potom Marike Gombitovej, Barbare Haščákovej, Katke Hasprovej, Sonji, alebo Nataši Džunkovej. Podpísal sa aj pod väčšinu hitoviek dvojice Noga-Skrúcaný.

Počas kampane európskeho referenda ho médiá "zviditeľnili" v smutno známej kauze euro hymny na motívy hitu maďarského speváka, ktorú si od neho objednal hovorca Pála Csákyho Péter Miklósi bez toho, aby vyrovnal autorské práva.

Akosi v tieni tejto "aféry" vyšiel jeho druhý sólový album, pokračovanie elektronického projektu Argo s názvom Cyberworld. Prvá platňa sa volala "The Ships of History" /Historické lode / a titulná pesnička bola práve Argo. Tak vznikla aj jeho značka na tieto ako tvrdí "iné" hudobné projekty, ktoré vznikajú v jeho domácom štúdiu.

Leitmotívom tejto novej platne je vymyslená planéta, ktorá sa trochu podobá na tú našu, ale sa aj líši. Gabo Dušík použil vzorky autentického indického folklóru, černošskú hudbu a niektoré vokály si naspieval sám a dokonca aj jeho dve dcéry. Hrá tam aj virtuóz Zoltán Grundza na špecifický nástroj, tárogátó. Vznikla tak zvláštna zmes ľudského a kybernetického. Príjemná a pohodová hudba.

Čo hovoria na tieto vaše projekty dcéry?

- Testujem ich zámerne na svojich deťoch. Tie sú najlepší testovací panáci. Sú v najlepšom veku medzi 15 a 18 rokmi. Poznám textárov, nebudem ich menovať, ktorí roky pracovali podľa mienky svojich detí. Dokonca aj vydavatelia sa pýtajú svojich detí, či sa im tá hudba páči. To je vec toho, ako sa človek k tomu postaví.

Cyberworld na mňa pôsobí veľmi farebne. Vytvorili ste v ňom akýsi univerzálny "cyberfolklór", občas sa dajú vystopovať náznaky tradičnej hudby exotických krajín, ale znejú akosi inak.

- Spôsob, akým platňa vznikala, bol taký špeciálny.

Využíval som možnosti elektronickej hudby, samplovanie. V skladbe "The Beauty and Wizard" /Kráska a čarodejník/ spievam mužský part a vznikol tak, že som túto nahrávku otočil, pustil som ju naopak a v počítači som ju rozkúskoval na fragmenty. Z nich som potom zložil melódie. Čo sa týka vzoriek, ktoré som používal, všetky sú upravené, a to mi zabralo najviac času, kým som z týchto hudobných vzoriek vytvoril svoje melódie.

Priťahuje vás fantastično?

- Už od detstva som vášnivý "scifista", veľa som čítal Isaaca Aisimova, Stanislawa Lema a všeličo iné. Jestvujú dve hlavné školy, ruská a americká. Ruská je filozofickejšia, americká je zas technickejšia. Mám rád Tarkovského filmy, napríklad Stalkera a jeho Solaris mám najradšej.

Čo vám dávajú tieto elektronické projekty?

- Je to taký môj koníček a trochu úlet. Vlastne ide o chillout, teda hudbu na počúvanie.

Máte pri nej väčšiu slobodu oproti producentským projektom?

- O toto mi práve ide, lebo sa stále musím vtesnať do koží spevákov s ktorými práve pracujem. A to mi berie veľa energie. Nemôžem ísť proti nim a tým pádom ich musím pochopiť, a to chápanie je občas veľmi ťažké. Človek je málokedy na tej istej vlnovej dĺžke. Ale pravda je taká, že za projekt, aby bol najlepší, ako sa dá, zodpovedá producent. Ideálny stav jestvuje málokedy. A veci ako Cyberworld ma zaujímajú aj kvôli tomu, že si sám rozhodnem, čo chcem. Nemusím sa nikomu zodpovedať iba sám sebe. To ma láka.

Musíte teda kvôli spevákom, ktorých produkujete, robiť veci proti srsti?

- To sa dá a zároveň aj nedá. Fungovanie slovenského populárneho šoubiznisu je pre mňa samo o sebe komické prostredie a nechcem tým uraziť profesionálov. Lebo to nie je ani šou a ani biznis. Strašne to zakrpatelo napriek tomu, že tu desať rokov existujú zvučné vydavateľstvá, známe v zahraničí ako veľkí borcovia a u nás sa prekonvertujú na neschopákov. A odpoveď na to, či treba spevákovi vyhovieť aj vo veciach, s ktorými nesúhlasím ako producent? Táto otázka je viac sofistikovaná. Je to minimálne trojuholník medzi vydavateľom, spevákom a producentom.

Ale producent je práve ten, ktorý môže z platne urobiť ťahák.

- Nie je nás veľa aktívnych producentov na Slovensku, možno päť - šesť, ktorí aktívne každý rok vyprodukujú nejakú platňu. Vo vydavateľstvách pracujú ľudia, ktorí majú plat a producenti plat nemajú. Oni idú do toho rizika, že musia odovzdať prácu a potom dostanú zaplatené. Alebo niekedy aj nie. Trošku je to na takej športovej báze. Celá pop-music, všade, je vlastne hókus pókus a vládne v nej nafúkanosť. Ale aj to je vlastne istý druh imidžu. Vonku sa nájdu tiež takí umelci, ale u nás ich je ich väčšina takých. Je to aj tým, že sa tu každý strašne bojí, lebo sa nedá dobre v tejto oblasti vyžiť a ide to jedno s druhým. Existujú rôzne marketingové prieskumy, koľko je u nás aktívnych kupujúcich ľudí, je to menej ako stotisíc. O priazeň týchto aktívnych fanúšikov hudby sa delia všetci. Je to o tom, akú má kúpnu silu táto vrstva. Ale všade na svete nie je až tak strašne veľa ľudí, ktorí si kupujú hudbu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári