"Franticu". Lež režisér "Pianistu", od 1977 roku stále obvinený v USA za znásilnenie vtedy 13-ročného dievčaťa, sa nemohol objaviť na slávnosti a prevziat si sošku. Celá sála - aj jeho oscarový súper Martin Scorsese - povstali na standing ovation, a Jack Nicholson, starý kumpán Polańského ešte z "Čínskej štvrti", od radosti pískal.

My sme sa s ním stretli päť dní predtým v Budapešti na benefičnom premietaní "Pianistu". Výťažok podporí výstavbu tamojšieho Múzea holokaustu a Centra dokumentácie, ktoré majú otvoriť v roku 2004.

Získali ste Zlatú palmu v Cannes, sedem Cézarov, zbierate jednu cenu za druhou. Aký to má pre vás význam?

- Nazdávam sa, že vďaka nim si film pozrie viac ľudí a to je naozaj najdôležitejšie. Nik mi predsa nemusí hovoriť, či viem nakrútiť dobrý film, alebo nie. Som pyšný na to, čo som dosiaľ urobil. A myslím si, že ďalej môžem robiť dobré filmy.

O čom "Pianista" vlastne je?

- Vychádza zo spomienok hudobníka Wladyslawa Szpielmana. Ten zázrakom uniká židovským deportáciám, hoci celá rodina zahynula vo vyhladzovacích táboroch. Po likvidácii varšavského geta sa ukrýva v ruinách zničeného mesta, hľadá strechu nad hlavou. Najprv varšavskému Robinsonovi pomáhajú poľskí priatelia, v konečnej fázi okupácie mu zachráni život nemecký milovník hudby - kapitán Wehrmachtu. Ten sám po vojne zahynie v gulagu.

Nebolo ľahšie rozprávať o vlastnom detstve? Krakovské ghetto. Útek z neho. Deportácie rodičov. Smrť tehotnej matky vo štvrtom mesiaci v Osvienčime. Týranie nemeckými vojakmi, ktorých bavilo strieľať sedemročnému dieťaťu pod nohy. Stretnutie s otcom po vojne, herecké začiatky v trinástich rokoch...

- Moje detstvo nie je príbehom v hollywoodskom poňatí. Nijaké rýchle akcie s náhlymi zvratmi. Väčšie štúdiá by nemali záujem. Poznám ich. Pýtali by sa: "A kde máte dievča?"

Odmietli ste aj Spielbergovu ponuku nakrútiť "Schindlerov zoznam".

- Bola to veľkorysá ponuka, ale nie pre mňa. Nemohol som nakrúcať rok film na území koncentračného tábora! Bolo to príliš blízko môjho bývalého domova. Nechcel som mať potom nočné mory a znova, deň za dňom, prežívať minulosť.

Prečo ste sa teda vrátili k vojnovým spomienkam Wladyslawa Spielmana?

- Dávno som chcel nakrútiť film o holokauste. Rozhodnutie som však odkladal, nebol som pripravený. Nazdávam sa, že som sa vysporiadal so svojou minulosťou do tej miery, že som už nemusel robiť vlastný film o vojne, holokauste, alebo osudoch poľských Židov. Keď som si prečítal "Pianistu", dospel som k záveru, že takú predlohu som hľadal. Spielman prežil vďaka hudbe. Jeho príbeh podáva dejiny bez pomstychtivého nádychu. Sú tu dobrí aj zlí Poliaci, dobrí aj zlí Židia, dobrí a zlí Nemci. Našiel som to, čo som zažil v krakovskom gete. Pritom nešlo o dieťa, lebo Spielman bol už dospelý, varšavské geto bolo oveľa väčšie, čím príbeh nadobudol epický rozmer. Čiže mám odstup. V živote sa vraciate k istým veciam v presne vymedzenej chvíli. Nič nemožno urýchliť. Teraz, keď mám rodinu, a deti, o čase strávenom v gete premýšľam ináč.

Ako?

- Okupačné spomienky, ktorých som sa po vojne chytro zbavil, vracajú sa v súvislosti s mojou rodinou. Uvedomil som si, čo vtedy museli cítiť moji rodičia. Svet sa mi vtedy pretvoril na obrovské nádražie, kde sa ľudia objavovali a odchádzali bez nádeje na ďalšie stretnutie. Vedel som, akým ťažkým zážitkom je odluka pre dieťa. Teraz už viem aj o utrpení rodičov.

Nepadlo vám nakrúcať zaťažko?

- Nebolo to ťažšie ako pri iných filmoch. Keď ste na placi, človek sa musí starať o množstvo podrobností. Nemohol som si teda dovoliť luxus cítiť smútok alebo prístup, ktorý by mi bránil pracovať. Vo filme je, samozrejme, kopa hrozne smutných okamihov, ale ak ste ich sám prežili, hľadíte na ne inak. Je to síce nepríjemné, ale ide už o moju minulosť, akosi som sa s ňou už popasoval a teraz sa ňou zaoberám iným spôsobom. Pokiaľ ide o tento film, rozdiel spočíval v tom, že som mal vlastné spomienky a vďaka tomu som mohol lepšie pochopiť, čím prechádzal Szpielman.

Nakrútili ste "Pianistu" a pred pár rokmi "Smrť a dievča", dva filmy, ktoré sa svojsky vyrovnávajú s vojnovým utrpením. Necítite osobnú nenávisť voči Nemcom?

- Nie. Uvedomil som si to, keď som ako študent po prvý raz cestoval do Nemecka. Pochopil som, že nejestvuje vo mne potreba pomsty, hoci dodnes trpím pri myšlienke na matku. Aj teraz mám slzy v očiach. Lež nemám chuť na pomstu, vendetu.

A čo spomienka na smrť vašej tehotnej manželky Sharon Tateovej, ktorú pred 25 rokmi zavraždil satanistický klan Mansona?

- Keď tri mesiace po čine chytili Mansonovu "rodinu", celá nenávisť, ktorú som v sebe nosil, sa odrazu vyparila. Tešilo ma, že ich uväznili, ale nemal som osobnú potrebu pomsty. Jednoducho som sa nazdával, že tých ľudí treba zavrieť. Keby som stretol Mansona, neskočil by som mu na krk. Je chorý. Prečo by som to mal robiť? Nenávisť v sebe nosiť nemožno. To ničí nás samých.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári