podfuk. Keď pred šiestimi rokmi starosta Kechneca Jozef Konkoly vyhlásil, že namiesto kukurice si treba pestovať zahraničných investorov, viacerí obyvatelia pochybovali o jeho duševnom zdraví.

Málokto veril jeho vízii ešte aj 30. mája 2000, keď na kukuričnisku v lokalite Tag poklopali po základnom kameni budúcich výrobných hál amerického koncernu Molex. A hundrú aj dnes, keď spoločnosť, ktorá je najväčším výrobcom konektorov na svete a jej zákazníkmi sú okrem iných aj Ford, Peugeot, Siemens či Ericsson, zamestnáva 630 ľudí z okresu Košice-okolie, v ktorom je 28 percent obyvateľov v produktívnom veku bez práce.

Nechápu, ako je možné, že v poslednej dedine pred

hranicami s Maďarskom smerom z Košíc do Miškolca sa

chystajú usídliť aj ďalšie renomované zahraničné firmy. Na budúci mesiac začne v priemyselnom parku v Kechneci vyrábať vysoko sofistikované ofsetové stroje pre tlačiarenský a fotografický priemysel belgická forma Gilbos.

"Celé je to podfuk! Prídu sem, zderú nás z kože a odídu. Ľudia v Molexe zarobia len o niečo viac, ako je podpora v nezamestnanosti. Fuj," odpľuvne si jeden zo znalcov miestnych pomerov, mávne rukou a poberie sa domov.

Do pekla s kapitalistami

Je piatok podvečer. Dedina sa kúpe v nepríjemnej

mrznúcej hmle ako mlieko. Zopár chlapov našlo azyl v miestnej krčme. "Priemyselný park? Výborná myšlienka! Ale tie výplaty by ste mali vidieť. V Bratislave by žiadna žena nešla za tie peniaze pracovať. Päť dní ráno, päť dní poobede, päť dní v noci. A za smiešne peniaze," pohoršuje sa Jozef Pika, zamestnanec U. S. Steel. Jeho manželka pracuje v Molexe od vzniku firmy. Montuje konektory pre airbagy. "Pracujú v prepočte za sto dolárov mesačne. V Amerike by za taký plat nepracovala ani upratovačka," pripája sa dôchodca Jozef

Tóth. "Krstný syn bol v nemeckom Molexe tri mesiace na zaučení. Keď sa vrátil, zarábal šestnásťtisíc. Teraz sedem. Ale čo sa dá robiť, je to jedna z mála šancí zamestnať sa. Minulý týždeň nastúpila do Molexu aj moja nevesta," hovorí ďalší spolustolovník. "A tie podmienky! V lete sa idú zadusiť od horúčavy. Nefunguje klimatizácia," pridáva polienko do ohňa ďalší. "A naši chodia pracovať do Volkswagenu. Tam zarobia osemnásť- i dvadsaťtisíc. Nechápem, prečo tu nedajú také platy." "Načo prišli? Len zabrali pôdu," hovorí súkromník, poľnohospodár.

Krčmárka má iný názor: "Nerozprávaj hlúposti. Veď

kukuricu sa dnes ani neoplatí pestovať. A vôbec - čo za bludy všetci trepete? Keď žena v Molexe zarobí desať či jedenásťtisíc, je to málo? Žiadna namáhavá robota to nie je," oponuje Agáta Fukszová. Pani Fukszová vie svoje. "Krčma je na to, aby sa tu každý vyrozprával. Veľa ľudí nadáva na Američanov. Ale pritom sú radi, že nám dali prácu." Jej nevesta pracuje v Molexe tretí rok. "Bola nezamestnaná. Teraz zarobí vyše jedenásťtisíc plus prémie. A nemusí cestovať!"

Krčma v Kechneci má oficiálne otváracie hodiny do desiatej večer. V pracovných dňoch však ostáva otvorená dlhšie. "Druhá zmena sa končí o desiatej. Počkám na chlapov, ktorí idú z roboty. Lebo viem, že si prídu na to svoje pivečko."

Albertovci sa znovu našli

V Molexe pracujú traja zo štyroch členov rodiny Albertovcov. "Všetci sme boli na podpore. Traja sme vďaka Molexu našli zamestnanie tristo metrov od domu. Čo k tomu dodať?" pýta sa Alica Albertová, mama 25-ročného Stana a 22-ročného Romana. Prvý bol vojakom z povolania. Keď zrušili kasárne v

Košiciach, musel sa prihlásiť na úrade práce. Druhý

nasledoval brata hneď po skončení elektrotechnického učilišťa. Pani Alica pracovala vo firme, ktorá trikrát zmenila majiteľa, až nakoniec skrachovala: "Sedela som na jednej stoličke v troch firmách. Jedného dňa nám povedali, že sme nadbytoční. Rok som bola bez práce. Takže, keď niekto dnes nadáva na Američanov, že zdierajú ľudí, dopriala by som im zažiť niektorých slovenských kapitalistov, takzvaných podnikateľov. Vyžmýkali nás ako handry, rozkradli firmu a surovo nás vykopli." Žena, ktorá má mladosť za sebou a dôchodok ešte stále v nedohľadne, neznáša kuvičie hlasy: "Samozrejme, každý si vie predstaviť, že by mohol zarábať viac. Pre mňa je však dôležitý predovšetkým pocit istoty. Molex buduje u nás ďalšie výrobné i skladovacie kapacity. Neverím, že by len tak prišiel, investoval a potom zbalil kufre a vykašľal sa na všetko."

Nájsť zamestnanie v Kechneci bol donedávna problém.

Družstvo krachuje, firma, ktorá sa zaoberala výrobou betónových zmesí, zastavila ťažbu štrkopieskov. Stano tiež hľadal prácu vyše roka. "Zarobím podobne ako v armáde. Desaťtisíc a viac. Viem, že v U. S. Steel zarábajú ľudia väčšie peniaze. Ale je to o niečom inom." Mladší Roman je realista: "Američania určite neprišli k nám pre naše modré oči. Na východe je lacná a pritom kvalitná pracovná sila. Keby tu nebola, asi by išli niekde inde. Trebárs na Ukrajinu. Buďme radi, že sú tu."

Kechnecký zázrak

Obec Kechnec s 900 obyvateľmi bola do konca roku 1990 súčasťou susednej Sene. Na mape Slovenska figurovala ako Hraničná pri Hornáde. Osamostatnenie prinieslo so sebou nielen návrat k pôvodnému historickému názvu, ale aj neuveriteľný rozvoj dediny.

Počas starostovania Jozefa Konkolyho, ktorý sa ujal funkcie v roku 1990 a pôsobí v nej štvrté volebné obdobie, sa podarilo zveľadiť majetok obce z necelých troch miliónov korún na takmer miliardu. Zrekonštruovali obecný úrad, v ktorom vznikla

viacúčelová sála a kuchyňa s kapacitou 1 200 obedov, dokončili domov dôchodcov so zdravotným strediskom, športový areál s dvoma tenisovými kurtmi s umelým povrchom a umelým osvetlením, vybudovali 40 obecných bytov. Za najväčší úspech však starosta považuje výstavbu priemyselného parku.

"V roku 1996 sa nám podarilo presvedčiť taliansku spoločnosť Piero, ktorá sa venovala šitiu spodnej bielizne a konfekcie, aby výrobné priestory vybudovala práve u nás. Hodnotu pozemku v tom čase stanovovalo ministerstvo financií. Pýtalo 99 mariek za meter štvorcový. V obci by z toho ostalo len 20 korún, zvyšok by putoval do štátnej pokladne. Poriadne ma to nasrdilo. Zhlboka som sa nadýchol a vpálil som na zasadnutie vlády. Urobil som tam poriadny cirkus. Nakoniec mi dali výnimku, a tak sme predali Talianovi meter štvorcový za dvadsať korún. Taliani chceli nejaké úľavy. Vláda mu však nič nedala. A tak sa poďakoval a odišiel. Dodnes u nás Taliani vlastnia asi hektár pôdy. Teraz sa opäť ozval, keď zistil, že máme priemyselný park a sú tu veľké renomované firmy," vysvetľuje starosta.

Pre Konkolyho je výstavba priemyselného parku v obci najvyšším stupňom vzdelania. Netýka sa to len

majetkovoprávnych záležitostí, ale predovšetkým

psychológie. Bolo treba presvedčiť domácich obyvateľov i vládu, bez ohľadu na to, či bol predsedom Mečiar, alebo Dzurinda, že výstavba priemyselného v Kechneci nie je fantazmagória, dobrodružstvo, ale reálna vec.

"Najskôr bolo treba vykúpiť 90 percent pôdy, na ktorom mal park vyrásť, od súkromných majiteľov. Z celkovej plochy 372 hektárov bolo obecných len 10 percent. Bola to mravčia robota. Mnohí sa ma pýtajú, či to stálo za to. Výstavba priemyselného parku priniesla obci minimálny finančný efekt. Daň z nehnuteľnosti predstavuje 160-tisíc korún, čo je len zlomok nášho ročného rozpočtu. V oblasti však žije 5 000 ľudí a viac ako štvrtina je bez zamestnania. Až vtedy budem spokojný, keď vytvoríme 5 000 pracovných miest," tvrdí starosta.

Na ceste za víziou musel zhltnúť nejednu horkú pilulku. "Ešte v roku 1999 presviedčali niektorí okresní funkcionári koaličných premiéra Dzurindu, že priemyselný park by nemal byť v Kechneci, ale niekde inde, že si nezaslúžim podporu vlády, lebo patrím do skupiny tých 'zlých' Maďarov. Keď premiér prišiel k nám a videl, že sme naozaj pripravení, že naša samospráva je ochotná prevziať na seba obrovský diel zodpovednosti, že projekt je do poslednej bodky premyslený, našťastie, nedal na reči kádrovníkov, ktorí týmto spôsobom zakrývali svoju neschopnosť a pre náš priemyselný park neurobili vonkoncom nič."

Z východu sa často ozývajú hlasy, že každá vládna garnitúra, bez výnimky, zabúda na východné Slovensko, sužované najvyššou mierou nezamestnanosti. "Bližšia je košeľa ako kabát. Stále to tak bolo, je a bude. Oveľa jednoduchšiu pozíciu majú primátori a starostovia, ktorí sú bližšie k Bratislave. Ale nestačí nadávať a so založenými rukami a čakať, že nám pečené bratislavské holuby budú samy od seba padať do lona. Starosta sa má starať. Človek, ktorému sa strasú kolená, by na starostovskú stoličku nemal vôbec sadať! Jednoducho musíte dokázať ľudí presvedčiť, že chcete, viete a budete robiť pre ľudí bez ohľadu na akýkoľvek politický prievan."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári