varení i v živote radi". Stretli sme sa v Dome umenia, kde v rámci hudobno-literárneho večera čítal z Rúfusových a Štarussových básnických knižiek. S Jozefom "Dadom" Nagyom, literárnym fajnšmekrom, sme sa však o varení nerozprávali.

Kam sa podela vaša Literárna revue z rádia Twist? Chýbate v éteri.

- Teraz už v žiadnom rádiu nepracujem. Dostal som však ponuku od spoločnosti Pištek knihy, aby som v ich dvoch bratislavských kníhkupectvách organizoval každú stredu čítačkové večery. Nazvali sme to Literárne revy - čo je vlastne parafráza mojej rozhlasovej relácie, ktorú som vysielal na rádiu Twist. Každú stredu si teda pozývam do kníhkupectva niekoľko spisovateľov a ľudí, ktorí majú blízko k literatúre, rozprávame sa a čítame. Nuž a keď že v Bratislave sú ľudia už strašne zhýčkaní, je dôležité urobiť okolo toho dosť veľkú propagáciu v novinách, v rozhlase, v televízii, cez plagáty, emaily, esemsky atď.

Ste obrovským propagátorom našej súčasnej literárnej tvorby.

- Hovorí sa, že slovenská literatúra je už len taký klub záhradkárov. Úprimne povediac, fakt si neviem predstaviť, čo by tu ešte mohlo vzbudiť výraznejší rozruch..., respektíve byť umelecky kvalitné, nové a súčasne komerčne úspešné. Faktom je, že Slovensko má veľmi malý trh, ale napríklad Slovinci sú na tom v počte obyvateľov a rozlohe približne rovnako ako my, a ich literatúra je pritom v zahraničí aj doma omnoho životaschopnejšia.

Ktorý autor vás teraz oslovil?

- Minulý rok bol určite rokom Júliusa Satinského a Ruda Slobodu, ktorému vyšli dva diely jeho zobraných spisov a stratený román zo 70. rokov "Láska". Veľký úspech mal najmä internetový román od Mexima E. Matkina Polnočný denník. Príjemne ma prekvapili a potešili už spomínané knihy od Viliama Klimáčka a Silva Lavríka. Môj kamarát režisér Petr Krištúfek debutoval rozprávačsky a atmosférovo veľmi zaujímavou knihou poviedok Nepresné miesto. Prekvapila ma aj dokumentaristická kniha riaditeľky nadácie Milana Šimečku Inge Antalovej "Chaos totalos", ktorú vydal Fedor Gál vo svojom vydavateľstve GplusG. Autorka strávila asi tri roky v cigánskej osade v Hermanovciach a zaznamenávala si svoje zážitky. Veľmi sugestívne čítanie.

Čo si myslíte o tom, že knihy Júliusa Satinského sa po jeho smrti šmahom rozpredali a už nie sú ani pod pultom?

- Treba povedať, že tento skvelý marketingový ťah sa pánovi Satinskému naozaj vydaril. Aká škoda, že sa dá zopakovať iba raz. Keby tak človek mohol zomrieť tri-štyrikrát za život, jeho vydavateľ by mal "vystaráno"... Ale vážne. O knihy pána Satinského bol dosť veľký záujem už aj predtým. A vydavatelia určite urobia dotlač, takže čitatelia o nič neprídu. Chlapcov z Dunajskej ulice som si prečítal s veľkou chuťou, Polstoročie s Bratislavou som ešte nestihol. Škoda, že ešte nenapísal aj svoj humoristický román, o ktorom tak dlho hovoril.

Boli ste posledný, kto s ním urobil rozhovor?

- Neviem či posledný. Ale nezachytil som žiadny iný. Aspoň v takom rozsahu.

Tušili ste, že bude posledný?

- Už asi rok sa vedelo, že pán Satinský je na tom veľmi zle. Minulú jar som ho navštívil s jeho vydavateľom Martinom Plchom a začiatkom októbra som k nemu prišiel nahrávať rozhovor do mojej knihy. Privítal ma v tých svojich oranžových montérkach, bol veľmi bodrý a stále žartoval. Dokonca mám nahratú celú pasáž, kde o svojej chorobe hovoril, akoby to bol ten najlepší vtip. A mne neostalo nič iné, iba sa usmievať.

Zvláštne, na komika človek vždy spomína s úsmevom.

- Ja som bol sám dosť prekvapený, keď mi pán Satinský začal skoro sám od seba rozprávať veci, ktoré som o ňom nikdy nečítal, ani nepočul. O svojom súkromní hovoril vždy dosť málo, alebo vôbec nič. Začal som spomínať sny a on hneď vytiahol zo stola svoj "senník", do ktorého si zapisoval svoje sny od roku 1963. Počúval som s očami dokorán. Boli to väčšinou krásne, ale aj desivé surreálne sny. Mnohé súviseli s jeho prvou ženou alebo pánom Lasicom. Veľmi ma prekvapilo, keď mi začal rozprávať, ako sa mu sníva, že vraždí a zabíja a vraj aký je to pôžitok. Odchádzal som od neho so zvláštnym pocitom. Čakal som, že mi to pri autorizácii celé zoškrtá, ale jediná vec, ktorú celú prepracoval, bola, neviem prečo, odpoveď na otázku, čo si myslí o Slovákoch. V mnohých veciach bol ten rozhovor na môj vkus až príliš otvorený a intímny. Nakoniec zapracovala moja autocenzúra.

Vyberáte si v rozhovoroch samé tvrdé oriešky. Čítala som napríklad Jarka Nohavicu, známeho tým, že rozhovory takmer neposkytuje. Na tlačovky posiela svojich manažérov.

- Rozhovor do knihy je zložený z troch častí, ktoré som s Jarkom Nohavicom nahrával v priebehu asi štyroch rokov. Ten posledný z minulého roka mal dlhý štart, lebo mi na moje otázky odpovedal rovnaké veci, ktoré som už v rôznych časopisoch päťkrát čítal, dokonca ma už v istej chvíli chytalo zúfalstvo a chuť vyložiť spomínané články na stôl a dohovoriť jeho začaté odpovede sám...

Urobili ste to?

- Ha. Skoro. Potom som sa ho spýtal, čo robí doma. Jednoduchá otázka. A vtedy sa to konečne zlomilo. "Ale promiňte, co je vás po tom? Fakt, nezlobte se." Tú vetu som použil. Všetci mi potom hovorili: "Hm, ten ti to ale dal!" A mali vlastne pravdu. V tomto rozhovore zaznela absolútne kľúčová otázka Čo od rozhovoru s umelcom ako je Nohavica vlastne očakávam? Čo sa chcem dozvedieť? Aké mal detstvo? Ako píše svoje pesničky? Aký naozaj je? Odpovedal mi naozaj výstižne: "Nechajme svetu jeho tajomstvo. Nechcime tú sliepku vypitvať a zistiť, prečo znáša zlaté vajíčka". Určité veci jednoducho musia zostať tajomstvom, nie preto, že by to bolo čosi tajné a záhadné, ale keď ich vypovieme, stratia svojou až banálnou jednoduchosťou všetko čaro. Toto sa mi na tom rozhovore veľmi páčilo.

Kedy príde na svet táto kniha rozhovorov?

- Mala byť vonku už na Vianoce, ale stále s ňou nie som spokojný. Niektoré rozhovory ešte dopĺňam, hľadám fotky, pridávam nové. Bude ich tam asi 30. Nemám sa kam ponáhľať.

Máte ku Košiciam väzby?

- Nechodím sem často, ale rád. Už druhý raz som tu mal svoj čítačkový večer v košickej filharmónii a bol to pre mňa obrovský zážitok. Veľmi rád prídem aj nabudúce. Môj kolega z rádia Twist Peter Béreš žije síce v Bratislave, ale jeho srdce je tu. Veľa mi o Košiciach rozprával a s chuťou mi vždy urobí prehliadku mesta. Dnes som si prechádzajúc cez vestibul košickej stanice spomenul, ako sme tu kedysi robili televízny program o literatúre na východnom Slovensku. Nikdy nezabudnem na dlhú nočnú prechádzku s pánom Stanislavom Rakúsom, návštevu u Erika Grocha, Jána Pataráka a Jany Bodnárovej. A s indiánskym hudobníkom, ktorý sa usadil v Košiciach, Octaviom Iriasom, sme na stanici točili spomienku na Vaša Pankovčína. Bolo vtedy asi rovnako chladno.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári