voči krajinám podporujúcim štát Izrael. V nadväznosti na ich krok neskôr vypukla celosvetová ropná kríza. V danej situácii sa k rozhodnutiu spomínaných krajín v plnej miere nepripojil Irak, ktorému sa takto otvorila cesta k zaujímavým príjmom štátnej pokladnice. S rastom príjmov sa Irak rozhodol investovať do rozvoja vlastnej infraštruktúry, čo do tejto krajiny následne priviedlo mnohých odborníkov z bývalého Československa. Medzi nimi aj nestora kresťansko-demokratickej politiky a brata dlhoročného predsedu KDH Jána Čarnogurského, bývalého predsedu predstavenstva a. s. Hydrostav a súčasného prezidenta Zväzu priemyselných podnikateľov Slovenska a spolumajiteľa spoločnosti IPEC Group Ivana Čarnogurského.
Začnime teda od začiatku. Ako ste sa vlastne dostali do Iraku?
"Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov malo bývalé socialistické Československo určité politické spojenie s mnohými rozvojovými krajinami, arabské nevynímajúc. Nemám ani potuchy, čo bolo za tým a či to zorganizovala Praha či Moskva. Koncovka však bola veľmi jednoduchá. Proste bolo potrebné vybudovať dosť veľkú leteckú základňu asi 200 kilometrov južne od Bagdadu. Dodávateľa stavby robilo konzorcium firiem Konstruktiva Praha a Doprastav Bratislava, ktoré ma vybrali za zástupcu generálneho riaditeľa projektu."
Aké pocity ste mali z tejto krajiny, ktorá je
v súčasnosti vykresľovaná ako značne militantná?
"Irak na mňa na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov pôsobil ako upokojujúca krajina, kde zastal život. Irak mi pripomínal akoby výjav z Biblie z nedeľných čítaní v kostole, keďže po krajine chodilo množstvo pastierov s obrovskými kŕdľami oviec. Ľudia boli veľmi pokojní, vôbec nie bojovní. Takí sú podľa mňa doteraz, ale ich náboženské vierovyznanie z nich robí fanatikov. Ak sa do niečoho vložia, nadobudnú úplne iný rozmer. Môžem to ilustrovať aj príhodou zo stavby. V čase, keď sme stavali základňu, sme potrebovali tisícky vriec cementu, ktoré sme museli vysýpať do síl. Pri nich sa zhromažďovali haldy prázdnych vriec, ktoré raz vzbĺkli. V tom momente som videl výjav, ktorému som ani neveril. Prostí Iračania vzniknutý požiar udupali holými nohami. Keď sa teda niečo stane, iracký ľud sa dokáže zomknúť a doslova sfanatizovať.
V úzkych kruhoch je známe, že počas vášho pôsobenia v Iraku ste prišli dosť kuriózne aj do kontaktu so Saddámom Husajnom. Povedzte o tomto niečo aj naším čitateľom.
"Bolo to v čase, keď sme už so stavbou finišovali. Letecká základňa bola prakticky dostavaná a pomaly na ňu prilietavali prvé lietadlá. Medzi prvými u nás pristával aj ruský nákladný Antonov, ktorý si však vybral práve pristávaciu dráhu, ktorá slúžila aj našim nákladným automobilom voziacim betón. Podľa toho táto plocha aj vyzerala. Hlavne na jednom mieste na nej trčal asi polmetrový hrb zatvrdnutého betónu, ktorý v priebehu výstavby poodpadával z našich nákladiakov a uschol na mieste. Keď som videl, že to lietadlo pristáva práve na tejto dráhe, zamrazilo ma. Predstavoval som si, že pri nálete na hrvol sa úplne roztriešti a dôjde ku katastrofe. Okrem toho, že som sa v duchu začal modliť, som však nemohol urobiť nič. To, že je zle, si určite uvedomil aj sám pilot. Stroj však už klesal k zemi, potom sa dotkol dráhy a začal panicky brzdiť. Pri nabehnutí na hrvol ho doslova vymrštilo do vzduchu, našťastie však už mal nízku rýchlosť. O pár desiatok metrov ďalej zastal. Z lietadla potom vybehol zúrivo gestikulujúci pilot, ktorým nebol nik iný, ako súčasný iracký diktátor Husajn. Už vtedy bol vo vysokej vojenskej funkcii a hneď nám to dal pocítiť. Povedal nám 'svoje' a okamžite nám prikázal spomínaný hrvol z dráhy odstrániť. Potom sa však ako-tak upokojil a nechal si to vysvetliť. Zaujímal sa o všetko. Musel som mu porozprávať všetky detaily týkajúce sa stavby. Už vtedy na mňa pôsobil vodcovský so sklonmi k diktátorstvu. Bol veľmi sebavedomý, čo dával jasne najavo a všetci okolo sa mu museli podriaďovať. Priznám sa, z tohto stretnutia nemám najlepšie pocity. To isté môžem povedať aj o stretnutí s jeho vojenskými kolegami, s ktorými som prišiel do styku o krátky čas."
Môžete to rozviesť?
"Pri základni sa začali budovať aj kasárne. Tie si však už stavali samotní Arabi, čo sa stalo zdrojom mnohých intríg. Ktosi raz prišiel s fámou, že arabský dodávateľ naschvál stavia tenšie kasárenské múry, aby sa zrútili na irackých vojakov. Husajnovi ľudia si preto dotyčného dodávateľa zavolali a ihneď vyniesli rozsudok zastreliť! V komsi však asi predsa len skrsol zdravý rozum a prišli s nápadom zavolať 'Mistra Ivana', aby sa k tomu vyjadril aj skúsený stavbár. Prišiel som teda na miesto kasární a po obzretí stavby som irackým generálom jasne vysvetlil, že na takéto múry my v Československu staviame aj štyri poschodia. Nakoniec si dali povedať, ale inak by bol osud arabského dodávateľa definitívne spečatený."
Vzhľadom na dva roky strávené v Iraku ste si k tejto krajine určite vytvorili určitý citový vzťah. Ako teda vnímate aktuálne reálny vojenský zásah proti Iraku?
"Je to zložitá otázka a neviem na ňu odpovedať v takej maximálne zjednodušenej rovine, či som za alebo proti. Vrátil by som sa k mojej skúsenosti s hasením cementových vriec. Iracký národ je skutočne náchylný podľahnúť fanatizovaniu, čo je veľmi nebezpečné, pretože ak to využije človek s diktátorskými sklonmi, môže to mať katastrofálne následky. U Iračanov rovnako nie je kauzálne rozmýšľanie. Ilustruje to napríklad posledná havária raketoplánu Columbia, ktorú vyšiel celý iracký národ oslavovať do ulíc. Pre nich to bol prst boží. Podľa nich to bol Alahov zásah proti Američanom a Židom, ktorí im robia prieky. Irackú náturu a mentalitu nám je pochopiť ťažko. Všetci vieme, že tam kedysi platilo islamské právo, podľa ktorého zlodejom uťali ruku. Slovák je vychovávaný tak, že kradnúť sa nemá, pretože ho chytia a dostane trest. Iračan rozmýšľa inak. Tamojší zlodej neuvažuje kauzálne nad tým, že keď ho chytia, príde o roku. On ide kradnúť a keď ho nechytia, hovorí: 'Ja som najlepší veriaci a Alah ma má rád, preto zariadil, aby ma nechytili.' Keď ho však naopak chytia a utnú mu ruku, uvažuje o tom, čo vlastne tomu Alahovi urobil, že ten dopustil, aby ho chytili a odťali mu ruku. Je to skutočne iná mentalita, kultúra i zmýšľanie. Aj to treba mať na mysli pri hľadaní postoja k súčasnej kríze v Iraku."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
