, ozvali sa nám z Austrálie... keby mi to v tom 96-tom niekto povedal, len sa mu zasmejem."

Slovensko a Čechy už máte skrz naskrz precestované, neláka vás cestovanie za "hranicami všedných dní"?

Igor: "To najprv potrebuješ na tej európskej križovatke zelenú. Veľmi dobre sa o tom rozpráva, ale faktom zostáva, že Slovákov a Čechov berie celá západná Európa, akoby prišli z rozvojových štátov."

Ako vlastne dopadli vaše pokusy preraziť v Taliansku?

Igor: "Ľudia z tamojšieho vydavateľstva sa vyjadrili, že naša hudba je veľmi príjemná, boli prekvapení kvalitou taliansky naspievaných textov. Ale boja sa do toho zainvestovať. Na svoju šancu tam čaká spústa domácich interpretov a tak nevidia dôvod podporiť práve Slovákov. Za všetkým sú podľa mňa peniaze, v každom prípade stále čakáme na svoju šancu, keď príde, nebránime sa skúšať šťastie i v zahraničí."

Je vôbec rozdiel medzi českým a slovenským publikom?

Vilo: "Je a na začiatku sme z toho boli i prekvapení. Rozdiel je už medzi Košicami a Michalovcami. Čo sa týka Čechov, sú živší už od začiatku a držia si svoju hladinu nálady počas celého koncertu. Naopak, Slovákov treba spočiatku rozhýbať, ale keď sa to rozbehne, zábava ku koncu graduje ako sa patrí. Možno je to aj jazykovou bariérou. Mladí Česi niektorým slovám nerozumejú a hoci spievajú spoločne s nami, problémové miesta si nahrádzajú inými slovíčkami."

Chystáte trojkrst novej platne v Košiciach, Bratislave a Prahe, povedzte niečo bližšie...

Vilo: "Krstiť začíname v Bratislave, po tom v Prahe, keďže CD po prvýkrát vychádza súčasne v Čechách aj na Slovensku a uzavrieme to ako správni lokálpatrioti doma v GeS-ku. 6. novembra. Všetci ste pozvaní. Na jar nasleduje naša koncertná šnúra. V marci štartujeme Čechy, v apríli Slovensko a finále opäť v metropole východu. Košičanom sme vďační za veľa, chceme sa im takto revanšovať."

Máte najazdené nespočetné kilometre, ako zvládate tie nekonečné cesty autom, obklopení tými istými tvárami...

Igor: "Neustále sa kecá, neustále."

Vilo: "Potom sa zaspí, potom sa ide obedovať, hranice, spánok a keď sa blížime k miestu, opäť kecáme."

A najčastejšia téma rozhovorov hneď po hudbe?

Vilo: "...sú ženy, samozrejme, čo iné? Keď stojíme na semaforoch a po priechodoch idú dievčatá, hneď je o čom rozprávať."

Máte už slušný prehľad, kde sú najkrajšie?

Zoli: "V Amerike sú prevažne obézne ženy, len občas sa vyskytne zázrak, Češky majú väčšie prsia, ale Slovenky sú jednoznačne najkrajšie."

Igor, Vilo: "Súhlasíme."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári