misie OSN - UNMEE (United Nations Mission in Ethiopia and Eritrea). Hlavnou úlohou misie je podporiť mierový proces a normalizáciu vzťahov medzi Etiópiou a Eritreou. UNMEE sa uskutočňuje na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 1312 a 1320 z roku 2000. Naša ženijná jednotka - SLOENGCOY, ktorá vo východnej Afrike pôsobí od 9. januára 2001, je súčasťou takmer šesťtisícového kontingentu zloženého z vojakov 45 krajín. Táto misia je historicky prvou aktivitou Slovenskej republiky na africkom kontinente.

Eritrea je treťou najchudobnejšou krajinou na zemeguli. V stredoveku bola súčasťou Etiópskeho cisárstva, neskôr Osmanskej ríše a Egypta. Jej novodobá história sa začína písať v roku 1881, keď Talianske kráľovstvo kúpilo na pobreží Červeného mora od Turkov prístav Assab. O deväť rokov neskôr bola Eritrea vyhlásená za kolóniu, v rokoch 1935-1941 tvorila súčasť talianskej východnej Afriky. Od roku 1941 bola okupovaná Veľkou Britániou. V roku 1952 rozhodla OSN o pripojení Eritrey k Etiópii, ako jej federatívnej súčasti. Hlavné problémy však nastali až po roku 1962, keď starnúci absolutistický vládca Etiópie Haile Sellasie zrušil eritrejský parlament a tým aj federáciu a Eritrea sa stala obyčajnou etiópskou provinciou.

MEDZITITUL: Konflikt a vojna

Hnutie za nezávislosť Eritree v 70. a 80. rokoch zosilnelo natoľko, až sa premenilo na krvavú vojnu proti etiópskej okupácii. Eritrejskí povstalci sa po páde socialistického režimu v Etiópii roku 1991 nezapojili do ústrednej koaličnej vlády. Okamžite sa ale ujali priamej vlády nad Eritreou. Roku 1993 sa konalo referendum o nezávislosti krajiny. Nový štát - vtedy len ako Ertra bol vyhlásený toho istého roku. V roku 1994 krajina prerušila styky zo Sudánom pre jeho podporu islamských fundamentalistov. V roku 1995 normalizovala svoje vzťahy s Etiópiou (zmluva o voľnom obchode), ale od roku 1997 sa vzájomné vzťahy oboch krajín kvôli sporným pohraničným územiam začali zhoršovať. Ozbrojené zrážky na jar 1998 prerástli v roku 1999 do otvorenej vojny. V máji 2000 zaútočila Etiópia, aj za podpory ruských poradcov, nečakane na Eritreu a počas niekoľkých dní dobyla sporné územia. V expanzii pokračovala ďalej do vnútrozemia Eritree. Etiópski vojaci ničili a vykrádali štátny i súkromný majetok, čo nemohli odviezť, spálili alebo iným spôsobom zničili. Do susedného Sudánu a do vnútrozemia prúdili státisíce utečencov. V Etiópii boli vyvlastňované majetky etnických Eritrejcov, mnoho z nich bolo v neľudských podmienkach uväznených v koncentračných táboroch. Začali sa masové deportácie. Etiópski obyvatelia väčšinou tieto praktiky privítali, a bez výčitiek svedomia kupovali v dražbách ukradnutý majetok. Až na nátlak OSN a svetových veľmoci ukončila Etiópia svoju ofenzívu a začala mierové rozhovory. Asi najkrvavejší front v celom konflikte Assabská oblasť - však nebol nikdy prelomený a Eritrejci svoj prístav ubránili. Vďaka účinnej mierovej politike OSN bolo na jar 2001 uzatvorené medzi oboma štátmi prímerie. Odvtedy na území Eritrey pôsobia príslušníci mierových zborov OSN, medzi nimi sú aj Slováci. Hranica medzi Etiópiou a Eritreou bola právne vytýčená rozhodnutím hraničnej komisie v Haagu 13. apríla 2002.

MEDZITITUL: Míneri v akcii

Schopnosť vyslať samostatne pôsobiacu jednotku na iný kontinent svedčí o vysokej úrovni našich ozbrojených síl. Slovenskí mierotvorcovia, medzi ktorými je aj množstvo vojakov z východu Slovenska, odmínováva v náročných klimatických podmienkach plochy a cesty od pechotných, tankových a lietadlových mín, rôznych granátov, opravujú a stavajú cesty a brody, spevňujú rôzne plochy a robia ďalšie stavebno-ženijné práce. Vlani slovenskí vojaci odmínovali vyše 2 milióny m2 plôch a 373 km ciest. Od začiatku roka už splnili 44 hlavných odborných úloh a odmínovali takmer 892-tisíc m2 plôch, z toho 179-tisíc m2 ručne.

Najväčším úskalím pri plnení úloh je prekonávanie vzdialenosti. "Koľko kilometrov meria cesta do Adi Quala?" prime nás novinárska zvedavosť položiť otázku vodičovi džípu kapitánovi Marcelovi Beníkovi, ktorý má nás prepraviť z letiska v Asmare do sídla velenia nášho SLOENGCOY-a v Adi Qulla. Kapitán sa iba pousmeje: "V tejto krajine zabudnite na kilometre, tu vzdialenosti rátajú len na hodiny."

Po prvých kilometroch sme sa o tejto interesantnej rade presvedčili na vlastné oči. Na uzučkých cestách, na ktorých sa "promenádajú" zvieratá, cyklisti, chodci a staručičké autá rôznych značiek, kde dopravné značky sú iba akousi dekoráciou ciest, majú naši mierotvorcovia naozaj zložité podmienky. Okrem troch hlavných asfaltových ciest sú všetky ostatné prašné, prípadne štrkové.

Priestor pôsobenia misie UNMEE je rozdelený do troch sektorov Západ, Stred a Východ. Najvzdialenejším miestom, kde pôsobia naši vojaci je prístav Assab. Z hlavného mesta Asmary je to takmer 800 km, no na ich zdolanie potrebujú naši dva dni. "Tristošesťdesiat kilometrovú vzdialenosť medzi Adi Qualou a Barentuom zvládneme za 7 hodín, no nákladným autom je to aj o 5 hodín viac. Aj to je však iba selanka v porovnaní so stodvadsať kilometrovou vzdialenosťou z Asmary do prístavu Massawa, kde musíme chodiť pre náhradné diely a ostatný materiál, ktorý nám posielajú zo Slovenska. Na tomto úseku musí technika zvládnuť dvetisíctristo metrové prevýšenie. Osobným autom to zvládneme za 4, nákladným za 7 hodín," vysvetľuje kapitán.

Hlavná časť našej ženijnej jednotky, rovnako ako aj jej velenie pôsobí neďaleko dedinky Adi Quala, 103 km juhovýchodne od Asmary. Ďalšie tábory, oddelené stovkami kilometrov zväčša prašných ciest, sa nachádzajú v Barentu, Shilale a v Hadish Adi.

Pravé Assab, nachádzajúci sa v sektore Východ, je pre štyri desiatky našich vojakov poriadnou vyhňou. Denné teploty tu dosahujú 47 57 stupňov v tieni a s takmer 90-percentnou vlhkosťou vzduchu nútia našich dodržiavať pitný režim.

MEDZITITUL: Tvrdá ruka veliteľa

Barentu, ktoré sa nachádza v sektore Stred je treťou hlavnou základňou, kde 32 našich ženistov odminováva miestne komunikácie a plochy. Spolu s našimi tu rovnaké úlohy plní aj jednotka vojakov z Bangladéša a Jordánska. Tá však so svojou technikou na prašných a kamenistých cestách nemá veľa šancí na úspech, preto sa skôr používa len výnimočne.

Pôvodne mala byť v mestečku Barentu a okolí iba dočasná zóna, no major Richard Riedl, veliteľ našej jednotky, ktorá tu pôsobí, vraví, že roboty pre ženistov je tu dosť aj na niekoľko rokov. Je to azda najzamínovanejšie územie v celej Eritrei. V skalnatých pohoriach, v mnohom pripomínajúce naše vysokotatranské štíty, je obrovské množstvo pechotných, delostreleckých a tankových mín, ale i leteckých púm a mínometných granátov. Ruskej alebo americkej proveniencie. Neustále dochádza k mínovým incidentom. Len v marci ich zaznamenali trinásť. Vojaci večer míny pozbierajú a ráno sú tam už iné. "Preto som rozhodol, že s odmínovaním začíname ráno o ôsmej, keď po cestách prejdu najprv zvieratá a domorodci. Žiaľ, bolo to ťažké, možno aj nehumánne rozhodovanie, ale dokaličiť si svojich nenechám," vraví úprimne major R. Riedl.

Naši ženisti od začiatku misie v tomto priestore mechanicky odmínovali takmer 4,7 milióna m2 a 974 km ciest. Veľmi dobre sa pri tom osvedčili odmínovacie tanky KMT-7, čiastočne aj komplety Belarty no cepové zariadenie na Božene sa v tomto teréne používa iba výnimočne. Technika rovnako ako ľudia dostávajú v tropických horúčavách a ťažkom teréne poriadne do tela. "Problémy máme s hydraulikou i pneumatikami. Mnohokrát ju opravujeme na kolene," konštatuje veliteľ. Tadžík major Abdul, ktorý v tejto časti pôsobí ako styčný dôstojník UNMEE tvrdí, že keby podobné problémy s technikou mali bangladéšski a jordánski vojaci, nepracovali by aj pol roka.

Už pohľad do tábora v Barentu nasvedčuje, že tu vládne tvrdá ruka veliteľa i profesionalita našich ženistov. Disciplína, systém a poriadok. Biele kontajnery, ktoré slúžia na ubytovanie, ale v ktorých sa tiež varí a stravuje či skladuje materiál, závidia Slovákom ostatní, čo sa podieľajú na úlohách v týchto odľahlých končinách Eritree.

"Začiatky tejto misie však boli kruté. Keď sme budovali tento tábor, žili sme takmer päťdesiat dní na ´kadečkách´ (studená strava v konzervách - pozn. red.). Dnes však máme zasa iné problémy. Najhoršie je obdobie monzunových dažďov, ktoré nám spustošia cesty. Aby sme sa dostali do terénu, musíme stavať nové. Je to však dobrý pocit, keď vidíte, že po cestičke, po ktorej donedávna chodili len miestni obyvatelia so zvieratami, sporadicky premáva už aj autobus," vraví strojník čatár Marián Mackaľ. Rodák zo Sniny prišiel do Eritrey z michalovského útvaru. Je to už jeho štvrtá mierová misia: "Vonkoncom sa tá africká nedá porovnať s Juhosláviou. Nebezpečie tu číha na každom kroku."

MEDZITITUL: Bivakovanie na korbe

Naši musia byť v strehu nielen pri možnom stretnutí s plazmi, ale najmä s mínami. Aj v ďalekej Afrike platí povestné pravidlo, že míner sa môže pomýliť iba raz. Vie to aj vodič odmínovacieho tanku KMT-7 des. Štefan Hiczer z Jelšavy: "Dôležité je cítiť pod sebou stopu, z ktorej si nedovolím spustiť zrak. Dnes je to už rutinná záležitosť. Keď niečo vybuchne okolo, človek to nestačí ani vnímať. Musí však okamžite skontrolovať, či rolery (pásy) nie sú poškodené."

Tímu mínerov velí rotný Jozef Kocka z Bielu pri Čiernej na Tisou. V mierovej misii prežíva svoj krst. Vlani ukončil pomaturitné práporčícke štúdium vo vojenskej škole v Liptovskom Mikuláši. Zatiaľ je slobodný, preto sa na pobyt pod africkým slnkom pozerá z iného uhla ako ženáči. "Rátal som s tým, že budem tu musieť niečo vytrpieť. Zatiaľ to zvládam. Každý deň je iný, nie je to taký stereotyp ako v iných misiách, kde sa úlohy opakujú. Prácu ktorú vykonávame vlastne ani neregistrujeme. Robíme ju s chuťou. O Eritrei som takmer nič nevedel. Dnes môžeme povedať, že je to zaujímavá krajina, no žiť v nej by som nechcel ani hodinu," priznáva otvorene. Aj on sa drží starej známej pravdy - každý ženista sa môže pomýliť len raz: "Ženista musí byť presný, rozvážny a kľudný."

Aj tu ale uvažujú racionálne. Do vzdialenejších miest si vozia so sebou lehátka, stravu a bivakujú na korbách Tatrapanu. Ich najväčšími nepriateľmi je rôzny hmyz, komáre i moskyty. "Žiaľ, naše ochranné siete proti moskytom sú nevyhovujúce, preto sme si kúpili tunajšie. Štvordenná týždňovka je však poriadna makačka. Po návrate do základne prespíme v kuse neraz i dva dni," uľavuje si míner, ktorý si pri tom spomenul na stretnutie s nebezpečne jedovatou kobrou. "Práve sme si v prírode hotovali večeru. Chvalabohu, pre kobru, ktorú sme zlikvidovali všetkým, čo sme mali po ruke, bola poslednou."

Vodič z Michaloviec čatár Rudolf Ferko si na bivakovanie pod oblohou skoro privykol: "Na stanovanie v prírode sme boli zvyknutí už z výcviku, no nevedel som si vôbec predstaviť ako sa spriatelím s tunajším počasím a podmienkami. Keď sme vlani v decembri odlietavali z Bratislavy, bolo mínus pätnásť a o pár hodín nato nás tu vítali 45 stupňové horúčavy. Po troch mesiacoch som sa však adaptoval."

Pri odmínovaní využívajú Slováci vlastný systém dopoludnia a v podvečer pracujú 4 hodiny a striedajú sa v 20-30 minútových intervaloch. "V týchto horúčavách by sme to inak nezvládli. Okrem vysokých teplôt nás ničia aj 30 kg ťažké vesty a prilby, ktoré pri odmínovaní musíme používať. Účinnejšie by boli ľahšie prostriedky, vzdušnejšie, umožňujúce lepšiu pohyblivosť."

Ešte šťastie, že kuchár desiatnik Martin Paľo z Michaloviec vie najlepšie, čím zasýti dehydrované a prázdne žalúdky. "Najradšej majú hydinu na rôzny spôsob. Sporadicky sa im zachcú aj slovenské halušky. Žiaden problém. Bryndzu sme nahradili syrom. Taniere však pod nimi majú zrejme prázdne dno," usmieva sa kuchár.

A ako vnímajú našich mierotvorcov africkí domorodci? "Tí, ktorí prežili vojnu, pozerajú na nás veľmi pohŕdavo. Ostatní nás berú ako ľudí, ktorí im pomáhajú k tomu, aby sa raz mohli vrátiť na rodné miesta, odkiaľ ich vyhnala nezmyselná vojna. Chcú si postaviť nové dediny a príbytky," konštatuje veliteľ slovenskej jednotky podplukovník Miroslav Čičman, ktorého od 15. júla 2003 vystriedal vo funkcii podplukovník Radislav Jelínek.

Autor: Jozef MICHNICA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári