toho, čo sa stalo, ale hovoriť s nami neodmietli.
"Zažiť čosi také by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi. Na odpust do Úhornej chodievame každý rok, aj toho šoféra sme už poznali. Ja som sedela na sedadle uprostred autobusu za vodičom. Keď sa začal kotúľať, vypadla som zo sedadla a viac si pamätám až to, že ma začala po mene hľadať priateľka. Bola som šokovaná, krv mi tiekla z hlavy prúdom. Do nemocnice ma previezol vrtuľník," hovorí 61-ročná Popročanka.
Pani Mária chodí na púte pravidelne a Úhornú si zamilovala, pretože je to podľa nej prekrásne miesto. V autobuse mala veľa priateliek, nevie, či to všetky prežili. V živote by si nebola pomyslela, že sa mi čosi také môže stať. Jedinýkrát som sa bála o svoj život a vtedy to skončilo šťastne. A teraz toto..."
Mária šla pred niekoľkými rokmi na púť do Mežugoria v bývalej Juhoslávii. Autobus sa ťahal takými serpentínami, že si myslela, že odtiaľ musí spadnúť. "Vyzeralo to, že ideme tou cestou do neba. Pomyslela som si ´odtiaľ sa veru živí nevrátime´. Vtedy sa nestalo nič..."
Popročanku najviac vydesil strašný nárek a kvílenie zranených po nehode. Na to, čo sa stalo, nikdy nezabudne, toho sa už človek podľa nej nezbaví. "Do autobusu už budem mať obavy si sadnúť. Ale moju vieru v Boha to neovplyvní. Neviem, prečo sa to muselo stať práve ľuďom idúcim na púť, ale veriť v Boha neprestanem," hovorí dôchodkyňa s obrovskou ranou na hlave, ktorá sa zo zranení zotavuje na Klinike úrazovej chirurgie FN L. Pasteura.
Šesťdesiatpäťročná Angela z Rudníka leží na chirurgii v Šaci. Na odpust šla s osemročným vnukom a svojou sestrou, ktorá nastupovala v Medzeve. Sedela hneď vedľa vodiča a keď vyskočil z idúceho autobusu on, skočila za ním.
"Sestra si povedala, že si radšej poláme nohy, ako sa má zabiť. Ale nestalo sa jej vôbec nič. Mala veľké šťastie, rovnako ako vnuk," hovorí žena s fixovaným krkom. Utrpela otras mozgu a otras krčnej chrbtice, v nemocnici strávi iba niekoľko dní. "Ako sa dostal vnuk von, neviem. Chvíľu som bola v bezvedomí a potom si pamätám, ako na mňa kričal. Keď som otvorila oči, povedal mi - babka, tak dlho na teba kričím a ty nevstávaš... Potom sme začali hľadať moju sestru, ale bola úplne v poriadku," hovorí pani Angela. Aj keď sama neutrpela krvácajúce poranenie, jej šaty boli celé skrvavené od krvi iných ľudí. "Preprala som si ich na potoku v dedine, potom nás ktosi prichýlil v dome. Keď prišiel vnukov otec, odniesol nás na ošetrenie do Šace. Po ošetrení ma prepustili, ale začas mi prišlo tak zle, že som sa musela vrátiť. Myslela som, že zomriem, bol mi nevoľno, zvracala som..."
Na chvíle po nehode si pani Angela nerada spomína. "Bola to hrôza. Pod autobusom ležali privalené telá, nejaká žena ma prosila aby som jej pomohla. Ale povedzte, môže človek zodvihnúť autobus? Bolo mi to veľmi ľúto, že som taká bezmocná," vzdychne si. Doteraz nechce veriť tomu, čo sa stalo a že to mohla prežiť. "Keď sa dal autobus do pohybu, ešte som kričala na vodiča, Martin, Martin, čo robíš, však sa zabijeme! Neviem, čia to bola chyba, že sa to stalo, ale nechápem, prečo šofér neotvoril všetky dvere a nepustil ľudí von. Nemal opravovať autobus plný ľudí, nemuselo sa to stať," dodáva.
Na vedľajšom lôžku leží 58-ročnu pani Anna z Poproča, ktorú vyhodilo z autobusu. Poranila si pritom hlavu, zlomila zápästie a narazila hrudník, ale hovorí takisto o šťastí. "Sedela som úplne vzadu, takže ma mohlo vyhodiť jedine cez okno. Ďakovala som Bohu, že som to prežila a že žije aj moja sestra. Je ale ťažko ranená, leží v Rožňave. No a ďalšiu našu príbuznú doteraz nenašli, nikto nevie, čo je s ňou," hovorí zranená žena, ktorá sa nevie od bolesti ani pohnúť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
