Púštna búrka. O vyslaní tejto jednotky do Saudskej Arábie a Kuvajtu rozhodlo v závere roka 1990 federálne zhromaždenie ČSFR. Do zálivu odletelo 12. decembra dvanásť nákladných lietadiel C5 Galaxy s 350 vojakmi a potrebnou technikou.
"Boli sme začlenení do saudskoarabských brigád, pretože Saudská Arábia nemala svoju protichemickú jednotku. Sústredení sme boli najprv vo vojenskom meste kráľa Chálida (KKMC), kde nás prideľovali k jednotlivým brigádam. Dostali sme sa k štvrtej a dvadsiatej a istý čas sme mali hlavný tábor pri meste Hafr El Batin blízko hranice s Kuvajtom. Zatiaľ čo protichemická jednotka plnila svoje úlohy, ja som sa podieľal na strážení tábora. Samozrejme, že som mal zmiešané pocity a aj nemalý strach. Ak niekto z vojnových veteránov povie, že sa vtedy nebál, neuverím mu," rozhovoril sa pri našom stretnutí.
V tom čase mal Miroslav Nagy 21 rokov a lákalo ho zažiť nejaké dobrodružstvo. Dnes hovorí, že vojenská misia zmenila jeho život. Začal sa na veci okolo seba pozerať inak. "Bola to obrovská životná skúsenosť. Šestnásteho januára 1991 začala vojna a o dva dni vypukol v našom tábore poplach. Pri ňom prišiel o život jeden náš kolega - bola to nešťastná náhoda, keď manipuloval so samopalom, došlo k výstrelu... Stalo sa to iba niekoľko metrov odo mňa a silno to na mňa zapôsobilo," hovorí vojnový veterán.
Priznáva, že mu bolo úzko pri každom z náletov a poplachov a veľmi sa obával použitia chemických zbraní. Našťastie k tomu nedošlo. Skľučujúce však bolo aj samotné odlúčenie od domova a náročnosť prostredia. V púšti je, prirodzene, svojrázna klíma - horúce dni striedajú chladné nocin a žije tam nebezpečná fauna - jedovaté hady, škorpióny. "Nosili sme protichemickú výbavu, bol to odev zošitý zo špeciálnych uhlíkových vláken, ktorý musel byť zároveň odolný i vzdušný. Vydržať niekoľko hodín v gumových odevoch bolo v tých horúčavách nemožné. Na sebe sme mali nepriestrelné vesty, ktoré vážili asi trinásť kíl. Okrem toho sme boli vyzbrojení samopalmi a pištoľou. Samozrejme, bolo to náročné na fyzickú kondíciu i psychiku," spomína M. Nagy, ktorý bol počas svojho pobytu v Perzskom zálive nútený i strieľať. "Horúco nám bolo v situácii, keď si nás pomýlil nejaký Saud s Iráčanmi a vystrelil na nás. Neostávalo nám iné, ako streľbu opätovať. Nebolo mi vtedy všetko jedno. Našťastie, neboli sme zranení ani my ani on a vzápätí sa vysvetlilo, že došlo k omylu. Smutné však boli pohľady na zranených či mŕtvych ľudí. Veľa civilistov sa zranilo až po skončení vojenských operácií, keď sa snažili rozoberať nájdenú muníciu."
Horiace ropné polia - tma na pravé poludnie
Miroslav Nagy bol práve vojakom základnej vojenskej služby, keď sa schyľovalo k vojenskému zákroku v Perzskom zálive. Keď sa československá vláda rozhodla vyslať do oblasti protichemickú jednotku, mal odkrútených osem mesiacov. Na vojenskej misii sa ale mohli zúčastniť iba profesionáli, preto sa stal vojakom z povolania. Dostal hodnosť štábneho seržanta a odletel spolu s ostatnými do Saudskej Arábie, kde mala realizovať československá protichemická jednotka chemický a rádiologický prieskum. Všetci vojaci šli do zálivu dobrovoľne, svoje rozhodnutie si niekoľkí rozmysleli dokonca až na mieste a vrátili sa domov vojenským špeciálom. Mladý Košičan ani s odstupom dvanástich rokov neľutuje, že tam šiel. "Cieľom vojenskej akcie bolo oslobodiť Kuvajt, ktorý násilím zabral susedný Irak. Prebehli dve operácie púštna búrka a púštny štít. Prvá fáza predstavovala vojenské nálety, po nich nasledoval pozemný útok. Keď sa iracké vojská stiahli ku hraniciam, armáda ich ďalej neprenasledovala. Vojna skončila už 28. februára, preto aj keď sme mali zmluvy podpísané na rok, po polroku sme sa vrátili domov. V závere našej misie sme boli sústredení na predmestí Kuvajt City, kde naši chemici školili Saudov. Mimochodom, v Perzskom zálive odviedli naozaj dobrú prácu, podarilo sa im dokonca namerať podprahové hodnoty sarinu, čomu Američania nevenovali pozornosť," vysvetľuje M. Nagy.
Po skončení misie v Kuvajte šiel Košičan do civilu a ešte predtým bol spolu s ďalšími troma vojami pozvaný na pomézne oslavy víťazstva v Spojených štátoch. V sprievode niesol českoslovenkú vlajku a stál iba niekoľko metrov od veliteľa Spojených vojsk - päťhviezdičkového generála, keď mu podávali hlásenie. "Vtedy som stál asi v najväčšom pozore vo svojom živote," poznamenáva mladý muž.
Dnes bývalý vojak pracuje ako záchranár v košickej Záchrannej službe, kde prichádza s bolesťou a smrťou do kontaktu bezprostredne oveľa častejšie, ako vo vojne v Perzskom zálive. Napriek tomu zdôrazňuje, že žiaden vojenský zásah nemožno schvaľovať. Predovšetkým naň totiž doplatia nevinní ľudia. "Vojak je špeciálne cvičený, vie do čoho ide. Horšie sú dopady na civilné obyvateľstvo, ktoré pociťuje dôsledky vojny v každodennom živote. Nejde len o samotné bombardovanie a straty na životoch. V zberných táboroch sa zhromažďujú stovky utečencov utekajúcich pred vojnou a žijú tam v žalostných podmienkach - celá rodina v jednom stane bez súkromia a hygieny. Ostáva pritom len dúfať, že Saddám tentoraz nepoužije chemické zbrane..."
Pred dvanástimi rokmi v Kuvajte použité neboli, aj keď československí chemici zistili prítomnosť sarínu v ovzduší. Podľa všetkého došlo k zbombardovaniu nejakého skladu, v dôsledku čoho sa otravná látka rozptýlila. Obrovské následky na životné prostredie však mali aj horiace ropné polia. "Na pravé poludnie bola v Kuvajte taká tma, že sme museli mať rozsvietené svetlá. Niekoľkomesačný pobyt v takomto prostredí musí mať tiež negatívne následky na zdraví. Táto hrozba tu je aj v súčasnosti, dá sa očakávať, že v Iraku budú podpálené ropné veže. Aké bude mať táto vojna dopady, ukážu nasledujúce dni a týždne. Vojenská operácia bude stáť obrovské peniaze, cena ľudských životov je však nevyčísliteľná."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
