prvý, ani posledný. Faktom však ostáva, že Michal Kováč bol prvým prezidentom, keďže Slovenská republika bola nástupníckym štátom ČSFR a nenadväzovala na vojnovú SR, ktorú viedol prezident Tiso.

Michala Kováča v roku 1993 demokraticky zvolila Národná rada SR ako kandidáta HZDS. Čoskoro sa však dostal do sporu s predsedom HZDS a vlády Vladimírom Mečiarom. Konflikt vyvrcholil únosom Kováčovho syna, za ktorým podľa všetkého stála Slovenská informačná služba, no Mečiar, keď mal prezidentské právomoci, amnestiou znemožnil došetrenie kauzy únosu i zmareného referenda. Na prezidentovu stranu sa postavila vtedajšia opozícia, ale i zahraničie. Čo robí prvý prezident dnes? Čo hovorí na svojho nástupcu? Aj o tom bola reč v rozhovore, ktorý nám v Prešove poskytol Michal Kováč.

Po skončení funkčného obdobia sa venujete nadácii. Okrem toho prednášate i publikujete, ale nemáte pravidelnú rubriku, pravidelný priestor v médiách, ako zvyknú mať bývalí prezidenti vo svete.

- Moja angažovanosť sa skladá z takých dvoch častí. Prvá sa týka Nadácie Michala Kováča, predtým to bola Nadácia Václava Havla a Michala Kováča. Pred dvoma rokmi sme to zmenili, lebo jej pôvodný účel už bol bezpredmetný. Aj so súhlasom pána prezidenta Havla sme preorientovali činnosť Nadácie Michala Kováča na dokumentáciu a prezentáciu slovenskej demokratickej štátnosti. Tu by som chcel hlavne prezentovať demokratickú štátnosť vznikom prezidentského úradu a jeho fungovaním. Neskôr nadácia rozšíri svoju publikačnú činnosť aj na oblasť vlády, parlamentu. No myslím si, že najväčším problémom bola Kancelária prezidenta, lebo Národná rada existovala aj predtým, vláda tiež, ale kancelária nie, ide o nový inštitút, ktorý si zasluhuje pozornosť. Okrem publikácie, ktorá už vyšla a má názov Nový štát a jeho prvý muž, pripravujeme obrazovú publikáciu. Okrem toho pripravujem vlastné pamäti a chcel by som vytvoriť sieň slovenskej demokratickej štátnosti, kde by bola trvalá expozícia, ktorá by zobrazovala a dokumentovala obdobie rokov 1993-98. Pán Schuster a ďalší prezidenti v tom môžu pokračovať. Pričom by sa to mohlo obmieňať a o 15 - 20 rokov by takáto izba s expozíciou mohla byť zaujímavá.

Ale to, čo mi zaberá najviac času, sú rôzne reprezentačné povinnosti. Nemôžem si povedať, že som skončil, tak už kašlem na všetko. Nekašlem. Naopak si uvedomujem, že ľudia si žiadajú, aby som sa zúčastnil rôznych akcií. Sú to rôzne semináre, chcú, aby som prednášal a samozrejme chcú aj to, aby som mal rubriku. Ponuku som mal. Ja na to však nie som, v takejto rubrike by človek musel byť niekedy stranícky, v zmysle zastávania nejakého vyhraneného názoru k vnútropolitickým otázkam. Myslím, že by to nebolo vhodné. A nie som pán Havel, on písal aj predtým, ja som bol predtým bankárom a netvárim sa, že rozumiem všetkému, pretože som bol prezidentom.

Jeden z posledných vašich občianskych postojov bola podpora referenda o vstupe do EÚ, kde nastala aj kuriózna - pre vás osobne možno nie až tak veľmi príjemná - scéna, keď ste sedeli za jedným stolom vedľa Vladimíra Mečiara, s ktorým ste si podali ruky. Okrem podpory myšlienky prísť povedať "áno" v referende tam bola aj istá symbolika, že všetci nezmieriteľní politici sedeli za jedným stolom.

- Práve to som si vôbec neuvedomoval. Deň predtým, než sa to stalo, volali z Kancelárie prezidenta, že pán prezident organizuje nejaké takéto stretnutie, že ma prosí, či sa ho môžem zúčastniť. Teda som v podstate ani nevedel, čo bude. Prišiel som do prezidentského paláca, boli tam ústavní činitelia, športovci, umelci, predseda vlády a dozvedel som sa aj to, že pozvaní boli všetci predsedovia parlamentných strán. Tak som sa dosť staval bokom, aby som nebol toho súčasťou, lebo to jednoducho nešlo, išli sme veľmi krátku trasu a zastavili sme sa na kávu. Zavolali aj mňa. Keď som tam prišiel, tak tam sedel prezident, premiér a predseda parlamentu. Prisadol som si. Potom ešte zháňali predsedov ďalších strán a predsedu HZDS, a keď prišiel, bolo voľné miesto len vedľa mňa. Tak si sadol, podali sme si ruky, ale ani sme o ničom nehovorili. No verejnosti stačilo, že sa objavil takýto záber na nás, aby si z toho niečo odvodzovala. Mečiarovi to určite vyhovovalo, mne nie, lebo očakávam od pána Mečiara, že sa aspoň ospravedlní. Že povie: "Prepáč pán prezident, že počas mojej vlády došlo k únosu tvojho syna a nepodarilo sa dodnes zistiť, kto sú únoscovia, respektíve ja som mojou amnestiou znemožnil, aby sa pokračovalo vo vyšetrovaní." Za slušné považujem urobiť aspoň toto minimum. On to znovu neurobil, aj keď to bolo druhá alebo tretia príležitosť, keď sme sa takto náhodne stretli. Takže ma mrzí, že časť verejnosti to zle pochopila, keďže skutočnosť je iná.

Za nie dlhú dobu budú nové prezidentské voľby. Máte vy, ako prvý prezident, svoju predstavu, kto by mohol byť prezidentom na ďalších päť rokov?

- Nemám. A keby som mal, tak by som ju určite nepovedal, lebo si myslím, že nie je vhodné, aby prezident, ktorý má byť nadstraníckou osobnosťou, sa vyjadril pre toho alebo onoho kandidáta. Možno by som sa vyjadril, keby bol nejaký nestranícky kandidát, ale zatiaľ sú známe mená len straníckych kandidátov. Určite je mi niekto viac sympatický, iný menej, ale to ešte neznamená, že ten, čo mi je menej sympatický, nemôže byť dobrým prezidentom.

V roku 1999 ste stiahli svoju kandidatúru a verejne ste podporili Rudolfa Schustera. Takže jeho doterajšie pôsobenie hodnotiť môžete...

- Tam bola trochu iná situácia. Reálne som zvážil, že to nemá význam, aby som odobral nejakých osem percent hlasov a mohlo by to dopadnúť tak, že prezidentom by bol Mečiar. Preto som podporil prokoaličného kandidáta. Teraz však nie je prokoaličný kandidát, lebo sa nedohodli a jednotlivé strany navrhujú svojich kandidátov. Aj preto som dnes zdržanlivý.

Veľmi pekne, diplomaticky, ste sa vyhli hodnoteniu Rudolfa Schustera, ale aspoň pár vetami? Vy ste budovali prezidentskú kanceláriu, on nastúpil do rozbehnutého vlaku...

- Áno, pán Schuster má celkom iné podmienky a robí mnoho pre dobré meno Slovenska. Povedal by som, že vie otepliť vzťahy medzi prezidentmi rôznymi udalosťami, aj takými nápadmi ako zasadiť strom, či pozvať do Medzeva. To sú všetko veci, ktoré sú dobré a sú vhodné v istom čase. Ja som bol v takej situácii, že som musel neustále bojovať, musel som vysvetľovať, že imidž Slovenska nech neodvodzujú iba z činnosti vlády, ale nech sa pozerajú na Slovensko ako na občiansku demokratickú spoločnosť. Čiže nebola ani chuť na nejaké šoumenské záležitosti, ktoré otepľujú a spestrujú vzťahy. Myslím si, že v tomto smere to terajší pán prezident robí dobre, využíva priaznivú dobu, i keď aj on má rozpory s vládou, no nedá sa to porovnať s tým, čo bolo medzi mnou a pánom Mečiarom. Nemohol som obhajovať Mečiara vo vzťahu k zahraničiu, musel som obhajovať Slovensko ako také.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári