mŕtvi a zranení, zdrvený a unavený čakal na Námestí osloboditeľov na električku. Chcel byť konečne doma.

Bolo niečo pred pol deviatou. Mesto už ležalo v tme. Mal pocit, že tá ho ochráni, že sa mu už nič nemôže stať.

Zrazu sa ozval ojedinelý výstrel. V tom momente zacítil ostrú bolesť v hlave. Na viac si už nepamätá.

"Rozmýšľam, ako sa to mohlo stať. Všade okolo vládol pokoj, ulice boli takmer prázdne. Zrejme nejaký ostreľovač si na mňa zapoľoval. Inak si to neviem vysvetliť," spomína muž, ktorý zázrakom prežil svoju smrť.

Stačilo pramálo, povestný chĺpok, aby sa do zoznamu košických obetí brutálneho prejavu sily dostalo aj jeho meno.

Z bezvedomia sa prebral po troch dňoch. S hrôzou zistil, že sa nedokáže pohnúť. Lekári mu oznámili, že je ochrnutý. Absolvoval ťažkú operáciu.

Guľka zasiahla 31-ročného talentovaného fotografa do hlavy. A naruby zmenila jeho život.

Osudný deň

Tibor svoje druhé narodenie neoslavuje. Ani v týchto dňoch, keď si pripomíname 35. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

"Oslavovať? Niet čo. To, že som tridsaťpäť rokov odkázaný na invalidný vozík? Som tak zaujatý prácou, že na to nemyslím. Dvadsiaty prvý august je pre mňa skôr súkromným sviatkom. V ten deň sa narodil môj otecko. Čísla majú zvláštnu moc," pousmeje sa 67-ročný invalidný dôchodca.

Na osudný deň však pri najlepšej vôli nemôže zabudnúť. Najtragickejší dátum v dejinách povojnového Československa mu pripomínajú jeho vlastné fotografie.

V tom čase bol fotodokumentaristom v Slovenskom technickom múzeu.

"Ráno sme sa išli s kolegami pozrieť do mesta, čo sa vlastne deje. Bol som šokovaný. Keď sme sa vrátili, vzal som foťák, filmy, zašiel som za direktorom, že idem fotiť. Jednoducho, bol som taká povaha - musel som byť stále tam, kde sa niečo mlelo. Direktor súhlasil. Koniec - koncov, mal som v náplni práce dokumentovať dianie v meste. Alebo, ako sa hovorilo, musel som mať ‚prst na tepe dňa'."

Podarilo sa mu nafotiť zlovestné, dymiace ruské tanky a obrnené transportéry v uliciach mesta, roztrieskané zásobovacie nákladné auto, ktoré havarovalo, paradoxne, na Námestí osloboditeľov neďaleko pomníku sovietskych vojakov padlých pri oslobodzovaní mesta v II. svetovej vojne, mladého šikmookého regulovčíka s červenou hviezdou na helme, ktorý neskrývane dáva najavo, kto je tu pánom, postŕhané trolejové vedenie električkovej trate, šokované tváre Košičanov plné nenávisti.

Podvečer sa vrátil do práce. V laboratóriu vyvolal filmy. Nechal ich sušiť v komore. Až potom sa pobral domov. Mal pri sebe malý aparát. Pre istotu. Veď čo keď ešte niečo bude musieť nafotiť.

S ŠtB na krku

"Keď som sa v nemocnici prebral z bezvedomia, prišla ma navštíviť kolegyňa. Poprosil som ju, aby mi schovala tie negatívy. Obaja sme cítili, že ich treba zachrániť," spomína Tibor.

O nepríjemného svedka tragických udalostí sa začala zaujímať ŠtB. Ktosi ho udal, že na námestí fotil.

"Viackrát ma vypočúvali. Pýtali sa ma, kto ma tam poslal, prečo som fotil, chceli vedieť, kde sú filmy. Prišli za mnou už do nemocnice, kde som ležal po náročnej operácii. Nedali pokoj ani mojim príbuzným, výsluchy absolvovala dokonca moja teta."

Niekoľko rokov ukrýval negatívy so vzácnymi dokumentárnymi zábermi jeho priateľ, člen Klubu angažovaných nestraníkov (KAN), ponovembrový minister federálnej vlády Jozef Chren.

"Mal ich zakopané v garáži. Potom som vymýšľal rôzne skrýše. Ukrýval som ich napríklad v konštrukcii invalidného vozíka, ktorý som si musel doslova vydrankať na ministerstve zdravotníctva. Keď prišli tajní, opäť som zatĺkal. Nemohlo ich len napadnúť, že ich mám pri sebe."

Tibor mal vážne obavy, že negatívy sa po čase znehodnotia. Po piatich rokoch ich prvýkrát rozmotal, vypral, usušil. A opäť ukryl. V nabíjačke na baterky.

Prvé fotografie vyvolal až v roku 2000.

"Prišiel za mnou môj priateľ, akademický maliar Jozef Sabol. V auguste 1968 maľoval protestné plagáty a rozvešiaval ich po meste. Chcel urobiť výstavu svojich diel a mojich fotografií. Mal som zmiešané pocity. Tie fotky sú pre mňa veľmi nepríjemnou spomienkou. Ale nakoniec som súhlasil."

Výstava Spomienka na august '68 v Slovenskom technickom múzeu mala obrovský ohlas. Fotografie Tibora Kováča zažili po 32 rokoch premiéru.

Invalidovňa

Svedok, ktorého na invalidný vozík dostala sovietska guľka, bol pre normalizátorov nebezpečný. Potrebovali ho ukryť pred zrakmi zvedavcov aj pred vlastným svedomím. Tibora Kováča previezli do prešovskej "invalidovne" - špeciálneho ústavu pre telesne ťažko postihnutých.

Strávil tam osem rokov. Cvičil a - skladal krabičky na syr. Šesť hodín denne. Jednou rukou, pretože druhú mal ochrnutú. "Za tisíc kusov som dostal dvadsaťpäť korún. Tak som si našetril na môj nový fotoaparát. Pravdupovediac, dlhoročná rehabilitácia a cvičenie mi veľmi pomohli. Ale duševne som bol na tom dosť zle."

Prišiel november 1989. Tibor Kováč plakal od šťastia, keď všemocná KSČ stratila vedúcu úlohu, keď padol režim, ktorý ho na dlhé roky totálne diskvalifikoval.

Priatelia ho vyprovokovali, aby požiadal o finančnú náhradu za pracovný úraz. Vec sa ťahala dlhých osem rokov. Nakoniec súd rozhodol, že na náhradu nemá nárok. V ten deň mal údajne pracovať len do druhej popoludní. A to aj napriek potvrdeniu od bývalého zamestnávateľa, že v kritickom čase plnil pracovné povinnosti.

"Podal som sťažnosť na najvyšší súd v roku 1999. Vtedy kulminoval spor medzi jeho predsedom Harabinom a ministrom spravodlivosti Čarnogurským. Nakoniec som si to rozmyslel. Prestalo ma to baviť. Za tú úbohú apanáž mi to nestálo. Sťažnosť som stiahol."

Po 35 rokoch

Napriek životnej tragédii nezanevrel na svet.

"Keď tak spätne rozmýšľam, bolo mi ľúto tých vojačikov v zaprášených, dokrkvaných uniformách. Chudáci. Väčšina z nich ani nevedela, kde sú, prečo ich k nám poslali. Hľadali v tme čiernu mačku, ktorá nejestvovala. A keď posledný z nich opustil republiku, samého ma prekvapilo, že som necítil žiadnu eufóriu. Bral som ako fakt, že dejiny nám dali zapravdu."

Muž na invalidnom vozíku nerád špekuluje. Predsa len: Ako by sa podľa neho vyvíjalo Československo, keby nás v auguste '68 spojenecké vojská neprepadli? "Určite by v Európe nevyrástol ďalší berlínsky múr, ktorý nás oddelil od bratov Čechov. Celá Európa sa zjednocuje a my sme sa rozdelili. To ma mrzí najviac," hovorí bez váhania.

Tibor Kováč aj dnes fotí. Na aparát si nechal vyrobiť špeciálny statív, ktorý môže pripevniť o invalidný vozík. Bez neho by sa nezaobišiel. Dokáže ho totiž ovládať len pravou rukou.

Na elektrickom vozíčku prechádza takmer každý deň ulicami starého mesta, objavuje stále nové zákutia, pohľady, ktoré bežným ľuďom v dennom chvate unikajú, čaká na správne svetlo. Jeho fotografie uverejnia z času na čas v miestnych novinách, ilustroval publikáciu Pamätihodnosti mesta, práve chystá ďalšiu výstavu - Obrázky starých Košíc.

Tibor sa pravidelne v auguste vyberie na vozíčku zo svojho bytu krížom cez celé mesto k Námestiu osloboditeľov. Chvíľku pobudne pri čiernej mramorovej doske s menami obetí okupácie Košíc. Nechýbal pri nej ani včera.

"Väčšinou tu nikto nie je. Ľudia si tabuľu ani nevšimnú. Vyhovuje mi, keď som tu sám. Ale teraz som rád, že na nevinných ľudí, ktorých barbarsky zavraždili, si spomenuli aj iní."

Pri pamätnej tabuli sa včera rozhorelo 35 sviečok a zavoňalo 35 klinčekov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári