Karel Plíhal.
Jeho koncert sme naposledy navštívili v auguste na piešťanskej Country Lodenici 2003, kde však vyvolal zmiešané reakcie, keďže od pódia vzdialenejšia polovica 20-tisícového publika tradične tichú Plíhalovu prezentáciu nepočula.
Ako ste to vnímali vy?
- Cítil som to. Ale usporiadatelia vraveli, že s toľkými ľuďmi nepočítali. Inak by boli dali reproduktory aj do druhej polovice.
Prečo nespievate hlasnejšie?
- Lebo neviem. Takto spievam normálne celý život.
Stalo sa vám už, že vás ľudia nepočuli?
- Keď som ostal trčať vo výťahu (úsmev). S tým, či ma počuť, na pódiu na takom obrovskom festivale veľa neurobím.
Čo s tým?
- Nepatrím na festivaly, ale do klubov a kulturákov. Letné akcie sú daňou za to, že cez rok môžem v pokoji jazdiť po kluboch, beriem ich ako nutné zlo. Keď vyleziem hore, nevidím reakcie. V klube do tvárí vidím a podľa toho reagujem, aj viac rozprávam. Čo robím, sa na festivaly nehodí, je to tiché, patrí to do komorných prostredí. Na masovom festivale náladu neovplyvním, nie som kapela, neviem to vystupňovať.
Ani si na festivaloch rád neposedíte s kolegami, kamarátmi, fanúšikmi?
- Festivaly robím na otočku, po koncerte hneď utekám preč. Na mňa je tu veľa ľudí. Mám fóbiu z veľkého množstva ľudí. Toľko ľudí mi nerobí dobre.
V Roku diabla ste sa blysli...
- Neprežívam to. Chceli, aby som tam, tak som bol. Mám kamarátov Nohavicu a Čechomor rád. Bol som požiadaný, tak som vyhovel, ale že by som sa z toho zbláznil, to nie. Nie som herec, dobre mi to nerobí. Nerád sa takto vidím.
Predstavujete anjela.
- Mňa svet anjelov neberie. Nebol som k anjelom vedený. Anjeli - neviem, čo to je.
Vo filme dlho mlčíte.
- V súkromí som ukecaný dosť.
Trénujete na elektrickej gitare a pripravujete album.
- Drel som na jazzovú gitaru rok a pol, trúfam si na ňu. Nový album dokončím v septembri, vyjde najneskôr na Vianoce. Prežívam elektrické obdobie, na albume je hlavne elektrika, mám tam jazzmanov, ale i tak bude album krehký.
Vaše texty sú unikátne práve krehkosťou a milým humorom, je to zámer, pracujete na tom?
- Keby som na tom musel pracovať, nebolo by to fér. Nerobím to. Len si hrám a robím, čo ma baví, občas mi niečo napadne a neriešim to. Je to môj štýl, autoterapia, píšem si pre seba, aby ma to bavilo.
Šnečku, šnečku, vystrč růžky, dokud držím v ruce nůžky. Alebo: Podlehl jsem městským zvodům, udělal jsem si to o dům. Alebo: Uprostřed soch a plastik, těším se domů na styk. Svojimi básničkami na koncertoch medzi pesničkami bavíte ľudí.
- Baví ma písať básničky pre kamarátov. Potom ich od nich žobrem späť, aby som mal čo hovoriť na koncertoch, lebo ich zabúdam. Alebo si ich nájdem na internete, kde ich fanušikovia zverejňujú.
Stretávate sa s Nohavicom a Čechomorákmi?
- Už menej, už sme starší, už nie sme žiadna partia, ale niekedy sa stretneme pracovne alebo náhodne súkromne.
Nepijete alkohol?
- Už jedenásť rokov.
Ako by ste sa charakterizovali ako človeka?
- Neviem. Vykecávať sa o sebe ma nebaví. Svoj názor na seba by som nezverejňoval.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
- Chodím spať o druhej, vstávam o deviatej, celý deň pracujem, osem hodín denne driem na gitare vo vlastnom štúdiu doma pri Olomouci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
