predtuche. Ten sa totiž stretol s prvým transportom židovských žien v roku 1942, poslali ho však domov. Iba na chvíľu. Stačil však syna vypraviť do Maďarska, kde sa mu podarilo prežiť. Po príchode cez Prahu a Bratislavu do povojnového Prešova Yehuda Lahav zistil, že ostal na svete sám. V roku 1949 odchádza do Izraela. Po normalizácii dvadsať rokov nemôže navštíviť rodné mesto. Dnes je novinár a v súčasnosti pracuje ako spravodajca pre viaceré slovenské médiá. Nedávno predstavil v Košiciach knihu spomienok s názvom Zjazvený život. Skladá v nej spomienky na rodičov, ale aj na začiatky štátu Izrael.
Nemá zmysel udržiavať dedičnú nenávisť, povedali ste pri rozhovore s čitateľmi. Bolo ťažké dospieť k tomuto názoru po všetkom, čo spôsobil holocaust vašej rodine?
- Vo mne žije, myslím, že ako u každého, kto prežil holocaust, akási živelná, vari dosť pochopiteľná fóbia súvisiaca so všetkým nemeckým. Sú to veci silno zakorenené, aj nenávisť. Vždy ma pokryl studený pot, keď som pri cestách Nemeckom videl nákladné vagóny. Symbolizujú v mojich očiach nacistické deportácie, ale iba v Nemecku ma zmrazí, keď ich vidím. Hoci mojich rodičov do nich naložili na Slovensku a odviezli ich do Poľska. Aj dnes po šesťdesiatich rokoch, keď bude hrať Nemecko futbal hoci s Thajskom, nielen ja, ale celý Izrael bude fandiť súperovi. Jasajúci nemecký dav na štadióne mi vždy pripomenie fanatickú masu skandujúcu: "Sieg heil". Nikdy zo mňa nebude germanofil. Nemôžem za to. Ale vo veci hosťovania nemeckých detí v Izraeli som sa dlho som spytoval sám seba: Je dobré, aby nemecké deti prišli do židovských rodín a izraelské videli, ako Žijú v Nemecku? Je to lepšie, keď nemecké deti idú do rodín preživších holokaust? Prekonal som vtedy ten zakorenený odpor a povedal som: Áno. Pozveme nemecké deti a naše pošleme tam. Nemá zmysel udržiavať dedičnú nenávisť. Podľa správania mojich detí súdim, že pochopili, čo som im povedal. Myslím si, že som ich vychoval dobre, lebo nemajú nijaké predsudky voči nijakej rase alebo národu, ale proti konkrétnym nositeľom takých ideí, ktoré by mohli viesť k opakovaniu udalostí, ktorých sme boli obeťami. Ale nie proti ich príbuzným a proti ich národu, nie proti ľuďom ich viery.
Na Slovensku niektorí národnostne orientovaní historici skresľujú fakty o holokauste. Ako ho treba pripomínať tejto mladej generácii, ktorá nereaguje na nejakú reč čísel?
- Jediným spôsobom - individualizovať. Lebo 6 miliónov zavraždených, to je číslo, ale skutočnosť, že dvanásťročné dieťa muselo opustiť rodičov, ukrývať sa a ostať samé vo svete, to sa týka každej generácie. Vedia si už predstaviť, že ľudí napchali do vagónov, vzali ich do Osvienčimu a potom ich dali do plynových komôr. To je síce hrôza, ale je to všeobecné. Keď majú obraz istého dievčaťa, alebo istého chlapca a spoznajú jeho osud, to je práve možnosť pre literatúru. Lebo to už nie je história, zovšeobecnenie, ale je to príbeh. Tak ako križiacke výpravy môžeme pochopiť iba cestou literatúry, potom aj ďalšie generácie, ku ktorým už nemôžu hovoriť ľudia, ktorí to prežili, môžu pochopiť holocaust iba cez literatúru.
Ako vaša kniha Zjazvený život ?
- To je iba môj vlastný príbeh.
Vaše spravodajstvo z Izraela často prináša svedectvo o atentátoch. Dôsledky palestínskej intifády sú katastrofálne, trpia ľudia na oboch stranách. Kde stojíte vy?
- Neuznávam ani jednu, ani druhú stranu. Tento problém nie je čierno-biely. V tomto konflikte stojí právo proti právu. Ja sa usilujem podať presvedčivú správu o tejto situácii. Občas narážam.
Nie je príjemné prinášať spravodajstvo o samovražedných výbuchoch v nákupných strediskách, alebo nočných kluboch, kde sa zabáva mládež.
- To, čo sledujete v televízii, je určitá sústredená skutočnosť, výsek. Ale nie je to každodenná rutina. Život ide normálne. A čudovali by ste sa, ako neuveriteľne rýchlo miznú stopy po atentátoch. Ľudia už majú skúsenosti. Spomínam si na dvojitý atentát v blízkosti starej telavivskej autobusovej stanice. Bola to jedna z najkrvavejších teroristických akcií: 23 mŕtvych a viac než 100 zranených. Dvaja atentátnici mali na mieste 10 15 kilogramov výbušnín a ich účinnosť zvyšovali klince a iné kovové predmety. Stopy po tomto masakre zmizli neuveriteľne rýchlo. Ktosi umyl kaluže krvi, remeselníci zasklili rozmlátené výklady a o niekoľko hodín na tom istom mieste vládol čulý ruch. Obchodníci otvorili svoje obchodíky. Ľudia jednoducho nechcú kapitulovať pred terorom.
A prečo páchajú atentáty na miestach, kde je veľa ľudí? Aby ich zabili čo najviac. Je im jedno, či sú to Číňania, Židia, alebo Portugalci.
Spomínali ste historku, že keď ste prechádzali česko-slovenskú hranicu, colníci sa čudovali slovami: Máte izraelský pas, maďarský voz a hovoríte po česky a po slovensky, tak čo ste vlastne zač?
- Nazdávam sa, že rozdelenie ľudstva podľa národností, rás, farby pleti, náboženských alebo iných vier je bezvýznamné. Naproti tomu, podľa mňa jestvuje základné rozdelenie ľudstva: na požehnaných zmyslom pre humor a na tých, ktorým zmysel pre humor chýba. Žijú v tmavom svete plnom závisti, hnevu urazenosti a pocitu menejcennosti. Zažili ste už vari nacionalistu, ktorý má zmysel pre humor? Pochmúrna vážnosť zastiera nedostatok sebavedomia, zatiaľ čo sebairónia je znakom sebavedomia, tých, ktorí sú schopní vidieť sa zboku aj zhora. Spozorovať smiešne v sebe aj vo svojom spoločenstve.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
