prekračuje totiž klasické médium fotografie, pracuje s digitálnymi technikami, videom, až po inštaláciu.
Na obrovskej digitálnej fotografii s názvom "Podsvet", podľa ktorej nazval výstavu, prostredníctvom mikropohľadov zachytáva netušené svety tajomne zahalené hmlou, občas svetielkujúce a občas iba tušené v tieňoch vynárajúcich sa z absolútnej tmy. Divákovi sa naskytne fascinujúci pohľad do záhadnej krajiny, akoby pulzujúcej pod mebránou, pripomínajúci obrovský priehľadný zámotok, z ktorého už-už vznikne nový priestor. A hoci výsledok pôsobí dojmom manipulácie, opak je pravdou. Nikomu by nenapadlo, že snímka vznikla v kvetináči. V cykloch "Kovové veci" a "Parket" zas veci použité, obyčajný kúsok drôtu, žiletku, ohorok cigarety či vytlačenú tubu, "recykluje" do úplne iných súvislostí. Ba dokonca ich skenerom prenáša na kartón a inštaluje v priestore. "Mám pocit, že obrazy vytváram rovnako, ako pri čistej forme fotografie - bez ohľadu na to, že ich manipulujem v počítači, alebo skenujem. Skener pre mňa funguje rovnako ako fotoaparát," tvrdí.
Pre inú časť expozície si požičal názov od bratov Čapkovcov a ich hry "Zo života hmyzu". Fotografuje mŕtve muchy, fascinovaný detailným záberom ich priesvitných krídel. Tie potom prenáša digitálnou technikou a inštaluje v priestore okolo blikajúcej žiarovky. Živé-mŕtve muchy priťahuje magická sila svetla, dotieravo bzučia a umocňujú bizarný zážitok.
Vlado Eliáš patrí ku generácii, ktorá študovala pražskú FAMU v 90. rokoch. Už v začiatkoch voľnej tvorby sa venoval zátišiam, ktoré skladal z rôznych predmetov. Nasledovala séria fotogramov Stopy (1995). Neskôr do obrazu začal prikladať kontaktnú kópiu negatívov, ktorú dopĺňal odtlačkami predmetov. Tak vznikli imaginatívne série Moja performance (1995) a Anjeli (1996), kde už dominovala ľudská figúra na temnom pozadí v kontraste s bielymi predmetmi - malo to tajomnú, vesmírnu atmosféru. Neskôr začal pracovať s digitálnou fotografiou. Ako tvrdí, tento vývoj bol celkom logický, keďže súvisel s chuťou experimentovať. Cyklus Fragmenty (1998 - 1999) skladal z útržkov predmetov, ktoré strácajú svoj pôvodný tvar. Čistá fotografia zohráva v Eliášovej tvorbe dominantnú rolu - popri počítačových experimentoch sa k nej pravidelne vracia.
Ako tvrdí kurátor výstavy Peter Tajkov, Vlado Eliáš sa nesnaží diváka šokovať, skôr ho jemne upozorniť na skutočnosť, že okrem sveta rutinne vnímanej reality existujú aj ďalšie, ukryté pod povrchom. A to je vlastne aj kľúč k tomu, ako vnímať túto výstavu. V múzeu Vojtecha Löfflera ju nájdete do 29. júna.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
