Majú svoje špecifické sviatky, chute a zaujímavý spôsob života. Ich najvýznamnejší štátny sviatok sú narodeniny japonského cisára 23.decembra.
Šéfkuchár z Penziónu Barca Roman Kočiš v krajine vychádzajúceho slnka strávil mesiac ako člen Slovenského olympijského domu. Dôverne zoznámil s ich spôsobom života, kuchyňou a gastronomickými zvláštnosťami. Len 33-ročný kuchársky majster vďaka svojmu kuchárskemu umeniu pochodil už kus sveta. Nás však zaujalo najmä exotické Japonsko. Roman varil pre kdekoho, ale v pamäti mu najviac utkvela spomienka na japonského princa s manželkou.
"Navštívili náš olympijský dom a my sme pre nich pripravili 14-chodové menu. Ešte pred ich príchodom nás upozornili, ako sa ku kráľovskému páru treba správať. Vysvetlili nám, že v žiadnom prípade im nemôžeme podať ruky. Totiž podávanie rúk považujú za také neprístojné, ako by sme my pobozkali na ulici cudzieho človeka. Akceptovateľný pozdrav je úklon. Čím váženejší človek, tým hlbší. Takže sme sa hlboko ukláňali. Hovorí sa, že obyčajný smrteľník nemôže vidieť kráľovský japonský pár pri jedle. Oni jedli v salóniku a obsluhovali ich naši čašníci. Takže v takýchto prípadoch asi mohli byť videní..."
Slovenskí kuchári im ponúkli slovenský prierez jedál. Od šúľancov, cez kapustnicu až po ďalšie naše špeciality.
"Chutilo mu, pretože Japonci zjedia všetko. Nevymýšľajú a nepreberajú ako my. Varili sme zo surovín, ktoré sme si doniesli zo Slovenska. Najmä údené veci. Oni tam síce údeniny poznajú tiež, ale všetky sú robené na sladko. V ich kuchyni veľmi cítiť americky vplyv. Veľa potravín je chuťovo podobných americkým. Čiže sladké žemle, pečivo. Aj chlieb je sladkastý. Je taký sendvičový, ako toustový. Mne to všetko pripadalo ako vianočné pečivo," spomína Roman.
Ani originálna japonská kuchyňa ho zvlášť neoslnila. Ako sám vraví, skladá sa najmä z rýb, aj známych surových suši, na čo my, suchozemci, nie sme zvyknutí.
"Boli sme v istej suši reštaurácii. To sedíte okolo stola, na ktorom na páse idú okolo vás farebné tanieriky so suši. Vyberáte si suši aj s tanierikom a jete. Potom idete cez pokladňu aj s tými prázdnymi tanierikmi a oni vám blokujú cenu podľa farby tanierika. Čiže, každá farba má svoju cenu."
Japonsko a zvyky obyvateľov skutočne spoznávali na vlastnej koži. V Nagane totiž bývali na súkromí u istého staršieho Japonca.
"Bývali sme presne ako každý iný Nagančan. Spali sme na zemi a užili sme si i pravej japonskej zimy. Oni totiž nekúria. Vonku mrzlo a vnútri bolo tak 4 až 5 stupňov Celzia. Kúrenie púšťajú, len keď prídu z práce, lebo budovy nie sú z betónu, mne to pripadalo ako papundekel. Takže, keby systematicky vykurovali, bolo by to veľmi drahé, lebo všetko teplo ide vonku. V tejto zime sme žili mesiac. Boli sme prekvapení, že sme neochoreli. Rýchlo sme si zvykli, ale Japonci sú oveľa otužilejší ako my. Nejedli sme u nášho domáceho, ale v práci - to, čo sme si uvarili, alebo sme chutnali ich špeciality v národných reštauráciach. Boli sme pozvaní na ich špecialitu 'šabu-šabu' do istého štýlového japonského pubu. To sa na stôl položí vriaca voda s ich japonskými hubami. Doniesli nám na mise na tenké plátky nakrájané surové mäso - roštenku, a to sme si napichávali a dávali variť vo vode. Lenže, bolo to všetko pre nás akési nedochutené. Predsa len sme zvyknutí na iné. Samozrejme, ako prílohu podávali ryžu, ktorá je základom japonskej stravy. Lenže i tá je iná ako u nás. My totiž poznáme len ryžu II. triedy a oni majú I. triedu. Nedá sa povedať, že je lepšia. Pre nás je jednoducho iná. Varia ju úplne rovnako ako my, lenže na rozdiel od našej sa musí lepiť. Sypkú neuznávajú. Napríklad raz som mal Japoncov na návšteve v Košickej Belej a varil som im našu ryžu. Ale neboli spokojní, pretože sa nelepila."
Ďalšou gastronomickou zvláštnosťou sú kaviarne, bary, puby a reštaurácie.
"Uvidíte v nich poväčšine len mužov. Oni totiž strašne veľa a dlho robia. Po robote majú zvyk ísť do reštaurácie a tam sa opijú. Radi a veľa pijú. Samozrejme, saké, ryžové víno, ktoré však má 15 až 17 percent alkoholu, čiže je to už silnejšie víno a obľubujú tiež francúzske vína. Pri pití relaxujú. Na rozdiel od nás však nikdy nemiešajú prácu so zábavou. Ale nedá sa o nich povedať, že sú alkoholici. Japonci totiž oveľa menej vydržia ako my. Nie sú na alkohol stavaní."
Napriek tomu sa slovenských chlapcov pokúsili ich hostitelia raz opiť.
"Nepodarilo sa im to," smeje sa Roman. "I keď je pravdou, že saké je zradné. Pije sa teplé a dokáže zmútiť hlavu. Je ako tequila alebo náš burčiak. Najprv nič, ale potom, keď vstanete od stola, to s vami zamáva."
Aby sa svojmu japonskému domácemu zavďačili, na oplátku mu podarovali silnú domácu slivovicu.
"Keď ju ochutnal, vravel nám, že konečne zistil, kde má žalúdok. Učili sme ho aj techniku pitia, že najprv sa nadýchne a potom vypije. Bolo na ňom vidno, že také čosi ostré ešte nepil."
Zvláštnosti svetových kuchýň má s čím Roman porovnávať. Ako sám vraví, najväčšie rozdiely sú v pestrosti a dochucovaní.
"Ak v Nemecku kuchár urobí guláš, je určite trochu iný ako náš. Každý má svoj štýl a varí tak, ako je naučený. Napríklad do Japonska sme leteli Lufthansou a mali sme na palube lietadla stravu, ktorú varili európski kuchári. Späť sme leteli tou istou spoločnosťou, opäť sme mali tie isté jedlá, lenže ich varili Japonci. A už to bol rozdiel. Nebolo to ono. Totiž, Japonec európske jedlo nedochutí nikdy v živote tak, ako my. Ale určite ma gastronomické jedinečnosti cudzokrajných kuchýň ovplyvnili."
Niekoľko cudzokrajných receptov už samozrejme vyskúšal. Doma síce nie, pretože sa nám priznal, že tieto práce necháva na manželku a svokru. V práci však varil už aj cudzokrajne.
"Napríklad v Sydney sme navštívili čínsku reštauráciu, a tam sme si dali kačicu so šípkovou omáčkou. Toto jedlo som spravil aj tu, ale som ho trochu poslovenčil. K šípkovej omáčke som pridal aj slivky."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
