osudy návštevníkov košickej starej plavárne, či slangovo "Čéháčka", ktoré zrkadlia dejiny. Hlavní hrdinovia snímky nevšedným spôsobom líčia príbehy z obdobia rokov 1936 až 2002. Režisér svojou hravou optikou vťahuje diváka do ich príbehov. S absolventom Filmovej fakulty VŠMU Petrom Kerekesom sme sa rozprávali krátko po predpremiére filmu. Dojmy boli úplne čerstvé.
Vo filme citlivo narábaš s archívnymi zábermi. Podarilo sa ti získať dosť materiálu?
- Mali sme iba tri-štyri minúty autentických záberov z plavárne z roku 1938. Poskytla nám ich rodina pani Lengyelovej. My sme sa potom snažili pri nakrúcaní nájsť presne tie isté miesta. Chceli sme, aby ten film žil vlastným životom. Lebo ten filmový archív, ktorý sme dostali od pani Lengyelovej a pána Tibora Kováča, je akoby jednou z postáv filmu.
Na začiatku nápadu urobiť film o plavárni boli tieto zábery?
- Nie. Chcel som vždy urobiť film o rodinnej histórii, nakrútiť príbeh o tom, ako môj prastarý otec Eugen Kriszt prišiel z rumunského mestečka Nagybánya, kde sa narodil a mal rovnaké problémy s prieduškami ako ja, a preto si zažiadal o preloženie k moru na Istriu. Za rakúsko-uhorskej monarchie to bolo možné. Ale preložili ho do Košíc. A keďže ako Košičan a suchozemec nemohol ísť k moru, chodil aspoň na plaváreň. Film je vlastne o túžbe po mori na plavárni.
Nemal si obavy, keď si začal nakrúcať, že obyčajný príbeh tvojej rodiny nezaujme diváka?
- Všetky dobré filmy sú príbehmi o obyčajných ľuďoch. Keď si pozrieš hociktoré diela momentálne v distribúcii, ústredným motívom je príbeh obyčajného človeka. Hviezda sa z neho stáva ex post. Rovnako moja stará mama Eva Samuelisová tým, že vystupuje v tomto filme, stala sa hviezdou, ale je to príbeh obyčajného človeka.
Tvoja stará mama, ale aj ostatní ľudia vo filme, hovoria svoje príbehy veľmi uvoľnene, akoby ani nejestvovala kamera. Ako sa ti podarilo dosiahnuť túto intimitu?
- My sme totiž nepracovali, hrali sme sa. Preto mám rád tento typ filmov, ktoré lavírujú medzi dokumentárnym a hraným filmom. Pretože tá práca nie je o tom, že sa stále nosí železo a stavajú sa jazdy a komplikovane sa svieti, ale že je to vždy hra s kamerou a protagonisti do tej hry vstupujú. Pre nás to nie je práca, je to zábava a pri tom vzniká film.
Bolo to cítiť, že niektoré veci vznikali priamo pred kamerou. Akoby ani nejestvoval scenár.
- Podrobný scenár kde by bolo napísané, že napríklad pani Bremmerová sedí a hovorí to a to, nejestvoval. V scenári boli skôr nápady, čo všetko by sa mohlo prihodiť. Provokácia tých ľudí bola často pripravená a vopred premyslená. Nevedeli o tom, že ich chcem takto vtiahnuť do hry. Snažil som sa, aby bolo vo filme málo takých pasáží, že človek stojí alebo hovorí o svojich spomienkach pred kamerou.
Počas filmu niektorí protagonisti dokonca zomreli.
- V roku 2001 sme nakrúcali na plavárni príjemný rozhovor pri pive s pánom Bauerneblom, synom posledného majiteľa košického pivovaru a jeho priateľom, doktorom Jonecom. O rok sme sa vrátili na to isté miesto nakrúcať, ale dozvedel som sa: Žiaľ, doktor Jonec už nie je medzi nami. Navždy opustil plaváreň. Ale zároveň sa nám zas podarilo natočiť mamičku v deviatom mesiaci tehotenstva, a o rok na to už prišla na kúpalisko s malou Katkou. Pre mňa je to film o kolobehu v prírode. Prichádzajú nové generácie plavcov.
Poslal si v rámci nakrúcania na plaváreň aj dvojníka Adolfa Hitlera, ktorý vyvolal medzi ľuďmi hotové pozdvihnutie.
- Film totiž pracuje s motívom dvojníkov. Pani Patrik Marian si hľadá dievča, ktoré sa na ňu podobá, keď mala 16 rokov. Pani Bremmerová hľadá niekoho, kto sa podobá na jej nebohého manžela. Vždy sme našli podobu na kúpalisku. Dvojníka Hitlera som si našiel v castingovej agentúre, mal dokonca aj fúziky, len sme ich trocha upravili a inak sme ho učesali. Chcel som ho vo filme. Lebo takí žijú naozaj medzi nami. A naozaj sa prechádzajú na plavárni a jeden Hitler z nich sa potom kdesi vynorí.
Akú sú tvoje plány s filmom?
- Film sa od piateho až do 7. mája premietal v kine Tatra, vždy o 17. hodine. Košičania mali príležitosť pozrieť sa na seba ako do zrkadla. Odzrkadľuje totiž nielen ich dejiny, ale ich správanie sa vôbec. A tým, že je v plavkách človek takmer nahý, reaguje spontánne.
Predstavíš ho aj na festivaloch?
- Síce neskoro, ale prihlásili sme ho do Trenčianskych Teplíc a do Karlových Varov. Festivaly sú však iba pre fajnšmekrov. Pre mňa je najzaujímavejšie predstaviť film normálne v kine. Preto som chcel, aby mal premiéru v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
