kontrabasistu Martina Marinčáka a mladého, talentovaného tenor saxofonistu, krajana Borysa Jczarského. Ešte pred koncertom sme ho požiadali o rozhovor.
Kedy ste sa po prvýkrát zasadli za biciu súpravu?
Po prvý raz to bolo v roku 1962. Chodil som do hudobnej školy v Bialsko-Bialej. Musím však povedať, že mojím prvým nástrojom bol akordeón. Myslel som si, že mi už ostane do konca života. No stalo sa to, že som sa prihlásil na hudobnú strednú školu na akordeón, ale na skúške sa ukázalo, že mám veľmi dobré cítenie rytmu. Preto ma prijali, ale nie na akordeón, ale na bicie. Na škole vo mne objavili talent a začal som hrať klasiku. Okrem cvičení som začal hrať aj v kapele. Mal som priateľa, ktorý sa zaujímal o jazz a ten nás potiahol. A tak sa to tiahlo až do konca štúdia. Hral som klasický jazz a potom som začal chodiť na vysokú školu. Takže to je stručná história, ako som sa dostal za biciu súpravu.
V 60-tych rokoch určite nebolo ľahké v Poľsku, rovnako ako vo vtedajšom Československu dostať sa ku kvalitným jazzovým nahrávkam, keďže väčšina z nich bola z "imperialistickej" Ameriky. Akými cestami ste sa vôbec dostávali k hudbe vašich idolov a vzorov?
Bola to naozaj veľmi ťažká doba. Jediná možnosť ako sme sa mohli dostať k jazzovým nahrávkam bolo rádio. Počúvali sme rádio Luxemburg, alebo hlas Ameriky. Tieto stanice vysielali na veľmi krátkych vlnách, preto bol príjem veľmi nekvalitný. Willis Hanover mal jednu hodinovú jazzovú reláciu. Začínala o dvanástej v noci. Väčšinou to skončilo tak, že po desiatich minútach sme už nepočuli nič. Tých desať minút však bolo pre nás všetkým. Po celom tele sa nám rozložilo teplo a mali sme fantastickú náladu. Keďže ani platne sme nemohli zohnať, počúvali sme aj našich, poľských jazzmanov. Paradoxné je, že zo všetkými som neskôr začal hrať. O tom sa mi vtedy ani nesnívalo.
Jazzoví bubeníci často krát hrávajú ako nájomní hráči aj v rockových kapelách. Bol to aj váš prípad?
Podarilo sa mi okrem jazzu hrať aj iné veci. V podstate som prešiel od klasiky až po Johna Coltraina. Kedysi som hrával aj na zábavách a v reštauráciách. Tieto záležitosti však boli prechodného charakteru. Rockové kapely ma neoslovili, skôr som spolupracoval s popovými skupinami, či skôr so spevákmi a to najmä pri túdiových nahrávkach. Momentálne však už hrávam iba jazz.
Ako sa momentálne darí jazzu v Poľsku?
Situácia je pomerne zložitá. Na vine je nový, kapitalistický systém. Ľudia akoby na kultúru zabúdali. Všetci myslia iba na peniaze a ako ich zarobiť. Školy, galérie a umenie trpia. Kompetentní hovoria, že krajina je chudobná a na kultúru jednoducho peniaze nie sú. Vlády sa navzájom obviňujú. Hráme oveľa menej koncertov. Likvidujú sa kluby, pretože tiež nemajú peniaze. Na druhej strane, napriek tomu, že je ťažko, nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Nádejame sa, že všetko sa znormalizuje. Myslím, že "vojnový stav" už jazz v Poľsku prekonal, a keď dokázal prekonať toto, už sa mu nič horšie nemôže stať.
Ste na Slovensku prvýkrát?
Nie. Už som tu hral niekoľkokrát. Po prvý raz ma tu pozval Martin Marinčák (kontrabasista z Prešova) v roku 1994. Kým vtedy som hrával s rôznymi muzikantmi, ako "sideman", teraz som už na Slovensku čoby líder.
Ktorí zo Slovenských jazzmanov vás najviac zaujali?
Páči sa mi kontrabasista Juraj Kalász, aj Martin Marinčák je vynikajúci. Oslovilo ma aj trio z Banskej Bystrice. Myslím, že tam na bicie hrá Martin Stolárik. Spolupracujem s Petrom Carderellim. Je to vynikajúci saxofonista. Zavolal som ho aj k nám do Poľska, aby sme si spoločne zahrali. Myslím si, že nie je dôležité, kto odkiaľ pochádza, ale ako muziku cíti.
Ak dovolíte prejdeme od jazzu na iné témy. Vaši krajania obľubujú naše pivo, ako je to v tomto smere s vami?
Ja Slovensko a Slovákov jednoducho milujem. O vašom skvelom pive radšej ani nebudem hovoriť. Doma pijem pivo iba zriedka, no keď som u vás, zázračne naň dostávam chuť. Keď potom prídem domov, moja manželka mi hovorí, že mi zasa narástlo brucho. Vášmu pivu sa proste nedá odolať. Tunajšie zlaté moky sú slabšie, ako naše. Aj keď si dáte jedno, dve, cítite sa príjemne a nehrozia vám "vedľajšie efekty".
Čo okrem bubnovania ešte rád robíte?
Varím. Som kuchár amatér. Pre mňa je varenie najfantastickejšia vec na svete. Jednoducho sedím v kuchyni a pripravujem rôzne chutné jedlá. Pre mňa je to relax. Zabúdam na to, čo píšu v novinách, zabúdam na to, čo sa deje doma a vo svete.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
