Madagaskaru. Dnes má okrem malgašského aj slovenské občianstvo, pretože na Slovensku žije už vyše dvadsať rokov. Vyštudoval tu medicínu, stretol ženu svojho života a založil si rodinu. Aj keď začínal ako chirurg, uplynulých desať rokov pracoval pre košickú záchrannú službu. Na sklonku minulého roka si však záchranár s typickým úsmevom obliekol červenú vetrovku poslednýkrát.
"Mal som dvadsaťštyri a práve som študoval v hlavnom meste Madagaskaru Antananarivo prvý ročník medicíny, keď prišla ponuka študovať v zahraničí. Lákalo ma to, poslal som prihlášku a kladná odpoveď sa vrátila z Československa. Odísť nebolo jednoduché. Opúšťal som rodičov a sedem súrodencov, zanechal som doma i priateľku. Prišiel som do cudzieho sveta a veľakrát mi bolo ťažko. Ale zvykol som si pomerne rýchlo. Jednak kvôli povestnej slovenskej pohostinnosti a tiež vďaka mojej spoločenskej povahe. Zakrátko som si našiel priateľov a jazyk mi tiež nerobil až také problémy, hovoril som slovensky naozaj rýchlo," spomína Sylvo, ako ho volajú všetci jeho známi.
S čím však až doteraz bojuje, je zima. Keďže pochádza z oblasti, kde teploty nikdy neklesli pod desať stupňov Celzia, je zimomravý a musí sa poriadne 'babušiť'. Zimu si však spríjemnil korčuľovaním, naučil sa to krátko po príchode na Slovensko na Seneckých jazerách. V Senci totiž absolvoval ročnú jazykovú prípravu, až po nej sa mohol pustiť do štúdia medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave.
V osemdesiatom siedmom Sylvestra priviala náhoda do Košíc, kde mu ministerstvo zdravotníctva ponúklo postgraduálne štúdium. Začínal vo fakultnej nemocnici s poliklinikou ako chirurg, k "nožu" sa však ako začínajúci lekár dostal zriedkakedy. Preto keď sa dozvedel, že košická záchranka hľadá lekárov, dlho neváhal.
"Je to práca ako stvorená pre mňa. Je dynamická a zodpovedná, náročná na vedomosti. Človek sa musí rozhodovať veľmi rýchlo a je odkázaný iba sám na seba. Osud pacienta je iba v jeho rukách, nik mu neporadí, čo má robiť. Samozrejme, je to aj nesmierne stresujúce. Keď mi pod rukami umrel prvý pacient, bol som z toho celé týždne zronený. Človek si ťažko zvyká na pocit, že už nemohol urobiť viac," hovorí záchranár.
Najťažšie mu bolo, keď sa mu nepodarilo oživiť prvé dieťa. Obesilo sa a pomoc privolali príliš neskoro. Boli však aj opačné prípady, keď už vyzeralo všetko beznádejne a pacienta sa predsa len podarilo prinavrátiť späť do života. Nuž a občas šlo do tuhého aj záchranárom.
"Azda najviac som sa bál, keď došlo k úniku plynu vo VSŽ. Havária sa stala v noci z piatka na sobotu a ja som ráno nastúpil do dvadsaťštyrihodinovej služby. Spali sme priamo v železiarňach a nebolo nám veru vtedy všetko jedno. Koncentrácia plynu bola aj po niekoľkých hodinách vysoká a my sme sa premiestňovali z miestnosti do miestnosti podľa toho, čo hovorili prístroje."
Aj keď svoju prácu Sylvestre miluje, po desiatich rokoch práce dal záchranár s tmavšou farbou pleti na košickej záchranke výpoveď. Dôvody sú predovšetkým ekonomické - uživiť z platu lekára na Slovensku päťčlennú rodinu nie je jednoduché.
"S manželkou Ankou máme dvanásťročného syna Sylvaina, ktorého však od malička voláme Bubko, osemročného Philippea a šesťročnú Tianku. Manželka je v domácnosti a všetko, čo ja zarobím, takpovediac prejeme. Preto som sa rozhodol odísť do Čiech. Prácu však nebudem meniť, nastúpim v Roudnici nad Labem na tamojšej záchranke. Možno bude iba prestupnou stanicou, šiel by som pracovať aj ďalej na západ. Spomínať, ako sú na tom moji rodáci pôsobiaci v Nemecku alebo vo Francúsku, je azda zbytočné. Zatiaľ čo ja som sa od promócií dostal domov na Madagaskar jediný raz, oni sa stretávajú s rodinou každoročne," vysvetľuje Sylvestre, ktorému kontakt s domovom veľmi chýba.
Sylvo dal na košickej záchranke výpoveď k 31. decembru a momentálne finišuje s vybavovaním potrebných formalít pre prácu v ČR. Len čo bude mať papiere v poriadku, odchádza. Prvé mesiace strávi bez rodiny, o sťahovaní manželky s deťmi uvažujú až po skončení tohto školského roka. "Bude to ťažký polrok, ale musíme to zvládnuť," hovorí. Chýbať mu bude nielen rodina, ale i priatelia a kolegovia. A on bude možno chýbať pacientom. Takzvaní stáli zákazníci - epileptici, srdciari - ku ktorým vyrážajú záchranári opakovane.
"Myslím, že ma mali radi. Som ´kľuďas´, nekričím na pacientov ani na príbuzných, nech oni sami akokoľvek panikária. Aj keď vďačnosti sa záchranár iba málokedy dočká, skôr nám ľudia v strese vynadajú, potešilo ma, keď mi pacienti povedali, že sú radi, že práve ja mám službu," poznamenáva záchranár so šibalským úsmevom, ktorý sa na Slovensku nikdy necítil ako cudzinec. Ako prezrádza, rýchlo sa zžil aj s našimi ľudovkami, keď sa v spoločnosti spieva, rozhodne sa pridá. Zaspieval si aj na Silvestra - aj tú svoju "A od Prešova..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
