Lubline na tamojšej katolíckej univerzite. Košice navštívil pri príležitosti medzinárodného workshopu venovaného reliéfnej grafike pre nevidiacich. Pred týždňom oslávil svoje 57. narodeniny. Profesor Boguslaw Marek.
"Aby som povedal pravdu, neviem, za čo som získal ocenenie britskej kráľovnej. Som šťastný, ale aj trochu v rozpakoch, pretože si myslím, že to, čo robím, je predsa úplne normálne, a preto to nepovažujem za niečo, čo by malo byť oceňované. Veď ja len zabezpečujem zrakovo postihnutým prístup k informáciám," tvrdí skromne.
Ako vidia svet nevidiace deti?
"Raz som sa rozprával so slepými deťmi o tom, čo to vlastne znamená vidieť. Jedno osemročné dievča povedalo, že ono vie, čo to znamená vidieť. Povedalo, že podľa nej je to schopnosť vidieť budúcnosť. My totiž vidíme strom aj v diaľke, ale to dievčatko nie, ono sa dozvie, že ten strom je, až keď k nemu príde a dotkne sa ho."
Dokážu tieto deti pochopiť mnohé veci na základe vášho vysvetlenia?
"Napríklad, pýtal som sa detí, akej farby je vietor. Deti vedia, že veci majú farby, a tak si mysleli, že aj vietor je nejakej farby... Ľudia sa ma väčšinou ako prvé pýtajú, ako učím slepé deti farby. Ale ja nepovažujem učenie farieb za také podstatné pre nevidiace deti, lebo väčšinou sú pre ne aj tak len prázdnymi pojmami. Raz mi jedno úplne slepé dieťa povedalo, že jej najobľúbenejšia farba je modrá, povedalo doslova: ´Pri modrej farbe si predstavujem, ako ležím na pláži a cítim teplo slnka na svojej tvári a počujem vlny.´ Je to omnoho krajšia definícia farby, akej by boli schopní vidiaci. Je to nádherný obsah pridaný menu farby. Lebo pre vidiaceho je modrá jednoducho modrá."
Aké veci, pre nás samozrejmé, im robia problémy?
"Učil som jedno 12-ročné dievča na skladačke medvedíka, ktorá je jeho pravá a ktorá ľavá strana. Mali sme vtedy dvoch medvedíkov, jeden bol k nám otočený tvárou, druhý bol otočený naopak. A dieťa nevedelo prísť na to, ktorá noha medvedíka je pravá, ktorá ľavá. Snažil som sa jej poradiť a opýtal som sa jej, ktorá ruka je ktorá, keď je medvedík otočený k nám tvárou, keď ide k nám. Nevedela. Povedala mi potom, že ona vôbec ani nevedela, že keď niekto kráča smerom k nám, že vtedy je k nám otočený tvárou... Alebo keď my nakreslíme stôl ako tri čiary, teda dosku a predné nohy stola, je to čosi úplne iné od idey stola, akú má malé nevidiace dieťa. Keď to dieťa príde k stolu a dotkne sa ho, preň je stolom pocit, aký má na prstoch pri dotyku, čiže pocit tvrdosti a hladkosti, možno chladu, ale nepredstavujú si pri tom nič priestorové, keď posunú ruku, cítia vlastne len ďalší kus stola a ďalší, ale tieto kusy stola si nedokážu predstaviť spolu."
Čo je pri učení slepých detí najdôležitejšie?
"Hovoriť tým deťom veci takou formou, aby pre ne dávali zmysel, nepoužívajte slová ako ´tam´ alebo ´tu´, tomu ony nemôžu porozumieť, čo tým myslíme. Treba im veci dôkladne a zrozumiteľne opisovať a používať pri tom modely tých vecí, aby si ich mohli ohmatať."
Aké okamihy, ktoré ste s týmito deťmi prežili, vás hlboko zasiahli?
"Na svojej prvej hodine v škole, keď som bol predstavený osemročným deťom, a ich učiteľka odišla, ostal som tam stáť sám, usmieval som sa na ne, a neuvedomil som si, že ony ma nevidia, a spanikáril som, lebo tabuľa, môj starý dobrý priateľ, tam nebola, a ak by som nebol nič povedal, nevydal žiadny zvuk, deti by si boli pravdepodobne mysleli, že som odišiel. A tak som šiel postupne ku každému z nich, aby som ho pozdravil a predstavil sa mu. Hneď prvé dievča mi chytilo ruku, ohmatalo ju a povedalo: ´Áá, ste ešte celkom mladý,´ a to som mal vtedy už 45 rokov. Iné dievča vraví: ´Prepáčte, vidíte?´ A ja: ´Áno ,vidím, prečo?´ A ona: ´Viete, ak by ste nevideli, povedala by som vám, ako vyzerám.´ Trochu skľúčujúco som sa však cítil, keď sa ďalšie malé dieťa spýtalo: ´Prepáčte, idete o nás písať doktorandskú dizertačnú prácu?´ Bolo to pre mňa ako facka... Povedali mi, že často k nim chodia študenti z univerzít a dávajú im písať testy a robia výskum, ktorý im však nepomáha, ale ja som im sľúbil, že ak niekedy budeme spolu robiť nejaké testy, tak len také, ktoré im pomôžu, praktické."
To sú pre vás zrejme hlboko emotívne zážitky...
"Viete, život taký, aký poznáme my, vidiaci, je vlastne len polovičný, lebo my nepoznáme tú druhú polovicu, akú žijú len tí, ktorí nevidia, a to, že som sa rozhodol venovať sa týmto deťom, bol najlepší nápad môjho života. Raz som bol na jednej cudzej hodine, na hodine náboženstva, aby som videl, ako učia iní, a na nej dala vyučujúca mníška desiatim osemročným deťom za úlohu napísať krátku slohovú prácu na tému Ako si predstavujete, že vyzerá Ježiš. Dievčatá sa začali medzi sebou radiť, ale jeden chlapec takmer bez rozmýšľania, po polminúte koncentrácie napísal: ´Ako si predstavujem Ježiša. Predstavujem si Ježiša, že vyzerá tak, ako si ho predstavujem, že vyzerá. Ježiš je, kto je. A je taký, aký je. Ale keď sa bijeme, on sa nebije.´"
Čo vo vás vlastne vyvolalo tú myšlienku robiť to, čo robíte?
"Bol som pred 12 rokmi práve v akejsi kríze stredného veku, keď som cítil, že by bolo treba urobiť niečo užitočné s tým, čo viem. Bolo to v Londýne v jednej stanici metra, kde som uvidel obrovský plagát charitatívnej organizácie pomáhajúcej nevidiacim, zobrazujúci malé dievčatko držiace model londýnskeho mostu Tower Bridge a policajta v nádhernej uniforme, ako jej na tom malom modeli vysvetľuje, aký Tower Bridge je, a pod tým bol nápis ´Amy (meno dievčatka) nikdy neuvidí tieto pamiatky Londýna´. A v tom momente som zmenil svoj plán toho dňa a šiel som na Britskú úniu nevidiacich. O dva týždne som potom s nevidiacimi deťmi absolvoval ako dobrovoľník jeden letný kemp v Anglicku, boli to najkrajšie letné prázdniny v mojom živote. Keď som sa potom vrátil domov do Poľska, rozbehol som svoj program. Som šťastný človek, cítim sa vynikajúco!"
Autor: vra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
