vo štvrtok popoludní na Námestí osloboditeľov. Drvivá väčšina pamätníkov Slovenského národného povstania prišla so siedmimi krížikmi na chrbte, pri mohylách niektorí podľahli emóciám.
Na pohnuté chvíle nedokážu zabudnúť, avšak dnes podľa väčšiny z nich spomínať nemá význam. "Tradícia žije už len iba medzi nami. Dnešná generácia netuší, akej dejinnej udalosti sme boli svedkami, išlo o najväčšiu hrôza všetkých čias," povedal nám jeden z účastníkov SNP.
Nie všetci pamätníci sú takíto pesimisti. O svoj príbeh sa s nami podelil Štefan Mihaľov z Košíc, ktorý pochádza z obce Brekov v Humenskom okrese. Tam sa ako 18-ročný študent drevárskej priemyslovky zapojil do povstania. Jeho príbeh začína v dňoch, keď zlyhali dve východoslovenské divízie, čo ochromilo celé SNP. "Nemci ich začali odzbrojovať, preto sa vojaci snažili presunúť na povstalecké územie. V jeden deň dorazila do našej obce skupinka takýchto utečencov a požiadala, aby som ich tylom nepriateľa previedol do dediny Továrne (okr. Vranov nad Topľou). Podarilo sa mi dostať ich do bezpečia."
Z východných hraníc medzitým prelomila front ruská armáda, na Dukle už bojoval aj 1. československý armádny zbor. "Padlo tam veľa vojakov, preto bola vyhlásená mobilizácie pre doplnenie záložných vojsk. Dobrovoľne som sa prihlásil, pričom som sa dostal medzi automatčíkov. Po krátkom výcviku ma zaradili a spolu so spolubojovníkmi sme dostali príkaz postupovať smerom na Prešov a Poprad. Zastavili sme sa na Branisku, kde sa ustupujúci Nemci zakopali. Tam som na vlastnej koži zistil, čo je vojna. Každý z Nemcov obsluhoval štyri samopaly, čím vytvárali dojem prevahy. Krížovou paľbou sme nemohli z úplnej roviny v obci Široké prejsť na kopec ovládaný nepriateľom. Požiadali sme o podporu delostrelectva, ktoré čiastočne Nemcov povyháňalo zo zákopov a bunkrov. Potom veliaci dôstojník zavelil na útok. Nemci nás mali ako na dlani a strieľali ako besní, niekoľkí chlapci padli. Pamätám si, že som na nič nemyslel, iba som pálil ako šialený. Citíl som, že potrebujem všetko vypáliť. Keď Nemci streľbu opätovali, napadlo mi iba zaľahnúť a zakopať sa - nájsť nejakú hrudu a skontrolovať, či nie som zranený. Napokon sme Branisko prešli s mnohými stratami, hore sme však zistili, že Nemcov nebolo veľa. Utekali tak, že nechávali v zákopoch zbrane."
Štefan Mihaľov dorazil s armádou až po Liptovský Mikuláš, kde sa stretol v najkrutejšom boji zoči-voči nepriateľským vojakom. "Pri jednej obci sme boli zakopaní iba 20-30 metrov od nepriateľskej línie. Nemci ju chceli prelomiť a vyšli zo zákopov. Strieľali sme na seba z bezprostrednej blízkosti, no mali sme dostatok munície, preto sme 'šli' neobmedzene... Nemci padali pred našimi očami. Bola to krutá operácia, v zbesilých bojoch o každú piaď zeme som tam prišiel aj k zraneniu, keď ma nemecká guľka trafila do nohy."
Púť tohto bojovníka skončila v Martine, kde sa stal svedkom hienyzmu Nemcov, ktorí vraždili slovenských povstalcov bez ohľadu na vek a pohlavie.
"V tankovom zákope v Martine som videl asi 50 mŕtvych ľudí. Na vrchu ležala žena, dodnes viem, čo mala oblečené, bolo to niečo hrozné. Sú to strašné spomienky..."
Bojom zoceleného stredoškoláka potom prevelili do dôstojníckej školy v Poprade, kde absolvoval výcvik pre ďalšie operácie, no tam ho už zastihol koniec vojny.
Po vojne sa usídlil v Košiciach, kde vyštudoval vtedajšiu Vysokú školu technickú a do dôchodku pracoval vo vedúcich funkciách vo východoslovenských podnikoch. Na dobu spred vyše polstoročia však už nedokáže zabudnúť. Ako hovorí, "bol som svedkom desivého obdobia plného hrôzy a umierania. Aj keby som chcel zabudnúť, nemôžem," uzatvára dnes už 77-ročný Štefan Mihaľov.
Autor: ss
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
