celovečerný filmový počin spomínaného režiséra, ktorý bol v Košiciach uvedený v rámci programu Českých dní 2002. Dej filmu prezrádzať nebudeme, názor naň si musí vytvoriť každý sám, isté však je, že stredajšia premiéra skončila potleskom prítomných na radosť hlavných protagonistov, Anky Šiškovej a Ondřeja Vetchého, ktorý sa premietania osobne zúčastnili. Koompletné dielo po prvýkrát zhliadol v Košiciach i samotný režisér Juraj Nvota, ktorý sa s nami vzápätí na recepcii podelil o pár postrehov.
Prispeli ste do smutne krátkeho zoznamu slovenských filmov, ktoré sa u nás ročne vyprodukujú...
"Naopak, tento rok je u nás filmovo mimoriadne úspešný. Okrem Krutých radostí sa už uvediedol film Dážď padá na naše duše. Chystá sa premiéra Lutherovho diela Cesta do Budína, aj film Výlet sa ráta za slovensko-český film. Teším sa tiež na avantgardný film zvaný Penis pravdy, neviem však, či ho stihnú dokončiť ešte toho roku.
Čo sa to deje, žeby sa naveľa pohli ľady?
"No, možnože len peniaze teraz skutočne idú do filmu. Nie ako za predošlých ministrov kultúry, kedy sa chystalo nakrúcanie Jánošíka za sto miliónov. Za tie prostriedky mal byť už dávno na svete. Film však stále nie je, ale peniaze už stihli zmiznúť. Zdá sa, že teraz financie napokon aspoň po troche putujú tam, kam majú."
Dej filmu Kruté radosti, v ktorom rozoberáte medziľudské vzťahy, ste zasadili do obdobia 30. rokov. Bol na to špeciálny dôvod?
"Tie tridsiate roky som vôbec nechcel akcentovať. Hľadali sme totiž obdobie, v ktorom by sa dal rozvinúť ľudský príbeh o láske, sklamaní a nádeji bez toho, aby do toho zasahovala politika. Vyžadovalo si to dobu, kedy politika veľmi neovplyvňovala bežný život ľudí. Tridsiate roky sú práve z tohto pohľadu výhodné. Je to obdobie dávno po vojne a veľmi skoro pred druhou vojnou, preto sa ľudia mohli venovať sami sebe. Keby sme film napríklad robili v roku 1910 už vám tam šarapatí maďarizácia, neskôr už do deja zasahuje chudoba a sociálne problémy. S päťdesiatymi rokmi zase prišli komunisti. Súčasnosť je pre zmenu o všelijakých privatízáciách a delení majetkov, preto sme sa rozhodli pre obdobie "kľudu". Postavy sme chceli očistiť od zbytočných vrstiev, ktoré so sebou prináša história tak, aby sme sa dostali k podstate. K mužovi a žene, k sebe samému, k viere."
Takže by ste tie tridsiate roky prijali celkom pokojne i vy?
"Ja si myslím, že ľudia sú ľuďmi a žijú stále to isté, nech sa deje čokoľvek a v ktorejkoľvek dobe. Neviem, ktoré obdobie by som si vybral pre svoj život. Som hlavne šťastný, že som nezažil vojnu. Rád si pozerám albumy starých fotiek, počúvam príbehy mojich rodičov a strých rodičov. Tridsiate roky mi dosť imponujú, sú príťažlivé, mám rád i vtedajšiu hudbu. Ale neviem, či by som si ich vybral. Myslím si, že svoju cestu máme určenú a treba byť spokojný s tým, kde a kedy sme sa narodili."
To sa aj v súkromnom živote politického diania stránite?
"Isteže, pokiaľ je to zdravé, rád sa zapojím do vecí verejných. Ale zas, na druhej strane sa mi zdá, že sa politizovaním zabíja priveľa času a klebetám z politiky venujeme oveľa viac pozornosti, ktorú by sme v rovnakej miere mohli venovať radšej priateľom, rodine, láskam."
Myslíte si že také tie "kruté radosti" nám dokážu priniesť viac potešene, ako tie, pre ktoré netreba prinášať obete?
"V živote sa asi nedá vyvarovať či už krutosti, bolesti, alebo sklamaniu. Zažije si to každý človek. Ako si však nesieme to svoje bremeno, núti nás to idúc po ceste jej prekážky prekonávať a posúvať sa ďalej. Vraví sa, koľko bolesti, toľko radosti."
Čo robí režisér, keď nerežíruje?
"Som zamestnaný v divadle, kde opäť režírujem. Okrem toho sa venujem deťom a svojmu otcovi, ktorého ešte opatrujem. No a učím na VŠMU, mám tam zopár študentov réžie."
Obzeráte sa dozadu, vraciate sa k dielam, ktoré sú za vami?
"Isteže, človek čerpá zo skúseností, ktoré ho v živote poučili. Sám som veľmi vďačný režisérom, Hanákovi a Šulíkovi, ktorí mi umožnili hrať v ich filmoch a sledovať filmovačku z opačnej strany. Tentokrát, keď som stál na režisérskom poste ja, mal som veľké šťastie na hereckých spolupracovníkov. Či už českých, alebo slovenských. Na filme je cítiť, že sa stretla rovnaká krvná skupina."
Diela umelcov do istej miery odrážajú obdobia, ktoré momentálne prežívajú, sú akousi ich sebareflexiou. Aké obdobie vášho života vám budú pripomínať Kruté radosti?
"Jedno z najrozjatrenejších, aké človek vo svojom živote zažije. Je to obdobie, kedy je človek najviac citlivý a zraniteľný. Na prácu budem spomínať rád, ale to súkromie z určitých dôvodov nebolo ľahké."
Na čo sa najbližšie tešíte?
"Pracujeme v Astorke na jednej súčasnej hre istého nórskeho dramatika. Pomáhajú mi s ním Szidi Tobias, Ady Hajdu, Zuzka Kramárová... Teším sa na premiéru."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
