Andrejom Bánom a zakladateľom nadácie GEMA 93 Danielom Brezinom sa zaujímali o stav občianskej spoločnosti. Po zastávkach v Banskej Štiavnici, v Rimavskej Sobote, v Čiernom Balogu a v Liptovskom Mikuláši navštívil aj Poprad.
Štyri roky ste pôsobili v USA na diplomatickom poste. Aká je vaša skúsenosť - vedeli Američania niečo o našej krajine, všímali si nás?
- Boli by ste možno prekvapení, ale tie kruhy v Amerike, ktoré majú dôvod sa o Slovensko zaujímať, pomerne veľa vedia o našej krajine, pozorne nás sledujú. Za obdobie posledných piatich rokov bolo takýchto kruhov viac - politické, bezpečnostné a vojenské. Robili to aj z vlastných pragmatických pohnútok, pretože vo svojich pomerne nedávnych dejinách platili dosť vysokú cenu za to, čo sa v Európe dialo. Z vlastných národných záujmov teda Spojené štáty dávajú prednosť takej Európe, ktorá je demokratická, slobodná a ucelená. Američania Slovensku držali palce, majú pochopenie pre ľudí, ktorí dostali druhú šancu. Priznám sa, že sme sa usilovali predstaviť Slovensko ako krajinu, ktorá si takúto šancu po r. 1998 vybojovala. Časom sa o nás začali zaujímať aj obchodné kruhy, vzrástol objem amerických investícií na Slovensku a postupne sa záujem o Slovensko začal rozvíjať aj v ďalších rovinách, či už na úrovni partnerstva miest, alebo univerzitnej spolupráce. Vzniklo mnoho nových kontaktov a je na nás, ako ich budeme vedieť využiť.
Na USA sa pozeráme ako na krajinu úspechu. Hovorí sa, že všetko je v ľuďoch. Sú Američania iní?
- Ak sú iní, je to kvôli prostrediu a tradíciám, ktoré ich utvárali. Poviem to na príklade Petra Bondru, nesmierne pracovitého človeka, ktorý v USA založil nadáciu, ktorá sa venuje ťažko chorým deťom. Je to aj prostredie, ktoré ho podnietilo, aby sa takto správal. Nemyslím si, že sme natoľko iní, keď budeme mať vhodné prostredie, ktoré si spolu vytvoríme, naši ľudia dokážu mnoho. Možno to dokumentovať na príkladoch tisícov a tisícov Slovákov, ktorí odišli do Ameriky v rôznych vlnách v 19. aj 20. storočí, spočiatku boli chudobní, jednoduchí, nevedeli jazyk, avšak napokon v neľahkých podmienkach trhového hospodárstva uspeli. Stali sa súčasťou jadra americkej spoločnosti. Jednoducho nevidím dôvod, prečo by tí tam mali byť lepší a my doma hlúpejší.
Aká asociácia sa vám spája so slovným spojením "východné Slovensko"?
- Úspešní Američania. Mnoho, mnoho Američanov slovenského pôvodu pochádza práve z východu krajiny, možno traja zo štyroch. Východné Slovensko nie je krajinou do seba uzavretých dolín, ale otvorenejšieho priestoru. Keď k tomu pridáte Košice, ktoré majú aj trochu kozmopolitnú tradíciu, máte do činenia so životnými vzormi, keď sa ľudia nebáli skúšať, a keď ich okolnosti donútili ísť do sveta, pustili sa do toho. Myslím si, že kontakty s týmito ľuďmi z východu, plnšie zužitkovanie ich životnej skúsenosti je ešte nevykopaná hrivna.
Máme aj my čo ponúknuť Amerike?
- Asi určitý typ pohostinného spoločenstva, typ vyššej intenzity rodinných a priateľských väzieb. Toto my možno nepociťujeme, lebo sme plní frustrácie z nezamestnanosti, krízy, politickej neschopnosti dohodnúť sa. Beztak je tu istý fascinujúci druh pohody. Všetko to, čo nás tu trápi, by Američan videl inak. Je známy príklad, že jeden a ten istý pohár vidí Američan ako poloplný, Slovák ako poloprázdny. Američan sa však v prvom rade pýta, ako ho naplniť, problémy sú na to, aby ich riešili. O problémoch hovoria otvorene, ale nikdy v tom nie je bezvýchodiskovosť, nechýba im príznačný "American spirit".
Zažili ste niekedy situácie, že ste sa museli hanbiť za svoju krajinu?
- Boli niektoré udalosti, ktoré sa ma dotkli, ale neklasifikoval by som ich tak, že som sa hanbil. Nepríjemne som sa cítil napríklad, keď sa ma Američania pýtali, prečo v slovenských hoteloch platia iné ceny pre nich, iné pre cudzincov. To síce môžem pochopiť, ale nie ospravedlniť. Postupne však, možno aj vďaka našim hokejistom, vo mne skôr začal narastať pocit hrdosti. Spočiatku placho a nenápadne. My sa akosi hanbíme byť hrdí, stále sa podceňujeme - čo už my vieme, čo dokážeme? Nie je to celkom tak.
V súčasnosti zvažujete možnosť kandidovať v prezidentských voľbách. Čo vás viedlo k takémuto rozhodnutiu?
- Takéto rozhodnutie sa nerodí zo dňa na deň. Post prezidenta je postavenie, ktoré môže priniesť istý morálny hlas, ktorý je pre krajinu dôležitý, môže pomôcť ľuďom uveriť, že majú na viac. Môže pestovať a kultivovať sebavedomie a dôstojnosť. Zaoberám sa tou myšlienkou, zatiaľ je to vo fáze overovania, či by som ja mohol byť vhodným človekom a osobou, ktorá by tento post zvládla.
Budete sa uchádzať aj o podporu politických strán?
- Ak sa rozhodnem kandidovať, budem sa prezentovať ako kandidát nadstranícky, nie však nestranícky či protistranícky, ale taký, ktorý má záujem o podporu politického prostredia a dokáže s ním komunikovať. Nemusí sa to spájať s priamou straníckou nomináciou. To je prvá rovina, ktorá súvisí s politickým výkonom funkcie, s ústavnými kompetenciami. Druhou je dimenzia občianska, ktorá sa obracia priamo k ľuďom, k občanom a práve to považujem za naliehavú výzvu - aby ľudia cítili, že človek na takomto poste je vnímavý voči ich starostiam. Definitívne rozhodnutie však ešte nepadlo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
