pôsobil aj v legendárnej kapele Modus a momentálne finišujú prípravy najnovšieho albumu Greksabatu, ktorý uvedú do života koncom októbra v Bratislave. Ešte predtým si však tohoto muzikanta a šoumena môžu užiť aj Košičania. V sobotu totiž od 20.00 hod. rozozvučí za doprovodu gitaristu Miša Kovalčíka (obaja na snímke) priestory Gril Pubu na Timonovej 13 pri Vojenskej nemocnici.

Košičanom sa opäť po čase predstavíte svojou barovou produkciou. Kedysi ste však vraveli, že vám takéto hranie pripomína juke box...

- Toto nepovažujem za hranie v bare, je to klubová produkcia, kde s Mišom hráme akustické verzie najrôznejších pesničiek. Ale sú to všetko veci, ktoré mám rád. To, čo som mal na mysli pod pojmom juke box, bolo hranie v zahraničí, kde som vybrnkával veci, ktoré momentálne bodovali v hitparádach a na čo ľudia leteli. Teraz hráme skladby, ktoré sa nám už roky páčia a máme ich radi.

Ale pre muzikanta nie je zlou školou ani to barové hranie...

- Je to vynikajúca škola a odporúčal by som ju každému. Pretože mladí ľudia, ktorí skladajú vlastné pesničky, ich obyčajne komponujú v rámci svojich technických alebo iných možností. A hrajú to obyčajne v nejakom myšlienkovom kruhu, kde sú obmedzení iba nejakými akordami. Kdežto, keď hráte cudzie veci, musíte hrať s akordami, ktoré by vám možno nezišli ani na um. Navyše vás to núti spievať iným spôsobom, ako ste zvyknutí, pretože sa snažíte čo najviac priblížiť originálu. Takže naučiť sa toho dá naozaj strašne veľa.

Čochvíľa uzrie svetlo sveta váš nový album. Aký bude?

- Je to album skupiny Greksabat, takže je to iná káva ako to, čo robíme my dvaja s Mišom. Na platni je 17 skladieb, z toho 11 nových, ktoré sme nahrali teraz nedávno. Väčšina z nich je úplne neznámych, svoje miesto si tam našla aj jedna demikátovská pesnička - Janko a Janka, ktorá sa veľmi páči M. Kovalčíkovi a keďže sme ju doteraz nikde nenahrali, tak ma požiadal, či by sme to neurobili. Okrem toho si tam fanúšikovia nájdu aj 6 bonusov, sú to skladby, ktoré sme nahrali v priebehu 5-6 rokov, ale na žiadnom albume sa zatiaľ neocitli a nachádza sa tam aj rocková verzia Ameriky, Afriky.

Tvrdíte o sebe, že ste lenivý. No máte rozbehnutých toľko projektov, že váham, kedy máte čas leňošiť.

- Jój, na to čas mám. Aj teraz sedím a čítam si. Ja to mám zadelené tak - keď hrám, tak hrám a keď som doma, čítam knihy.

Takže domáce práce vám veľa nehovoria?

- Ale áno. Občas umývam riad, hoci sa to snažím zvaliť na svojich synov, niekedy vysávam a nakupujem. To je moja hlavná činnosť.

Veľa muzikantov sa sťažuje, že sa z hudby nedá poriadne žiť. Vnímate to aj vy tak?

- Vnímam, ale ja sa našťastie živím hudbou, odkedy som skončil vysokú školu. Som síce skončený právnik, ale odrazu som sa začal venovať muzike. Mal som aj lepšie, aj horšie obdobia, ale stále som dokázal uživiť svoju 4-člennú rodinu. Nie som síce žiaden milionár, ale mám všetko, čo potrebujem k svojmu životu.

Prečo ste právnický chlebíček vymenili za neistý muzikantský?

- Ani neviem, tak nejako to prišlo a veľmi sa mi to páčilo. Mne omnoho viac vyhovuje tulácky život, aj keď neviem, dokedy sa to dá robiť. Ale keď vidím niektorých svojich starších kolegov, že to ešte stále robia... Zatiaľ sa to dá, tak uvidíme, čo bude ďalej.

A hra so zákonmi vás nebavila?

- Nie. Ja som na tú školu šiel, lebo som si myslel, že sa mi to bude páčiť. Ale potom to hudba nejako predčila. Hoci musím priznať, že po rokoch som potom uvažoval vrátiť sa k povolaniu právnika. Ale to som už mal 36-37 rokov, moji kolegovia z výšky už boli všetci niekde dobre usadení a ja som si uvedomil, že začínať s právnickou kariérou je už neskoro.

Prečo ste sa chceli "vrátiť" k paragrafom?

- To bolo akurát v tom porevolučnom období, keď sme boli nútení ísť hrať do baru, nemohol som hrať koncerty a moja mama mi stále hovorila, aby som už nechal muzikantské povolanie. Tak som si obišiel tých kamarátov a spolužiakov, čo boli na súdoch, ministerstvách a realitkách a zistil som, že sa všetci majú veľmi dobre. My sme boli vskutku veľmi silný ročník. Veď mi tí spolužiaci aj teraz pomohli, dali mi prachy na platňu, a tak sme sa nijako nemuseli obmedzovať. Mali sme najlepšie štúdio a jedného z najlepších zvukárov, Ivana Jombíka. Za to im veľmi pekne ďakujem.

A museli vás tí kamaráti niekedy aj z niečoho vysekávať?

- Nie, musím sa pochváliť, zatiaľ som žiadne problémy so zákonom nemal.

V čase, keď sa mediálne známe osoby vzbúrili proti bulváru, ste vy povedali, že by ste nič neriešili súdnou cestou, ale ručne-stručne. Naozaj by ste dotyčného novinára, ktorý by vás poškodil, zbili?

- Áno. Ale neurobil by som z nich maródov. Skôr by mi šlo o tú hanbu. Povedal som si, že keby to bol chlap, tak by verejne dostal zopár faciek a keby žena, tak by som jej dal na holú. A ešte by som k tomu prizval novinárov z iných médií, nech je sranda.

Kedy ste sa naposledy pobili?

- Fíha, ešte asi ako puberťák. Ako dospelý už nie. To už bolo len také odstrčenie niekoho alebo nakopnutie do zadku. Ale bitka nie.

Pobili ste sa niekedy aj pre nejakú babu?

- Nepobil, len som mal jeden incident na základnej škole kvôli svojej terajšej manželke. Keď sme boli ôsmaci, pásol po nej totiž jeden deviatak. A to bolo už v čase, keď som ju opaľoval. Tak si ma ten chalan odchytil a vyhrážal sa mi. To bolo všetko.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári