Laczkom vymysleli unikátnu technológiu v oblasti kontinuálneho odlievania ocele. Patentový úrad v Prahe v roku 1990 ich vynález prijal, a tak know-how od tohto roku chránili až štyri patenty. Všade vo svete by si podobní vynálezcovia už mohli len spokojne zvyšok života oddychovať a užívať peniažky. Ing. Mikuláš Horváth však od patentovania svojho vynálezu prežíva len márny boj s veternými mlynmi. Dnes je na invalidnom dôchodku, má za sebou tri infarkty. Svoje podlomené zdravie pripisuje práve krížovej ceste, na začiatku ktorej bol vynález...
"Bez toho, aby sme boli o tom čo i len informovaní, spoločnosť VSŽ náš know-how posunula ďalej tretím subjektom. Namiesto toho, aby na našom patente zarobil tento štát a jeho autori, dostal sa za hranice. Kvôli podozreniu z priemyselnej špionáže sme podali žalobu proti VSŽ ešte v roku 1994. Žiadame spolu s kolegom náhradu škody, ktorú sme vyčíslili na 103 miliónov korún," hovorí Ing. Horváth.
Hoci od podania žaloby uplynulo už deväť a pol roka, prvostupňový súd, ktorým je v tomto prípade košický krajský súd, ešte ani nezačal konať v merite veci. V roku 1999 sa uskutočnilo iba procesné pojednávanie, ktoré netrvalo dlhšie ako päť minút. Samotný sudca, ktorému bol spis pridelený, sa obrátil na Najvyšší súd so žiadosťou o odobratie prípadu, pretože sa cítil byť zaujatý. Najvyšší súd žiadosť sudcu zamietol, pretože nevidel dôvody pre zaujatosť sudcu. Nenamietajú voči nemu ani žalobcovia. Táto procesná záležitosť bola doteraz, ako tvrdí Ing. Horváth, jediným úkonom, aký súd v jeho kauze vykonal.
Kvôli prieťahom v súdnom konaní podal Ing. Horváth spolu s kolegom v roku 2000 sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva a slobody v Štrasburgu. Výsledok ho šokoval. Síce mu najskôr prišlo oznámenie o prijatí jeho sťažnosti, ale v auguste 2002 dostal list, ktorý ho nepotešil. Európsky súd mu oznámil, že nebudú jeho sťažnosť riešiť, pretože neboli ešte zo strany žalobcu vyčerpané všetky vnútroštátne opravné prostriedky. Až po tom, čo občan nepochodí na všetkých príslušných inštitúciách vo vlastnej krajine, až keď vyčerpá všetky možnosti odvolaní, sa môže obrátiť na Európsky súd. Preto mu zo Štrasburgu odpísali, že sa so svojou sťažnosťou má obrátiť na Ústavný súd SR, kam svoju sťažnosť Ing. Horváth neposlal.
"Neposlal som ju na Ústavný súd, pretože som ju tam ani poslať nemohol," krúti hlavou rozhorčený vynálezca. "V roku 2000, kedy som posielal sťažnosť na Európsky súd, totiž Ústavný súd SR mohol rozhodovať len o veciach, ktoré už boli právoplatne ukončené. Môj prípad však na súde ešte ani nezačal. Sťažnosti môjho druhu začal Ústavný súd prijímať až po novele zákona, teda po prvom januári 2002. To už bola moja sťažnosť dva roky v Štrasburgu. Európsky súd pre ľudské práva v mojom prípade jednoducho konal retroaktívne a čo ma šokuje najviac, listom mi oznámili, že toto ich rozhodnutie je definitívne a na žiadne ďalšie moje listy už odpovedať nebudú."
V tejto situácii Ing. Horváth začal zvažovať možnosť obrátiť sa aj na Ústavný súd, trvá však na tom, že bude o svoju pravdu v tej časti kauzy, ktorá sa týka prieťahov v súdnom konaní, bojovať aj na ďalších medzinárodných či svetových fórach. Čo sa týka samotnej podstaty žaloby, ktorou je žaloba o náhradu škody, M. Horváth nevylučuje ani možnosť mimosúdnej dohody so spoločnosťou VSŽ. Na dohodu sú však potrebné dve strany. Inak rozhodne súd. Otázkou je, kedy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
