Maláska tu vystúpila s muzikálom "Líp se loučí v neděli", ktorý bol uvedený v rámci Vyšegrádskych dní združenia Forsa. Napriek tomu, že má na to plné právo, netrpí táto príjemná spoločníčka žiadnymi hviezdnymi maniermi. Naopak, pri palacinkách a neodmysliteľnej cigaretke vytiahne z tašky "cestovné" fotografie svojich psích ratolestí a rozpráva sa s vami ako so starým známym. A to nielen o svojej umeleckej kariére. Veď posúďte sami.

V Košiciach ste sa predstavili prekvapilo v muzikálovej úlohe, teda žánri, ktorý býva kritikou posúvaný na okraj umenia. Aký bol váš doterajší vzťah k muzikálom?

"Ja som tiež nebola bohvieaký fanúšik muzikálu, ale táto ponuka sa proste nedala odmietnuť. Ide o muzikál, ktorý je postavený na jedinej postave ženy a naviac som si mohla celý materiál transponovať do svojej polohy, čo mi veľmi vyhovovalo. Povedala som si, no konečne nebudem len majstrom okamihu. Mám času, koľko chcem a na pódiu sa tak môžem prejaviť tak dlho, ako potrebujem."

Údajne nemáte ani alternantky, ste teda jediná predstaviteľka tejto roly, čo musí byť vzhľadom na pravidelnosť predstavení veľmi namáhavé...

"To je pravda, ale autor s alternáciami nesúhlasil. Sám Andrew Loyd Weber to nepovolil spievať nikomu iného, než mne. Pripadalo mi to celé dosť zázračne. No na druhej strane mi práve v období, kedy sme skúšali, začali hrozné problémy s črevami a šla som z jednej operácie do druhej. Všetko sa napokon poriadne zamotalo."

Beriete to symbolicky, že práve v období, keď sa vám vynorila jedna zo životných príležitostí, zahapruje zdravie?

"Viete, ja som sama o sebe kalamitná osoba, a toto len zapadlo do mojej životnej fazóny. Prijala som to preto úplne prirodzene."

V čom ste sa stotožnili so svojou speváckou postavou - Emou?

"Ema po celý čas bojuje o získanie pracovného povolenia, pričom využíva všetky možné spôsoby. Od priateľov až po milencov. Napokon, keď už sa majiteľkou zelenej karty stane, zistí, že asi bude najlepšie nechať to všetko na seba. Ja som si tiež všetko v živote vydobyla sama. Dokonca mám navrch, ja som nemusela využívať ani tých milencov. Kariéra sa mi na začiatku rozbehla úplne sama, no a v tejto druhej kariére, ktorá prišla po dvadsiatich rokoch, som už natoľko ovenčená rokmi, že by mi už milenci ani nepomohli."

Predstavenie nesie názov 'Líp se loučí v neděli'. S čím sa vy lúčite len ťažko, a čo naopak oželiete veľmi rýchlo?

"Rada sa vítam a to takmer denne s nejakým novým mestom a tamojším publikom. Nerada sa s nimi lúčim, ale patrí to k mojej práci. O lúčení so svojimi blízkymi nehovoriac. Pocítila som to pri mojej 83-ročnej mamke. Bývala mimo Prahy a potrebovala neprestajný dohľad, ja som však nebola v stave za ňou neprestajne chodiť. Žije preto vo veľmi noblesnom Hospici, kam za ňou cestujem, kedykoľvek mám voľnú chvíľku. Ale strávila som s ňou celé leto. Poviem vám, vyvárať všetky tie jej diéty a dávkovať to množstvo antibiotík, mi dalo zabrať."

Aspoň ste sa mohli realizovať, veď ste voľakedy chceli byť lekárkou...

"No, v mladosti ma veľmi zaujímala neurochirurgia. Ale v tomto prípade som veľmi improvizovať nemohla a musela som striktne dodržiavať pokyny lekárov."

Myslíte si, že po vašom nútenom období ticha pre vás čo do pracovnej stránky práve teraz nastali tie "najlepšie roky"?

"Áno. Súdiac podľa práce, áno. Aj keď to už so sebou prináša i technické problémy, od ktorých by som bola v mladosti ušetrená. Mám dospelú dcéru Káťu, doma je spústa zvierat, niekedy je to teda úplne "o zabití". Tej zodpovednosti je už teraz o čosi viac. Snažím sa venovať najmä dcére, na ktorú som mala veľmi málo času, napriek tomu si myslím, že sa mi podarila. Teraz doštudovala publicistiku a váha, kade ďalej. Pravdepodobne niekam vycestuje za angličtinou..."

... vás neláka cestovanie?

"Ja už som svet spoznala. Stačilo. Už to fakt nepotrebujem a cestovanie je pre mňa dosť únavné."

Ako sa za svoju neprítomnosť revanšujete štvornohej rodinke, ktorá vás čaká doma?

"Chudáci to sú. Ja ich vždy pri odchode všetkých zaradom pohladím a vravím im: 'Tak já du teď dělat pro cizí pejsky a kočičky. Tak tady hezky čekejte na paničku, děťátka.' Mám teraz tri mačky, trinásťročného yorkšírského psíka od mamy a, žiaľ, pred mesiacom mi auto prešlo môjho osemročného Azavaka. To bola rodinná tragédia. Pripomína nám ho teraz už len ročná Janeta, ona je tiež rasy Azavak. Kúpili sme mu ju, aby mal peknú starobu a takto to dopadlo."

Na čo sa najbližšie tešíte?

"Teším sa, keď už bude po Vianociach. Keby ste videli môj diár, príde vám zle. V jednom kuse samé predstavenia, sviatky si vôbec nevychutnám. Hoci žijem stále pre prítomnosť, rada by som sa raz dožila nie tak hektického pracovného roku. Nemala som čas osláviť ani tohtoročnú šesťdesiatku. Maxímalne si pôjdeme s Káťou sadnúť do nejakej krčmičky na kávu a potom do divadla, pozrieť kolegyňu Chantal Poulain. Možno v osemdesiatich si tak v pokoji sadnem a keď ma pánboh ušetrí Alzheimera, oslávim si tie svoje narodeniny, ako sa patrí. Spoločne so svojimi psími dieťatkami."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári