blízkymi, či vzdialeňejšími príbuznými obetí a pozostalých. Pochmúrnu náladu v obci umocňuje čierne oblečenie obyvateľov i vyzváňajúci kostol.
"Ja som tam mala malého syna aj tetu. Idem pre syna do nemocnice," vysvetľuje Popročanka, ktorá našťastie neprišla ani o tetu ani synčeka, no očividne ju, tak ako všetkých, tragédia zasiahla.
O tom, že šofér nešťastného autobusu bol v dedine obľúbený, sa Popročania zhodujú. Jeho kolega, šofér linkového autobusu hovorí: "Seriózny človek to bol, aj šofér dobrý. Mal už aj roky najazdené. Tam na Úhornú som aj ja dávnejšie chodil osobným autom, nie však autobusom. Pre nákladiaky tam bola značka zákaz vjazdu."
So smutnými zážitkami zo samotnej tragédie sa s nami delí aj Imrich Drei (na snímke na titulnej strane), bývalý vodič autobusu s 9-ročnou praxou a zároveň jediný pasažier - muž, ktorý sa v autobuse viezol.
"V autobuse so mnou išla moja suseda a veľmi dobrá priateľka z Rudníka a tam pri mne zomrela. Spolu sme na sedadle sedeli... Ja mám len fakticky ruku udretú, nohy obité, inak som v dobrom zdravotnom stave. V čase pádu som bol na štvrtom sedadle za vodičom a keď sme spadli, tak som bol pod kapotou. Nohy som mal zaklieštené, ale sám som sa vytiahol."
Ako hovorí pán Drei, autobusu asi vypovedal motor, preto zastavili uprostred svahu.
"Vodič nemohol za volantom stroj naštartovať, a hovoril: 'preboha, čo sa stalo?'. Vystúpil vonku a išiel dozadu ku skrinke, cez ktorú sa dá autobus takisto naštartovať. Naštartoval motor, vtedy sa už stroj pohol dozadu. Ľudia začali kričať a asi 5 ich vyskočilo von prednými dverami, ktoré nechal vodič otvorené. Ja, keď som videl, že je zle, poriadne som sa chytil, autobus sa vydvihol hore a asi trikrát sme sa otočili."
Vodič sa do pohybujúceho autobusu snažil dostať, avšak vyskakujúce ženy mu blokovali cestu.
"Kým vodič vystúpil a kontroloval autobus, zaistil ho ručnou brzdou. Aj mne sa však stalo, že keď som zatiahol ručnú brzdu a odišiel som z autobusu, tak brzda niekedy povolila, keď nie je dobre zaseknutá," hovorí Imrich Dria.
V pláne cesty autobusu bola síce spomenutá trasa Poproč - Úhorná, lenže ten sa nedoržiaval ani predtým.
"V autobuse sa už nediskutovalo o tom, ako pôjdeme. Každý rok sme išli tou istou cestou, vždy sa chodilo autobusom až hore."
Vodiča mu je ľúto.
"Je Popročan, všetci ho poznáme. Je to dobrý človek. Veď aj keď autobus dopadol, pomáhal raneným, dával aj umelé dýchanie a kričal: 'Preboha, čo som urobil! Čo som urobil!'"
Pán Dria sa pri otázke, či zlyhal ľudský faktor, alebo technika, zamyslí:
"Zlyhal ľudský faktor. Mal poriadnejšie zaistiť autobus klinmi pod kolesami a pred tým ešte poslať ľudí von. Keby zaistil kolesá, autobus by nemohol cúvnuť dozadu."
Imrich Dria si myslí, že keby ho vodič poprosil, aby si sadol zatiaľ za volant a dával pozor na brzdu, kým pôjde von, katastrofe sa podľa neho dalo predísť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
