Čermeli. Ako sa nám zdôverili, osud ich náhodou spojil, a tak spoločne zdieľajú všedné dni. Podobne ako hociktorý deň v roku budú tráviť i Silvestra. S tým rozdielom, že možno bude o trocha slávnostnejší.
K obyvateľom lesa sme prišli po tom, čo sme navštívili obydlie, teda stan na skale, kde žijú väčšinu roka dvaja mladí ľudia s dieťaťom. Keď udrela zima, rodina sa odsťahovala do nejakého útulku a po nich na mieste ich života zostal len stan, kopa hrncov, cez šnúru na bielizeň prehodené tepláky a tabuľka s nápisom: Z pred stanu si požičajte čo chcete, dovnútra nám nechoďťe! Nuž, nešli sme ani my. Hneď oproti, čoby kameňom dohodil, v podstate v susedstve však žijú spomínaní páni. V čase nášho príchodu sa na drevenej lavičke pri plápolajúcom ohni ohrieval 52-ročný Laco.
"Žijeme tu od mája, teda ja, Fero so Stanom prišli trocha neskôr. Teraz išli zarábať, pretože tu musí niekto vždy zostať, som tu ja. Pripravím drevo, dohliadnem na oheň. Ak náhodou odídeme všetci traja, okamžite nás vykradnú. To je neuveriteľné, zmizne aj nos medzi očami. Všetko, čo tu vidíte, ´búďu´, ohnisko, prístrešok sme si postavili sami," líči momenty Laco a dodáva, že na ulicu sa dostal po hádke s otcom. Život bezdomovca mu nevonia, no zmieril sa s ním. "Pohádal som sa s otcom, potom s priateľkou a skončil som na ulici. S otcom som odvtedy neprehovoril, je mi ľahostajný. Býval som s ním a vyhodil ma. Tak som šiel, no čo som ho mal zabiť? Prišli sme sem aj s kamarátom, žena ho vyhodila na ulicu. Aj keď sa mojej mame nepáčilo, že ma otec vyhodil, čo mala robiť, chudera. Dal jej na výber, buď ja, alebo ona. A kedy sme sa pohádali na niečom vážnom... Na ženách. Trocha som ich striedal a vodil si ich domov. On asi začal žiarliť či čo."
Laco nikde nepracuje, a ako hovorí, má vyše 50 rokov a takého človeka si už ani besný pes nevšimne. "Robil som v strážnej službe, sem-tam si teraz nájdem brigádu, no a mám tú slávnu sociálku, ktorá je tak dobrá na dva týždne a potom nech človek zdochne. Ani voliť som nebol, a načo? Tých zlodejov? Veľa som minul na telefón a zistil som, že to nemá význam. Viete, cez leto to ešte išlo, teraz je však zima, mrazí. Človek si však musí zvyknúť, pri ohni je pekne teplučko. O útulky záujem nemám, svrab a vši mi netreba. Blízko je studnička, varíme si na rošte."
Laco a podobne aj jeho dvaja spolubývajúci strávili na ulici svoje prvé Vianoce. "Ďakujem pekne za také Vianoce. Stromček sme nemali, je ich tu naokolo dosť. Uvarili sme si kapustnicu a upiekli mäso. Vieme variť, no mali sme veľký hrniec a niekto nám ho ukradol. Fero mi kúpil sveter, ja mu ešte len kúpim kabát. Chodíme po secondhandoch, nakúpime veci. Musíme čo najrýchlejšie dokončiť búďu, ktorá je dookola ovitá látkou. Len dvere sú drevené a potrebujeme ju celú obiť doskami," vysvetľuje Laco a ukazuje na obydlie.
Dvere sú uzučké, mohutnejší chlap by mal problém prejsť. "Musíte chodiť bokom, dvere sú malé preto, aby nám neunikalo teplo. Len aby sa to podarilo, pozrite sa, ja sa nikomu podlizovať nebudem a už vôbec nie rodine. Proste som raz na ulici, tak tu som a čo... Je to krutá realita, nik nám nepomôže, každý na nás kašle a deti nemám. Ak je zima, dáme si pohár prevareného vína a je teplejšie, a pozrite, už ide Stano, ja musím ísť do mesta, tak ma vystrieda."
Stano prišiel pomalým krokom s igelitkou v ruke. Lacovi ponúkol, že mu požičia teplú vetrovku, ten to však odmietol, vraj sa ohrial pri ohníku. "Ja pochádzam z Plzne," rozhovorí sa Stano po tom, čo sa ho na základe zjavného prízvuku pýtame na to, odkiaľ pochádza. "Bol som v secondhande a kúpil košeľu. Pýtali 60 Sk, keď som vysypal desaťhalierniky, zľavili dvacku. Roky som šoféroval, bol som profesionálnym vodičom. Mám v Košiciach ženu a tri dcéry. Najstaršia mi urobila peklo na zemi. Život je pes, začínam mať problémy s chrbticou, bol som u lekára. No ale čo, na lieky aj tak peniaze nemám," povedal nám Stano, no Laco sa už ponáhľal do mesta za Ferom, ktorý zarábal. Pred Tescom v spoločnosti psa žobral. Nasadli sme teda do auta a spoločne sa presunuli k Ferovi. Po ceste nám Laco vysvetlil, že ani Silvester nebude mať pre neho tento rok zvláštnu príchuť. "Budeme v Čermeli pri svojej ´buďi´. Keby sme odišli preč, už by sme tu nič nenašli. Niečo zjeme, kúpime si vínko, prevaríme. Žiadna pyrotechnika, žiadna oslava, veď aj čo by sme slávili. Do nového roka si želania nedávam, ale jedno predsa mám. Nech trafí šľak túto krajinu, ktorá sa nevie o ľudí postarať a dať im prácu. Ja hocičo robiť nemôžem, pretože som chorý, bývam, ako bývam, keď ešte viac prechladnem, kto ma bude potom tlačiť na vozíčku?"
Fera sme našli presne na mieste, kde mal byť.
"Chodieval som pred Merkúr, tam to nešlo, preto som zmenil lokalitu. Musíme si nejako zarábať, každý prispeje niečím. Vonku som strávil už piate Vianoce, teraz ma čaká Silvester. Už som si pomaly zvykol. Keď nežobrem, mám brigádu. Minule som dostal džob, odviezť niečo do Piešťan. Dostal som za to 100 Sk, ale bol som šťastný, že som mohol šoférovať. Ľudia hlavne pred Vianocami boli trocha štedrejší, no mladí sú drzí. Zvyknú vykrikovať, ale ja si z toho nič nerobím," uzavrel debatu Fero.
Žiaden novoročný vinš sme od trojice nevymámili, dostali sa do situácie, z ktorej sa vyhrabať nie je jednoduché. Aj keď sú skeptickí, humor im nechýba a ten by nemal zmiznúť z tváre nikoho z nás.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
