pochovať odmietajú, pretože na to nemajú finančné prostriedky. Podľa všetkého tak bude musieť urobiť mestská časť Košice-Staré mesto, kde muž skonal. Kedy to však bude, ostáva otvorené. Mestská časť bude totiž usilovať o to, aby ho pochovala jeho rodina. Telo bezdomovca teda môže ležať v chladiacom boxe v Ústave súdneho lekárstva celé týždne, ba i mesiace...
"My na pohreb nemáme peniaze. Ja i manžel sme dôchodcovia, žijeme dvaja z osemapol tisíc korún. Štvrtinu z toho dáme na nájomné, ledva vyžijeme," hovorí 61-ročná Alžbeta Horňáková.
Štyridsaťštyriročný Košičan zomrel 14. apríla popoludní, keď mu 23-ročná žena na Braniskovej ulici prebodla nožom srdce. Páchateľku zadržala polícia niekoľko hodín po vražde a putovala do cely policajného zaistenia, zatiaľ čo mŕtvolu jej obete previezli do Ústavu súdneho lekárstva. Bola vykonaná pitva, potom telo uložili do chladiaceho boxu k iným nebohým. Dokedy tam bude ležať, nevedno. Matka zavraždeného muža tvrdí, že aj keby syna chcela pochovať, nemá z čoho.
"Pavol nám jakživ nedal ani korunu a nezostal po ňom nijaký majetok. Na ulici bol asi dva roky, odkedy sa vrátil z basy. Mohol bývať u nás, ale nechcel. Keď som sa s ním náhodou stretla, volala som ho domov, ale nikdy neprišiel," hovorí žena, ktorá pred desiatimi rokmi prišla podobným spôsobom o mladšieho syna. "V júni tomu bude desať rokov, čo zomrel Emil. Mal vtedy 27 rokov. Našli ho utopeného v Ružíne. Takisto nezišiel zo sveta sám, bol totiž zaviazaný vo vreci... Ale polícia nevie, kto to urobil, nikdy sa to neprešetrilo," poznamenáva.
Dôchodcovia majú už iba 42-ročnú dcéru, ale ani s tou sa veľmi nestýkajú. Podľa ich slov žije takisto na ulici. "Žili s manželom v byte, ktorý predali, teraz sa niekde túlajú," vysvetľujú. "Neviem, za čo nás to život trestá. Aj o dcéru akiste prídeme, keď žije takto... Mohla by prísť bývať k nám. Máme síce iba jednoizbový byt, ale potesnali by sme sa, keď tu už Pavol nie je," hovorí Alžbeta Horňáková, ktorú osud bije zo všetkých strán. Akoby nešťastia nebolo dosť, jej manžel navyše vôbec nevidí. Šesťdesiatšesťročný muž oslepol pred ôsmymi rokmi.
O skone syna sa pani Alžbeta dozvedela po dvoch dňoch, keď jej zavolala vnučka. Následne šla žena na miestny úrad MČ Staré mesto, kde jej oznámili, že by mala dať na príslušnej matrike vyhotoviť úmrtný list na základe listu o prehliadke mŕtveho, ktorý si predtým vyzdvihla na ústave súdneho lekárstva. Potrebuje tiež súhlas polície k zariadeniu pohrebu, keďže šlo o vraždu. Syna ale žena dosiaľ "nevymatrikovala". A nemôže tak urobiť ani nik iný, keďže všetky potrebné papiere k tomu má ona. Takisto vyšetrovateľa prípadu dosiaľ nik nepožiadal o súhlas na pochovanie či spopolnenie zavraždeného.
Morálnou povinnosťou pozostalých by malo byť nebohého pochovať. Ak na to nemajú peniaze, mohla by im pomôcť mestská časť, v ktorej bývajú. Tá môže ľuďom v hmotnej núdzi mimoriadne finančne vypomôcť z mimorozpočtových zdrojov. V prípade, že by sa pani Horňáková rozhodla syna pochovať, dostala by tiež od štátu sociálnu dávku 2100 korún, takzvané pohrebné. Samozrejme, nepokrylo by to celé náklady na pohreb. Alžbeta Horňáková ale tvrdí, že nemajú s manželom navyše ani korunu, a syna nepochovajú, pohrebu by sa ale radi obaja zúčastnili... Urobí ho napokon v súlade s platnou legislatívou mestská časť, kde ho našli mŕtveho?
"Našou snahou bude, aby telo pochovali príbuzní, keďže obaja rodičia ešte žijú. Z nášho pohľadu nie sú sociálne odkázaní, ak ich mesačný príjem presahuje dvakrát dvetísicdeväťsto korún. Mestská časť by mala pochovávať predovšetkým ľudí, ktorí žijú osamotení a nemajú žiadnu rodinu. S takýmito prípadmi, že príbuzní žijú a telo pochovať odmietajú, sa stretávame skutočne ojedinelo," informovali nás pracovníci sociálneho oddelenia mestskej časti Staré mesto, podľa ktorých si pani Horňáková už pred niekoľkými dňami vzala všetky papiere potrebné na vybavenie pohrebu. No ak rodičia syna nepochovajú, bude tak napokon musieť urobiť Staré mesto. Kedy to však bude, zatiaľ nevedno.
* * *
V Ústave súdneho lekárstva sa ročne nazbiera asi tridsať nebožtíkov, ktorých nemá kto pochovať
Prípady, že nebohého nemá kto pochovať, nie sú vôbec ojedinené. Na Ústave súdneho lekárstva v Košiciach majú takýchto nebožtíkov ročne okolo tridsať. Ide buď o nelegálnych migrantov, ľudí neznámej totožnosti, alebo tých, ktorých rodiny na pohreb nemajú, alebo ich pochovať odmietajú z iných dôvodov. Telo zavraždeného bezdomovca leží už viac ako dva týždne v chlaciacom boxe spolu s ďalšími nebohými. Je medzi nimi aj mŕtvy, ktorý zomrel pred štyrmi mesiacmi. Aj keď podľa litery zákona by malo ísť telo do zeme alebo byť spopolnené do deväťdesiatich šiestich hodín, dodržať to je veľakrát nemožné.
"Aj keď majú príbuzní záujem pochovať svojho blízkeho, neraz sa to do štyroch dní nepodarí. Ak mŕtvy nemá rodinu, alebo je jeho totožnosť neznáma, je to minimálne otázkou niekoľkých týždňov," vysvetľuje primár Ústavu súdneho lekárstva Fakultnej nemocnice L. Pasteura MUDr. Miroslav Szabo.
Ak nie je známa identita mŕtveho, obrátia sa pracovníci súdneho lekárstva na políciu. Tá zisťuje, či nejde o nejakú osobu, po ktorej sa pátra a zverejňuje výzvy s fotografiou v médiach. Ak sa nedá odfotiť, odoberie sa materiál z tela nebohého na zistenie polymorfizmov DNA. Pokiaľ sa jeho totožnosť ani časom nezistí, pochová ho na svoje náklady mestská časť alebo obec, v ktorej skonal. Neraz tomu tak ale je, aj keď je jasné, o koho ide. Mŕtvy buď nemá rodinu, alebo jeho príbuzní necítia povinnosť pochovať ho, či na pohreb jednoducho nemajú prostriedky. V takomto prípade musí pohreb zariadiť samospráva. Obyčajne sa to však dlho ťahá.
"Za štvrťrok sa nám nazbiera asi päť takýchto tiel, najhoršie je to vždy po zime. Vtedy už naozaj intenzívne tlačíme na úradníkov, aby konali, pretože kapacita nášho chladiaceho boxu je obmedzená," hovorí M. Sabo, podľa ktorého ak rodina odmieta príbuzného pochovať, musí obec získať podpisy všetkých, že súhlasia so sociálnym pohrebom a rozptylom popola. Ak je zas totožnosť mŕtveho neznáma, musí dať na pohreb súhlas polícia. A tá ho vydá až po tom, čo vyskúša všetky možnosti na zistenie totožnosti, čo môže trvať niekoľko mesiacov. Telo vtedy navyše nemožno spopolniť, musí sa pochovať do zeme, čo je samozrejme finančne nákladnejšie. Tých prvých prípadov je viac, neznámi nebožtíci zas ležia na súdnom lekárstve dlhšie. Aj keď, ako obyčajne, výnimka potvrdzuje pravidlo.
"Pred niekoľkými rokmi nám tu ležalo jedno telo asi trištvrte roka, pritom nebohý mal početnú rodinu. Žila jeho matka a deväť súrodencov, nikto však nebol ochotný ho pochovať. Vtedy stál takzvaný sociálny pohreb štyri tisícky, naliehal som preto na príbuzných, aby sa poskladali po štyroch stovkách. Neboli ochotní. Napokon museli telo pochovať úrady," spomína primár, podľa ktorého úrady prichádzajú na rad tak v prípade bezdomovcov, ako i nelegálnych migrantov.
"Bezdomovci boli aj v socializme, aj keď ich bolo veľmi málo. Teraz ich každým rokom pribúda, rovnako nelegálnych migrantov. To je úplne nový fenomén. Keďže cestujú bez dokladov a ich totožnosť je neznáma, pochováva ich obec, v ktorej katastri boli nájdení. K nám sa ich ročne dostane asi desať, ale s ich pozostatkami nemávame probémy, pretože príslušné obce nerobia zbytočné prieťahy," poznamenáva M. Szabo. Tak ako všetci s označením ´XY´, nesmú byť ani oni spopolnení pre prípad, že by sa v budúcnosti ich totožnosť zistila a objavili sa príbuzní. Stal sa aj prípad, keď bol mŕtvy pochovaný pod iným menom.
"Mali sme tu raz neznáme telo, ktorého totožnosť po čase polícia zistila a kontaktovala príbuzných. Identifikovať mŕtveho mal prísť jeho brat, ale nebol to schopný urobiť. Do pitevne odmietol vstúpiť a totožnosť nebola potvrdená ani na základe fotografie. Nebohého pochoval ako svojho brata a začas sa zistilo, že pochoval cudzie telo. Nebožtíka bolo potrebné exhumovať a celej patálii by sa bolo predišlo, keby bol dotyčný súhlasil s identifikáciou," podotkol Miroslav Szabo.
Keď sa na Ústave súdneho lekárstva nazhromaždí viacero nebožtíkov, ktorých nemá kto pochovať, predstavuje to nemalé nepríjemnosti. Keďže chladiaci box má obmedzenú kapacitu, sťažuje to podmienky zriadencov pitevne na prácu. Administratívni pracovníci ústavu preto o to naliehavejšie tlačia na úrady, aby nebožtíkov pochovali. Odhliadnuc od nevyhnutných výdavkov za poštovné a telefón, je to mimoriadne stresujúce. Nie každý úradník pritom dokáže pochopiť, o čom je reč. Niekedy by šli veci azda hladšie, keby si urobili pracovníci samosprávy v pitevni malú exkurziu...
"S niektorými mestskými časťami sa spolupracuje veľmi dobre. Napríklad so Západom sa vieme obvykle veľmi rýchlo dohodnúť, nerobia žiadne zbytočné prieťahy. To, čo vybavia za niekoľko dní, inde trvá celé týždne. Samozrejme, v niektorých prípadoch je to aj otázkou okolností, že telo nemožno tak rýchlo pochovať," dodáva dokumentátorka ústavu.
* * *
Mestská časť Západ musí ročne pochovať asi desať nebohých, o ktorých sa nemá kto postarať
Manželia Horňákovci bývajú v mestskej časti Košice-Západ. Tá necháva ročne pochovať asi desať nebožtíkov, ktorí skonali na jej území a nemá sa o nich kto postarať. Na tento účel vyčlenila tento rok temer stotisíc korún.
"Bezdomovci alebo ľudia bez rodiny sa podľa platnej legislatívy a štatútu mesta pochovávajú v mieste úmrtia, alebo v obvode, kde bolo ich telo nájdené, či vyložené z dopravného prostriedku. My máme smolu v tom, že na našom území leží fakultná nemocnica, takže musíme pochovať aj pacientov, ktorí skonajú v tomto zdravotníckom zariadení a nemá sa o nich kto postarať. Samozrejme, aj my sa vždy snažíme overiť, či nebohí nemajú nejakých príbuzných, ktorí by pohreb mohli zabezpečiť," hovorí prednostka miestneho úradu MČ Košice-Západ Ing. Lenka Labancová.
Mestská časť sa podľa jej slov snaží vyriešiť situáciu čo najskôr, aby náklady na pochovanie nebohého zbytočne nerástli. Pohrebná služba si totiž môže účtovať poplatok za každý deň chladenia zosnulého v chladiacom boxe.
"Ak už musíme pohreb zabezpečiť my, keď to urýchlime, stojí nás to menej," poznamenáva Ing. Labancová. Ako vysvetľuje, ak príbuzní nebohého žijú v ich mestskej časti, kontaktujú ich osobne, ak nie, oslovujú telefonicky alebo písomne príslušnú mestskú časť alebo obecný úrad. Pokiaľ ale nebohého príbuzní odmietajú pochovať, či už kvôli hmotnej núdzi, alebo preto, že s ním neudržiavali v minulosti žiadne kontakty, neostáva mestskej časti iné, ako ho pochovať na vlastné náklady.
Podľa vedúcej bytového a sociálneho oddelenia MČ Západ JUDr. Gabriely Koľvekovej vyjde takzvaný "sociálny" pohreb kremáciou asi na sedemtisíc korún. Polovica z tejto sumy je za spopolnenie a rozptyl popola, zvyšok predstavujú náklady na rakvu, prevoz zosnulého do krematória, manipuláciu s rakvou a predošlé chladenie v chladiacom boxe. Zriedkavejšie sa pochováva do zeme - v prípade ak je meno nebožtíka neznáme, alebo ide o vraždu či podozrenie z násilnej smrti. Vtedy je navyše potrebný na pochovanie súhlas policajného vyšetrovateľa. Naposledy hradila takýto pohreb mestská časť Západ pred piatimi rokmi a stál necelých tritisíc korún, čo bola cena za použitú truhlu a kríž.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
