objaviť sa na pultoch. Soňa Horňáková nahrávala svoje prvé piesne v Československom rozhlase, najprv ako osamelý bežec na dlhé trate a neskôr so skupinou Stromy s Borisom Sodomom. Jej dva prvé single s pesničkami Dve Básne pána Hikmeta, Staré husle, Priateľ a Veľký voz sú nadčasové a rezonujú dodnes, asi preto, že spieva o veciach, ktoré sú aktuálne stále - pocitoch, obyčajných okamihoch života. Niet sa čo čudovať, že jej hudba uchvátila aj súčasnú mladú generáciu.

Kedy prišiel nápad vydať piesne z nevydaných albumov?

- Ide o veci, ktoré mali byť na dvoch ucelených projektoch. Vtedajšia doba o ne akosi nejavila záujem. Dvojalbum mapuje jedno desaťročie môjho života, od mojich začiatkov v osemdesiatych rokoch, až po 90. rok. Niektoré sme ponahrávali aspoň na pás v rozhlase. Až po dvadsiatich rokoch vyšiel impulz, viac-menej z kruhov mladých ľudí, ktorí si tie piesne vypátrali a zistila som, že si ich potajme nahrávajú. A možno som aj chcela vyjsť v ústrety tým, ktorí chcú mať doma kompletný prehľad mojich pesničiek, ale aj trebárs o tom, čo sa v tých osemdesiatych rokoch robilo.

Ako ste ich vnímali vtedy?

- Robila som si svoju hudbu a žila som si vo svojom svete. A nie je to vždy o tom ako to človeka berie, ale samozrejme, že pokiaľ je ten režim taký, že vás zavrú za nejaký plot, obmedzenie tam je. Ale že by som si to nejako uvedomovala... Skôr som sa snažila nájsť slobodu vo svojom okolí, vytvoriť si ju a aj som ju robila s vedomím, že povedzme nemám na ružiach ustlané.

Muselo vás to vtedy, mrzieť, že pesničky nevyšli na nijakom albume.

- Robím hudbu, ku ktorej si poslucháč musí nájsť cestu a musí byť ochotný ju počúvať. Nie je to hudba, ktorá len tak môže znieť. Brala som to tak ako to prichádzalo. Ja sa nad tým nejako nezamýšľam, nerozoberám to ani nad tým nenariekam. Viem, mnohé veci mohli byť inak, ale boli tak ako boli. Za tých desať rokov sa nazbieralo 28 pesničiek, ktoré vychádzajú teraz na dvojalbume.

Keby nebolo prekážok?

- To neboli prekážky. S ideológiou to nebolo spojené. Osemdesiate roky boli osemdesiate roky, všetci čo sme ich prežili vieme o čom to bolo. Ja som sa snažila robiť, rovnako aj teraz. Podarilo sa až po 20 rokoch toto obdobie uzavrieť a je to pre mňa také ukončenie niečoho v čom sa nemienim ďalej vŕtať. Teší ma, že vydanie platne bol impulz tejto mladej generácie a ona si ma našla sama. Možno, že keby som tento impulz nedostala, tak po tom ani nebudem pátrať, či sa to dá, alebo nedá. Mala som šťastie, že som stretla vydavateľa, ktorý mi už aj pred tým vydal album. V roku 2000 vyšla platňa Dívam sa z okna, takže oni boli ochotní tieto retro veci odkúpiť od Slovenského rozhlasu a tento album je na svete.

Vaše pesničky boli iné, ale nikdy ste v nich nepolitizovali...

- Ja sa nepovažujem za nejaké protestsongového muzikanta. Nejde o to, tí ktorí poznajú moju hudbu vedia, že tam ide skôr o pocity, aj keď je tam niečo skryté. Povedzme, nejaký ten názor, niečo čo ma trápi, čo sa mi nepáči. Je jedno aká je to doba. Ťažko sa mi na toto odpovedá, lebo je to vlastne o tvorbe. Nerobím tendenčné veci. Nesnažím sa nikdy tendenčne niečo uchopiť. Teraz sa to má, tak to budem robiť.

Robíte nové veci?

- Chystám nový album. Tým sa vlastne teraz intenzívne zaoberám. Prizvem si k spolupráci nejakých zaujímavých muzikantov. Podľa toho ako budem chcieť viesť tie pesničky. Zrejme tam využijem rôzne nástroje, perkusie a kontrabas.

Témy na novom albume?

- Nejaké už sú na svete. Myslím si, že veľmi neodbočím od toho čo som robila doteraz. Iba sa posuniem o zopár rokov. Človek nikdy je ten istý ako bol povedzme pred pár rokmi. Určite sa to odrazí aj na mojich pesničkách. Ste tá istá a pritom nie ste tá istá.

Sú veci, bez ktorých by ste si vedeli predstaviť svet?

- Zlo, lebo vychádza z násilia a násilie nemám rada. A násilie môže byť aj to, že vás niekto začne do niečoho nútiť, alebo stačí aby vám začal vnucovať svoje názory.

Oslovuje vás aj hudba súčasnej generácie?

- Snažím sa, aj v rámci vysielania v rádiu Rock FM, kde mám každú nedeľu večer reláciu Folkfórum, ale nie je to zamerané len na folk. Nie som ten typ, ktorý sa striktne drží nejakého žánru. Aj keď ma spájajú s folkom, snažím sa tu poskytnúť priestor ľuďom, ktorí ma nejakým spôsobom zaujali.

Akú hudbu počúvate?

- Páči sa mi ambientná muzika, elektronická hudba, jazz, blues, čokoľvek čo je ozajstné. V tom je ten problém, že niečo môže byť len žánrovo určené či sa mi to bude páčiť, alebo nie. Opakujem, neobmedzujem sa nijakými žánrami. Pre mňa je dôležité, či sa mi to páči alebo nie.

Čo vás teraz na hudbe teší?

- To čo vždy, pokiaľ prichádzajú nápady a pokiaľ nejakým spôsobom človek prezentuje svoje cítenie a nie je to vyrátané na nejaký efekt, mám z toho radosť nech je to akýkoľvek žáner.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári