novorodenec očkovaný proti vírusovej hepatitíde typu B, o niekoľko dní neskôr absolvujú všetky deti očkovanie proti tuberkulóze a v nasledujúcich týždňoch proti žltačke typu B, záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu či detskej obrne. Potom nasleduje očkovanie proti osýpkam, ružienke (rubeole) a mumpsu. Väčšina očkovacích látok sa pritom aplikuje opakovane, pretože ich účinok je iba dočasný. Každý človek dnes by mal postúpiť povinné očkovanie najmenej dvadsaťpäťkrát v živote, pričom niektoré vakcíny vytvárajú v tele protilátky proti viacerým infekčným ochoreniam.
"Očkovanie patrí k najvýznamnejším objavom medicíny v dejinách ľudstva. Celé stáročia sa lekári snažili symptomaticky, často neúspešne, liečiť už vzniknuté infekčné ochorenia. Možnosť predchádzať im prostredníctvom navodenia dlhodobej alebo trvalej imunity bola dlho len zdanlivo nesplniteľným snom. Avšak dnešné ľudstvo žije vo svete, kde je tento sen skutočnosťou. Dokonca sa niektoré ochorenia podarilo vďaka očkovaniu úplne zlikvidovať (napríklad variolu). Iné ochorenia, ako je detská obrna či novorodenecký tetanus, sa podarilo vytlačiť aspoň v niektorých krajinách," hovorí vedúca odboru epidemiológie Štátneho zdravotného ústavu v Košiciach MUDr. Oľga Mináriková.
Podľa jej slov umiera každý rok vo svete na ochorenia, ktorým sa dá pomerne ľahko predchádzať, asi 12 miliónov detí mladších ako päť rokov. Z nich asi štvrtina sa nedožije prvého týždňa života a minimálne dva milióny týchto detí by bolo možné zachrániť očkovaním.
"Slovensko má v celosvetovom meradle významné postavenie vo vykonávania pravidelného očkovania. Vďaka zavedeniu určitých druhov očkovania medzi povinné a dodržiavaniu očkovacích termínov lekármi a rodičmi detí boli dosiahnuté veľmi dobré výsledky v zaočkovaní detskej populácie. U jednotlivých druhov očkovania sa dnes zaočkovanosť detí pohybuje medzi 95-100 percent, čo má veľký význam pre vytlačenie infekčných ochorení. Pri takejto úrovni sa totiž môže cirkulácia daného vírusu alebo baktérie v populácii prerušiť a konkrétne ochorenie vymiznúť. Najvýznamnejším efektom je zníženie počtu ochorení a detskej úmrtnosti," vysvetľuje epidemiologička.
Na Slovensku sa očkovanie v obmedzenom rozsahu vykonávalo už pred druhou svetovou vojnou - v roku 1942 sa začalo očkovať proti záškrtu. Po vojne sa proti tomuto ochoreniu očkovalo už plošne a následne boli zavádzané ďalšie očkovacie programy - proti tuberkulóze sa očkuje od roku 1948, s vakcináciou proti tetanu a čiernemu kašľu sa začalo o štyri roky neskôr. Potom nasledovali očkovania proti detskej obrne (od r. 1957), osýpkam (1968) a rubeole (1982). Vďaka týmto programom u nás už na začiatku šesťdesiatych rokov vymizla detská obrna a neskôr variola. V roku 1980 sa vďaka eradikácii tohto ochorenia vo svete dokonca prestalo proti nemu úplne očkovať. Ak by sa vírus pravých kiahní znovu objavil, predstavoval by pre neočkovaných mladých ľudí a deti veľkú hrozbu.
"Povinnosť očkovania u nás legislatívne upravuje Zákon o ochrane zdravia ľudí z roku 1994 a príslušné vyhlášky o opatreniach na predchádzanie prenosným ochoreniam. Stanovujú povinné druhy očkovania - buď ide o povinné pravidelné vakcinácie po dosiahnutí určitého veku, povinné očkovanie osôb, ktoré sú pri vykonávaní svojho zamestnania vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz (napríklad žltačke typu B), alebo povinné mimoriadne očkovanie. To sa deje napríklad v ohnisku meningokokovej meningitídy, ktoré je takisto hradené zo štátneho rozpočtu. Bezplatné je tiež očkovanie osôb pri rôznych poraneniach, napríklad proti tetanu pri úraze, besnote pri pohryzení zvieraťom, či očkovaní proti hepatitíde u zdravotníkov pri poranení infikovanou ihlou. Povinnosť zaočkovať sa tiež majú aj osoby cestujúci do rizikových oblastí v cudzine, ktoré si už ale občania hradia z vlastného vrecka, prípadne im môže očkovanie zaplatiť zamestnávateľ, ak idú na služobnú cestu," vymenúva MUDr. Mináriková.
Okrem povinných očkovaní zákon stanovuje i odporúčané očkovania v prípade zvýšeného rizika u určitých skupín obyvateľstva - napríklad obyvatelia domovov dôchodcov a sociálnych služieb, či dôchodcovia nad 65 veku sa môžu dať grátis zaočkovať proti chrípke a pneumokokovým či meningokokovým nákazám. Poslednú skupinu očkovaní tvoria očkovania na vlastnú žiadosť - človek sa môže nechať zaočkovať prakticky proti čomukoľvek, pokiaľ to umožní jeho zdravotný stav a odobrí to jeho praktický lekár.
Väčšinu vakcín dostaneme v útlom veku
Väčšina vakcín sa podáva injekčne. Malé deti (do jedného roka) sa pichajú do prednej časti stehna, vo vyššom veku sa vakcína aplikuje podkožne do ramena, prípadne do svalu - v závislosti podľa druhu vakcíny. V minulosti sa očkovalo aj do sedacieho svalu, avšak takéto podávanie očkovacích látok sa dnes považuje za nesprávne. Očkuje sa aj iným spôsobom - napríklad proti detskej obrne sa užíva sirup na lyžičke.
Základné očkovania absolvuje dieťa v prvých mesiacoch svojho života, väčšina vakcín sa musí v istých intervaloch podávať opakovane. Proti vírusovej hepatitíde sa dieťa do dovŕšenia jedného roka očkuje trikrát, proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu do piatich rokov päťkrát, proti detskej obrne do jedenástich rokov veku päťkrát. Opodstatnenosť týchto očkovaní je neoddiskutovateľná - pomáha predchádzať vážnym chorobám a úmrtiam malých detí. Tie v minulosti zomierali najčastejšie na detský tetanus. Toto ochorenie bolo príčinou až osemdesiatich percent úmrtí novorodencov u nás, zatiaľ čo v ostatných dvoch desaťročiach sa chorobnosť pohybovala na nule.
"Štátny zdravotný ústav vykonáva administratívnu kontrolu zaočkovanosti detí. Vo všeobecnosti sa jej úroveň pohybuje na Slovensku od 95 do 100 percent, avšak v určitých oblastiach, predovšetkým rómskych osadách, sa s očkovaním vyskytnú neraz problémy. Rieši sa to potom buď osobnými návštevami pediatra v domácnosti, alebo rozhodnutím orgánov na ochranu zdravia, ktoré stanovia rodičom povinnosť dostaviť sa v určitom termíne na očkovanie. Horšie je to už s očkovaním dospelých, ktorí by sa mali nechať povinne preočkovať proti tetanu každých desať rokov. Veľa ľudí na toto očkovanie zabúda, pritom na ochorenie je až sedemdesiatpercentná úmrtnosť," hovorí vedúca odboru epidemiológie ŠZÚ Košice MUDr. Oľga Mináriková.
Podľa jej slov táto skutočnosť súvisí predovšetkým so slabšou informovanosťou ľudí v posledných rokoch (tieto očkovania už nie sú organizované celoštátne ako v minulosti). Okrem toho k tomu prispela i výmena občianskych preukazov - tie staré mali miesto na pečiatku po očkovaní a každý si mohol skontrolovať, kedy ho naposledy absolvoval a snáď i menší záujem lekárov. Tí už upustili od písomného predvolávania dospelých pacientov na pravidelné očkovania, ako sa to robilo v minulosti.
"Občania by sa mali zamyslieť nad tým, kedy boli naposledy proti tetanu očkovaní a v prípade, že ubehol čas dlhší ako desať rokov, mali by sa rozhodne nechať zaočkovať," zdôrazňuje MUDr. Mináriková.
Vakcináciu vymyslelo ľudstvo už pred stáročiami, ale jej rozmach nastal až v minulom storočí
Myšlienka chrániť človeka preventívne pred infekčnými chorobami nie je zďaleka nová, zrodila sa pravdepodobne ešte v starovekej Číne alebo Indii. Vyšla z poznania, že osoby, ktoré ochoreli na znetvorujúcu variolu, ostali v nasledujúcej epidémii pred smrtiacou nákazou ochránené. Preto liečitelia začali prevádzať primitívnu varioláciu tak, že preniesli malé množstvo sekrétu z pľuzgierov chorých s miernym ochorením na zdravých jedincov a tí už počas skutočnej epidémie neochoreli.
K tejto jedinečnej myšlienke sa vrátil až v 18. storočí Angličan sir Edvard Janner. Pozorný lekár zistil, že dojičky nakazené kravskými kiahňami, ktoré sa u nich prejavovali léziami na rukách, netrpeli pravými kiahňami. Preto na malého chlapca preniesol sekrét z pľuzgierov dojičiek, infikovaných po kontakte s kravskými vemenami a ten ostal zdravý. Toto vôbec prvé očkovanie v histórii modernej medicíny sa uskutočnilo v roku 1796, avšak mohutný rozmach očkovania nastal až v minulom stroročí.
Rozhodujúcim momentom v histórii očkovania bolo až takmer o sto rokov neskôr použitie očkovacej látky proti besnote, ktoré sa spája s menom Louisa Pasteura. Ten v roku 1985 podal vakcínu, predtým úspešne odskúšanú iba u psov, deväťročnému chlapcovi, ktorého pohrýzlo besné zviera. Dieťa na túto nebezpečnú chorobu neochorelo a tak vyhralo svoj boj s istou smrťou. Pasteur následne očkoval ďalších ľudí. S očkovaním vo väčšom meradle sa ale začalo až v dvadsiatom storočí, čo súviselo to s objavom vírusov a baktérií.
Už na prelome 19. a 20. storočia sa očkovalo proti cholere a týfusu, nasledovali očkovania na tuberkulózu (1921), záškrt a čierny kašeľ (1923). O niekoľko rokov neskôr sa podarilo objaviť vakcíny proti tetanu a žltej zimnici (1932), chrípke (1937) a príušniciam (1949). Nasledovali očkovacie látky proti poliyomyelitíde (detská obrna), osýpkam, rubeole a meningokokom Až v roku 1973 sa začalo očkovať proti kiahňam a o tri roky neskôr proti žltačke typu B.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
