všetkom", došiel Marián Zednikovič na večerné posedenie ako posledný, netajac svoj vlažný (ne)záujem o recepcie, hluk a prílišný zhon okolo svojej osoby. O to príjemnejšie sa s ním rozpráva medzi štyrmi očami.

Kam sa utiekate mimo pódia?

"Nenazval by som to utiekaním. Skôr začínam vyhľadávať samotu. Nie však v jej ortodoxnom význame. Dospejete k nej úplne prirodzene, najmä pri tomto povolaní. Za tie roky čo hrám, som zažil okolo seba príliš veľa hektiky, človek je stále vo víre udalostí až zisťujete, že to, po čom naozaj túžite, je vnútorný pokoj. Potrebujem ho. Niežeby som bol preflámovaný, alebo nejako mimoriadne vyčerpaný z toho, čo robím, ale... jedného dňa na to prídete aj vy."

Budujete si zadné dvierka?

"Pretrváva u mňa latentná túžba písať. Chcel by som raz na to nájsť dostatok odvahy. Ono sa mi to tou mojou hlavičkou preháňa už dlhé roky. Určite zo mňa nebude žiaden románopisec, to nie. Skôr by som raz dal celkom rád na papier reflexie zo svojho vlastného života. Napadlo mi to, keď som mal ešte malých synov, pravda, teraz sú už o čosi väčší. Hovoril som si, čo im čítaš cudzie rozprávky, vymysli si vlastné. Vtedy som chcel začať rozprávkovou knižkou, ale ten čas už prešiel. Hoci, človek nikdy nevie, možno sa raz k tomu vrátim. Moji synovia teraz točia film..."

Predpokladám, že ocko dostal hlavnú úlohu...

"Priznám sa, že na prvom čítaní, keď mi dali do ruky scenár, obsadený som tam nebol (smiech). Aj som sa trošku urazil, ale potom sa to spravilo. Viete, my sme vo vzťahu tak trochu ostýchaví. Nie je nič príjemné mať za otca herca. Pochopil som, že oni musia ísť svojou cestou a presadiť sa sami. Nemôžu donekonečna fungovať len ako synovia nejakého Zednikoviča."

Vracajú vám vaše deti vklad, ktorý ste do nich dali, keď boli malé?

"Myslím, že ešte nie. Ale netrpezlivo na to čakám. Hoci, mám pocit, že čakám viac, ako mi bude dané. Ale to už je osud rodiča."

Aké knihy vyhľadáva budúci spisovateľ?

"Zaujímavé je, a zrejme to opäť súvisí s vekom, že sa vraciam ku knihám, ktoré som čítal kedysi. Či je to Dostojevského Idiot, ktorý ma prednedávnom opäť milo prekvapil, alebo Tolstého Vojna a mier. To sú tie nadčasové hodnoty, ktoré nájdete i v literatúre. Napríklad v lete som čítal i Chrám matky Božej v Paríži. Naposledy som túto knihu čítal ako pätnásťročný. Bol som doslova šokovaný, aké je to stále dobré a ako to chápem teraz. Ja viem, že existujú všetky tie Collinsové a rôzni iní populárni autori, ktorí píšu vzrušujúce príbehy plné napätia. Ale osobne nemám pocit, že by ma, použijem trápne slovo, intelektuálne naplnili. Je to ako keď pozeráte priemerný film. Zasmejete sa pri ňom, vypustíte slzičku, ale za chvíľu zabudnete, že ste ho videli."

K čomu sa ešte rád vraciate?

"Hlavne k ľuďom, ktorých mám rád. Život je taký neúprosný, že nás od seba oddeľuje. Chcel by som si nájsť cestu naspäť k všetkým tým, ktorí mi voľačo v živote dali. Rád by som s nimi ešte chvíľu pobudol. Lebo, poznáte tie situácie, keď niekomu ešte chcete niečo dôležité povedať a odrazu zistíte, že ste to už nestihli."

Vyhľadávate samotu a na druhej strane potebujete okolo seba ľudí. Čo vám viac dáva?

"Kým som bol mladý, myslel som si, že som majster sveta a nado mňa niet. Neskôr však pochopíte, že je to celé o inom. Dokonca som sa raz v živote už i pokúsil žiť sám a zistil som, že to nedokážem. Prišiel som na to, že rád počúvam ľudí. Keď som šiel na vysokú školu, jeden pán mi povedal: 'Počúvaj, ty choď na všetky prednášky'. Hovorím - a prečo? 'Aby si vedel, ako sa to robiť nemá'. A to je jedna z viet, ktorá vás niekam posunie. Neodsúdil som hneď na začiatku všetkých pedagógov, ale upozornili ma na to, že sú tam aj takí, ktorí to robia zle. Mňa posúvajú do života práve takéto malé vety, ktoré pre mňa objavujú veľké hodnoty. Oni vám len tak brnknú o ucho, ale rezonujú vo vás potom veľmi dlho."

Vaša minulosť je profesionálne veľmi bohatá, čo však vidíte, keď sa pozeráte pred seba?

"Čo mám pred sebou? Snažím sa robiť svoje povolanie zmysluplne. Pre svoje deti, svojich vnukov. Nechcem ísť príkladom, ale cítim povinnosť pripraviť tejto i nastávajúcej generácii pôdu. To sa týka i vás, musíte žiť tak, aby sa žilo lepšie tým po vás. To je ten špirálovitý efekt, ktorý funguje za každých okolností. Ak sa na to vykašleme, tak si môžme už teraz sadnúť do nejakej krčmičky, popíjať pivo a nadávať na vládu. Ale, myslím, že ten staromamovský pocit, 'veď ja dnes musím aspoň niečo dobré spraviť', má v sebe každý z nás. Inak jedného dňa môžete prísť domov a ten vianočný stromček tam nebude, lebo otec sa naň vykašľal. Ale keď vám ho bude nosiť dvadsať rokov, kým budete bývať s ním, verte, že vy svoje deti bez stromčeka na Vianoce nikdy nenecháte."

Každý z nás má nejaký svetlý bod, ktorý nás ťahá dopredu. Ten váš?

"No tak teraz nebudem až taký optimista. Ako sa tak dívam, dívam, stále sa dívam dopredu, no nevidím ozaj nič. Ale ja som zas typ neporaziteľného muža (smiech). Teda aj keď to svetielko nevidím, ja ten svoj osud znásilním."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári