Ľuboslavy Kubišovej ju prináša košické vydavateľstvo Pezolt. Novinku predstavili a pokrstili za prítomnosti autora a vydavateľov minulý týždeň.
Šesťdesiat rokov americký učiteľ dejepisu na vlastnej koži zažíval historické premeny krajín východnej Európy. Už ako 18-ročný chlapec prechádzal v lete 1939 cez Berlín, Viedeň, Bratislavu, Prahu až do Varšavy. Svoje zážitky zaznamenal briskne a s nadhľadom.
Knihu Charlesa Merrila objavil Angličan Jonathan Gresty, ktorý sa usadil na Slovensku. "Keď som si prečítal anglický originál, hneď som pánovi Merillovi napísal a zrodila sa dlhoročná korešpondencia. A rovnako nápad poskytnúť knihu slovenským čitateľom," prezradil nám Jonathan Gresty. Stretnutie so spisovateľom sa uskutočnilo pár dní po začiatku útoku spojeneckých vojsk na Irak. Pán Merril sa netajil svojím nesúhlasom s týmto novým vojenským konfliktom.
Ako je možné, že v Amerike sú umelci ako trebárs Sean Penn, otvorene hlásajúci odpor proti vojne v Iraku, doslova na čiernej listine? Je to ešte stále demokracia, keď niekto povie svoj názor a hrozí mu dištanc?
- Je faktom, že sa v našej krajine začínajú objavovať znaky policajného štátu. A je veľká škoda, že málo demokratických politikov proti tomuto dôrazne protestuje. Bush je ignorant, pred niekoľkými rokmi známy ako opilec. Možnože vtedy bol menej nebezpečný ako teraz. Vonkoncom sa mi nepáči, ako sa čím ďalej tým viac nazdáva, že správne je len to, čo tvrdí on a všetci ostatní nech si hovoria, čo chcú. Predtým, ako sa stal prezidentom, bol guvernérom Texasu, štátu smutne presláveného popravami a úbohými školami. Nevie toho veľa o cudzích krajinách. To je pravda. Je hrozivé, s akou ľahkosťou hovorí o tom, akú fantastickú vojnu vedieme a vôbec neberie do úvahy, koľko životov žien a detí bude tá vojna ešte stáť.
Pán Merril, máte slovanské korene, keď máte taký vrúcny vzťah k východnej Európe?
- Nie, nie... Som čistokrvný Američan ako George Bush. Pochádzam z typicky rasistickej južanskej rodiny. Moja matka je z prísnej katolíckej podnikateľskej rodiny. Takže som vyrástol v saku a kravate. Môj odchod z domu vlastne vyjadril: Toto som ja. Vôbec nie som taký, akého ma chceli mať rodičia.
A váš vzťah k Slovensku?
- Páči sa mi, že sa snažíte byť iní ako zvyšok sveta. Dnes, keď sa vo svete každý snaží štandardizovať, Slováci chcú byť sami sebou a rozhodovať sami. Ste dobrí a možno niektorí aj menej dobrí, ale snažíte sa viesť si vlastný život a rozhodovať sami za seba. Mojou prvou láskou vo východnej Európe však bolo Poľsko, pretože som tam prišiel ako osemnásťročný chlapec. Našiel som tam priateľa a sprievodcu Jaceka Woźniakovského. Ten môj odchod bol vlastne aj výrazom odmietnutia spôsobu života môjho otca. Bol som rebel.
Cesta po východnej Európe ešte trvá?
- Áno. Predovšetkým som rád, že som mohol byť pri tom a sledovať všetky tie zmeny, ktoré sa tam uskutočňovali a ešte stále uskutočňujú. Zažívať to, čo by som nemohol zažiť u nás. Vraciam sa domov dva - trikrát ročne.
Ako sa doma v Amerike pozerajú na vaše cesty? Vydali ste knihu aj tam?
- Nie. A možno preto, že v Amerike nemám takého vydavateľa, odhodlaného a s takou úžasnou predstavivosťou. A jednako v Amerike ľudia nevidia zmysel v knihe, ktorá by hovorila o Poľsku alebo Slovensku. Doma som teda len penzionovaným vysokoškolským učiteľom. A v Košiciach mi dali možnosť vydať túto knihu. Vďaka za to.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
