rovnomenného trúbkara, skrýval gitarista John Shannon a dvojica slovenských rodákov - basák Oskar Rózsa a bubeník Martin Valihora. Všetci štyria chlapci sa poznajú z bostonskej univerzity Berklee a súdiac podľa výkonu, ktorý vrámci svojej slovenskej šnúry predviedli v Košiciach, sadli si nielen ľudsky, ale najmä muzikantsky. Pocitová explózia v podobe vynikajúcich inštrumentálnych výkonov okamžite rozlieskala natrieskaný klub na Kováčskej. Všetci fanúšikovia dobrej hudby sediac na zemi bez dychu pozorovali citlivú súhru štyroch muzikantov, ktorý ponúkali viac či menej improvizáciou poznačené no ucelené dielka. Nik z kapely sa prehnane netlačil dopredu ohurujúcimi sólami či zbytočným exhibicionizmom. Sila hudobníkov bola totiž v ich vzájomnej hudobnej komunikácii, v ktorej vynikal každý jedinečným spôsobom. Cez pauzu sme na chvíľu zdržali sympatického bubeníka Martina Valihoru, s ktorým sme prehodili pár slov.
Spoločne s Oskarom viac menej pravidelne dochádzate zo zámoria na Slovensko, stále s inou zostavou hudobníkov, aby ste našincom pripomenuli svoju hudbu. O čom je toto kvarteto?
"Je to veľmi podobná zostava ako tá predošlá, s ktorou sme už v košickom Jazze boli. S gitaristom Johnom hrám v skupine Waking Vision, boli sme tu spolu pred dvomi rokmi, no a s trúbkarom Danom pred rokom. Všetci štyria sa poznáme z Berklee, vzišli sme z jednej generácie študentov, školu sme i spoločne končili. Danovi sa na Slovensku vlani veľmi páčilo a chcel sem prísť opäť, tak sme dali dohromady toto kvarteto. Ako muzikanti si všetci navzájom veľmi vyhovujeme, hráme spolu strašne radi a myslím že to oceňuje i publikum."
Ľudia boli dnešným koncertom doslova uchvátení, každý hovorí o zážitku, nik si však nedovolí vašu hudbu nejako charakterizovať. Ty by si to dokázal?
"Neviem či to má nejaký zmysel pomenovávať. Dôležité je, že ľudia na koncert prišli, že sa im to páči a že si vymeníme navzájom nejakú tú energiu. O to asi ide. Ako to nazvať? Možno je to zmes nejakého moderného jazzu, rôznych emócií a hudobných štýlov, každého jedného z nás."
Sú Slováci náročné publikum?
"Sú krásne publikum. Mám Slovensko hrozne rád, preto sem aj chodím. Cítim, že som tu doma a je mi tu dobre. Tieto koncerty sú len moje paralelné aktivity. Jednoducho sa rozhodnem že idem domov, pozrieť rodičov a keď je chuť a po ruke sú správni ľudia, prinesieme so sebou aj kúsok hudby."
Takže návraty na Slovensko majú pre teba stále zmysel...
"Určite. V človeku sa veľa vecí postupom času ozýva. Je pre mňa stále dôležité vracať sa domov, za svojou rodinou, priateľmi a ľuďmi, ktorí sa prídu pozrieť vždy, keď hráme."
Minulý rok v decembri si ukončil štúdium na univerzite Berklee v Bostone, kam povedú tvoje kroky ďalej?
"Presťahoval som sa do New Yorku, rád by som ďalej čo najviac hral a popri tom sa snažil nejako prežiť."
Ako sa vám to darí, že prídete po dlhom čase z Ameriky a hneď máte sponzora a vypredanú šnúru koncertov s množstvom zastávok? A pritom je toľko domácich kapiel, ktoré sa nedokážu presadiť práve pre chýbajúcu organizáciu...
"To je zásluha nášho šikovného manažéra Petra Pesingera. Ale s tými sponzormi je to horšie, náklady na koncerty si v podstate hradíme sami, z toho, čo zarobíme. Takže pre nás to určite nie je zárobková činnosť, je to chuť hrať. To, že ľudia prídu nás len teší, väčšinou ide o poslucháčov, ktorí nás už niekde pred tým počuli a sú pravidelnými návštevníkmi našich koncertov."
Máš prehľad o súčasnej hudobnej scéne na Slovensku?
"Myslím, že to tu ide stále viac dopredu, aj keď príliv európskej vlny na nás stále tlačí. Vďaka tomu tu má ale veľa mladých ľudí veľký hudobný rozhľad, preniká sem stále viac hudby, objavuje sa veľa mladých talentovaných muzikantov, ktorých som pred tým nepoznal. Bohužiaľ naša štartovacia čiara je stále trochu pozadu, vďaka plexisklu, v ktorom sme štyridsať rokov žili. Ale ja verím, že to zase rozdýchame a budeme fungovať v pohode ďalej. Len sa treba napojiť na celkovú scénu a nestratiť tempo."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
