celkom nespamätal z nedávnej samovraždy syna, ktorý skočil z Nuselského mosta v Prahe, rozhodol sa však nezrušiť plánovanú šnúru koncertov. Spevák s charakteristickým "chraplákom" prezývaný Hurikán má Košice a východ Slovenska veľmi rád. Odkrútil si tu vojenčinu a rád si spomína na sedem dní basy, ktoré dostal za to, že prepašoval do kasární dievča. Cez víkend navštívil Spišskú Novú Ves, Košice a potom Sninu. V Dome umenia ho zaskočila správa, že bude spievať v koncertnej sále, kde sa strácal na obrovskom javisku. Keď však spustil svoje okrídlené hity ako Hráli sme kličkovanou, alebo Pojď dáme řeč, mal v okamihu publikum na svojej strane.

Onedlho oslávite päťdesiatku. Chystáte niečo?

- Rok bude tvrdý. Začal sa síce veľmi smutne smrťou syna, ale ísť ďalej sa musí. Je to sviatok pomerne guľatý, preto chystám výberovú platňu a s mojim textárom Honzom Krůtom robíme knihu spomienok. Pripravuje sa k tomu aj album, videokazeta a DVD.

Narodili ste sa 21. marca v prvý jarný deň. Máte rád jar?

- Mám ju veľmi rád, hoci ma trochu mrzí, že nie je v máji. Pretože keď chce človek robiť akúkoľvek oslavu, tak je ešte na všetko zima. Preto mám rád až neskorú jar, keď všetko kvitne, lebo mám rád prírodu a všeličo pestujem okolo domu, takže jar je taký ten začiatok, človek sa trochu pousmeje nad životom po tej zime.

Aká bude nová platňa?

- Chcel by som ju urobiť trošku v diskotékovom duchu, priblížiť sa mladším poslucháčom. Mám pocit, že tí pätnásť, šestnásťroční ľudia, ktorí chodia na diskotéky, vôbec nevedia, kto je to Dalibor Janda, keď sa to nedozvedia od rodičov. Prerobím pôvodné pesničky, lebo dcéra mi stále hovorí, otec ty máš toľko dobrých pesničiek, stačí ich trochu prerobiť. Urobíme teda takú zmes na platňu, ktorá by mala čoskoro vyjsť. Mixuje to mladý producent Marcel Rusinko a je dokonca z Košíc.

Pesnička "Mám chuť žít jako kaskadér" súvisí nejako s vašim životom? Máte sklony ku kaskadérskym kúskom?

- Poviem vám, že ani veľmi nie. Ten text mi napísal Honza Krůta a skôr k tým kaskadérskym kúskom mal blízko môj syn, ktorý tragicky zahynul. Netušil som, že to takto dopadne, bohužiaľ, taký je osud. Takže ja som tie pesničky skôr nespieval o sebe, robil som ich skôr pre poslucháčov.

Hurikán je okrem pesničky, prezývky aj názov vášho vydavateľstva. Ako vám ide manažérska práca?

- Začal som to robiť zo psiny. Po revolúcii som si hovoril, že si urobím svoje vydavateľstvo a budem si vydávať vlastné platne. A netušil som ako každý, kto do niečoho padne, do čoho vlastne idem. Keby sa ma niekto dnes opýtal, či by som znovu chcel robiť vydavateľstvo, tak by som si to už dobre rozmyslel. Sme takí dvaja šialenci z Honzom Krůtom, máme malé české vydavateľstvo. A predstavte si, aké je to ťažko udržať sa pri tých obrovských molochoch, čo majú stámiliónové obraty, bojovať a vôbec sa dostať s pesničkami na trh. A napriek tomu máme svoju distribúciu a vydržali sme 12 rokov.

Vraj ste chceli doma v záhrade postaviť hvezdáreň.

- Zatiaľ ju nemám. To kvôli dcére. Bola veľmi zapálená do hviezdičiek, tak sme kúpili dva hvezdárske ďalekohľady. Teraz ju to zasa prešlo. Stala sa veľkým fanúšikom hokeja a fandí českým Vítkoviciam. Takže má teraz svoje iné idoly. Pánboh zaplať.

Aký je váš vzťah k športu?

- Do 25 rokov som robil hokej, lyžovanie a dokonca som vyhral v deviatke zemiakovú medailu, štvrté miesto v Jeseníkoch na svahu. Chceli, aby som lyžoval, ale naši povedali: Nemáme auto, do Ostravy na tréningy ťa voziť nemôžeme, lyžovať nebudeš. Tak som sa chytil gitary, ktorú mi kúpila babička pod stromček. Od toho času ma pohltila hudba. Vlastne som vždy chcel robiť hudbu a nikdy som netušil, že budem populárny. V prvej triede som v škole povedal, že budem spevák a pani učiteľka mi dala po papuli. To sa vtedy ešte mohlo.

Dcéra niečo po vás zdedila?

- Chodí do hudobnej školy a má talent, spieva pekne, ale môžeme povedať na rovinu, že má hudobný sluch. Netlačím na pílu, nechcem z nej robiť nasilu detskú hviezdičku ako niektorí moji kolegovia zo svojich detí.

Ako rastie vaša zbierka mocipánov?

- Zbieram niekdajších panovníkov, cisárov a prezidentov. Baví ma zbierať litografie, grafiky, staré pohľadnice s ich portrétmi. Je zaujímavé orientovať sa v dejinách, poznať podobizne rôznych kráľov. My sme v Československu poznali možno štyroch - piatich panovníkov, mysleli sme si, že za 1000 rokov nám tu vládlo iba šesť ľudí. A to je veľký omyl.

Na ktorú trofej ste obzvlášť hrdý?

- Myslíte okrem manželky? To sa ťažko povie. Ale mám kópiu sochy Karla IV. To je taká rarita. Originál stojí na Karlovom moste a sú iba tri kusy kópií. Boli na výstave v Hannoveri a podarilo sa mi jednu získať. Mám ju teraz v záhrade. Je to veľká trofej. Má pol druha tony a veľmi ťažko sa kradne, takže to môžem pokojne prezradiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári