telesne postihnutých ľudí. Množstvo pozitív, ktoré vďaka nemu nastolili cestu efektívnejšieho života s postihnutím, žiaľ, okresali reštrikcie, ktoré prišli s jeho novelou v tomto roku. Štát tak ušetrí na postihnutých asi miliardu korún a nespokojnosť tých, ktorých sa to najviac týka, na seba nenechala dlho čakať.
"Novela zákona znamená krok späť v poskytovaní pomoci občanom s ťažkým telesným postihnutím. Základné nástroje integrácie týchto osôb boli postihnuté reštrikciou. Najväčšie negatívum vidíme predovšetkým v zrušení príspevku na invalidný vozík. Imobilný občan už nemôže dostať zo systému sociálnej pomoci druhý mechanický, druhý elektrický vozík," vysvetľuje Ing. Dagmar Kozáková, riaditeľka Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach.
Pred novelou mal človek s telesným postihnutím nárok na jeden invalidný vozík zo zdravotnej poisťovňe a druhý invalidný vozík cez odbor sociálnej pomoci. Prvý vozík nižšieho štandardu pre zabezpečenie hygieny a mobility v domácnosti financovali zdravotné poisťovne, druhý zo sociálneho systému, vyrobený používateľovi na mieru, slúžil človeku pri aktivitách v spoločenskom prostredí (škola, práca, kultúrne podujatia a podobne). Novela však druhú možnosť stornovala.
"Dva vozíky pre imobilného človeka sú štandardom pre zabezpečenie jeho mobility. Tieto dva vozíky mu predsa nahrádzajú nohy, tak dôležité a zároveň samozrejné. Vozíky nižšieho štandardu sú vyrábané sériovo, z menej kvalitných materiálov a neposkytujú svojimi užívateľskými vlastnosťami ľuďom s rôznymi diagnózami, hmotnosťou, vzrastom, životným štýlom a osobnými ambíciami potrebný a nevyhnutný komfort. Prichádzajú k nám pre pomoc rodičia s deťmi, ktoré nemali vyrobený vozík na mieru a majú v dôsledku nevhodnej pomôcky trvalé následky vo forme deformácií a bolestí," hovorí ďalej riaditeľka.
A tak sa môže stať, že životný štýl vozíčkara, ktorý nebude mať prostriedky zadovážiť si pomôcku podľa svojich potrieb, bude ochudobnený o možnosť dochádzky do školy či práce, za záujmami, nákupmi, spoločnosťou. Prehĺbi sa izolácia a vozíčkar sa jednoducho vyškrtne z bežného života. Práve príspevok na kúpu druhého vozíka preň predstavovala možnosť integrácie do spoločnosti, ktorá mu je teraz odopretá. Nie je predsa jedno, na čom strávite celý svoj život.
"Krokom späť je aj zníženie príspevu za opatrovanie," pokračuje Dagmar Kozáková. "Celoročná starostlivosť o dieťa v domove sociálnych služieb vyjde štát na 12-tisíc korún na jeden mesiac. Ak sa matka rozhodne starať o dieťa doma (nedá ho do azylovej starostlivosti), dostane od štátu iba polovicu, teda 6000 korún. Pri súčasnej ekonomickej situácii, náraste cien a životných nákladov (mzdy a dôchodky sa zo zákona valorizujú s rastom životného minima) je diskriminačné, že príspevky pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré boli pred novelou definované v percente životného minima, boli nielen znížené, ale aj nahradené pevnou sumou. Novela je pre rodičov a príbuzných demotivačná. Štát sa svojou podporou ústavnej starostlivosti podieľa na vyčleňovaní osôb s ťažkým zdravotným postihnutím zo spoločnosti, čím sa porušujú ich ľudské práva," dokončí Ing. Kozáková.
Foto: Róbert SÁNDOR
Foto do čísla/SpravodajstvO/Detský klub/Kozáková 1 ROSA
Text k foto: Riaditeľka Detského klubu Dagmar Kozáková
T: Ondrej po zamietnutí žiadosti o vozík "zaľahol" do postele a odmieta kontakt s okolím
Predstavte si, že ste vozíčkar, nemáte osobného asistenta, autobus s plošinou pre vozíčkarov chodí dva krát do dňa, zastávku máte kilometer od bydliska a samotné mesto, ulice, budovy, úrady, sú plné architektonických bariér. Spomínané životné podmienky, ktoré majú značný vplyv na váš životný štýl, vám sťažuje množstvo byrokracie navyše.
Ondrej od malička trpí na vekom zhoršujúcu sa chorobu, ktorá ho v tridsiatke prikvačila na vozík. Kedysi mohol dokonca i chodiť, dnes už ťažko udrží v rukách pero. Vozík, ktorý používa, už prekročil svoju životnosť, často sa kazí, nevyhovuje telu, ktoré nabralo na váhe. Žije sám, len s chorou mamou, samostatnosť je preňho, najmä čo sa týka vlastnej budúcnosti, veľmi doležitá. V žiadosti o nový vozík je nevyhnutné zabezpečiť množstvo pečiatok. Musel absolvovať strastiplné cesty z jedného konca mesta na druhý, žiadať potvrdenie o odbornom náleze, podpis a pečiatku praktického, rehabilitačného a neurologického lekára, psychológa nevynímajúc. "Aby som sa mohol sám po okolí večer aj cez soboty a nedele prechádzať," napísal v kolonke, prečo žiada o príspevok na pomôcku.
Niektorým žiadateľom vybavovanie a čakanie na rozhodnutie trvá aj pol roka, výnimkou nebol ani Ondrej. Elektrického vozíka, na ktorý sa tak tešil, sa však nedočkal. V poisťovni ho označili za podvodníka, pečiatky za falošné a doslova ho vyhodili. O tom, že sa Ondrej od tejto príhody psychicky úplne opustil, letargicky leží v posteli, neberie telefóny a odmieta kontakt z okolím, zrejme pilný úradník, ktorý ušetril poisťovni peniaze, ani len netuší.
Foto: Judita ČERMÁKOVÁ
Foto do čísla/Spravodajstvo/postihnuté deti judy
T: Dočkajú sa ťažko telesne postihnutí vlastného zákona?
Ťažko telesne postihnutí ľudia boli dlhé roky odsúdení na živorenie v ústavoch. Autori pôvodného zákona chceli pomôcť práve tejto skupine ľudí. Cieľom bolo zaviesť novú metodiku individuálneho posudzovania miery funkčnej poruchy, s dopadom na sociálne dôsledky. Predpokadalo sa, že z tohto systému automaticky vypadnú ľudia s ľahším postihnutím. Ušetrené peniaze mali efektívnejšie pomôcť ťažkým prípadom. Lenže čo sa nestalo?
Rok po schválení zákona sa skupina postihnutých, ktorí mali nárok na štátnu podporu rozšírila. Popri telesne, zmyslovo a mentálne postihnutých, mali odrazu nárok na príspevok i ľudia, ktorí na pomôcky neboli životne odkázaní (starí ľuida, ľudia s vnútornými, civilizačnými či psychiatrickými ochoreniami). A tak sa ťažko zdravotne postihnutí pacienti, pre ktorých bol zákon vlastne vytvorený, dostávali pomaly na vedľajšiu koľaj. Navyše vláda sa vo svojich novelových reštrikciách rozhodla šetriť práve na tejto, najviac znevýhodnenej skupine. Práve tam, kde je pravdepodobnosť zneužitia príspevku najmenšia.
"Znížili príspevky na kúpu a prevádzku auta, úpravu bytu, kompenzáciu zvýšených výdavkov a mnoho iných, kde je zneužitie relatívne možné. Dá sa však nejako zneužiť vozíček? Svedčí to o neznalosti problematiky," dodáva na margo Dagmar Kozáková, riaditeľka Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže.
Ťažko telesne postihnutým človekom sa môžeme stať z minúty na minútu. Nehody, rôzne druhy ochorenia, komplikovaný pôrod, nevydarená operácia a nakoniec, samotná staroba nás môže natrvalo znehybniť a odsúdiť na izoláciu. Je preto aj v našom záujme, aby sa ťažko telesne postihnutí dočkali vytvorenia osobitého zákona a adekvátnej pozornosti spoločnosti, ktorej sú súčasťou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
