obrazovky, Marek Eben. So súborom českého divadla Ypsilon nedávno v Košiciach s úspechom absolvoval predstavenie Mozart v Prahe, aby sa neskôr na záverečnej recepcii s nami podelil o pár svojich životných postrehov. Pri tomto človeku je stále čomu sa priučiť. Veď posúďte sami.
Netajíte sa svojimi sympatiami k Amerike, boli ste za veľkú vláku pozrieť i toto leto?
"Bol som a bolo krásne ako vždy. Tí Američania ma stále niečím prekvapia. Najmä čo sa týka ich starostlivosti o hendikepovaných. To je hlavný dôvod, prečo tam s manželkou chodíme. Toho roku sme sa boli prejsť na západné pobrežie Floridy. Chceli sme vidieť pláž, ale keďže manželka je vozičkárka, mohli sme prísť len po okraj, ináč by sme s vozíkom zapadli do piesku. Keď sme tam došli, zastavili nás dvaja neznámi ľudia a vravia: 'Vezmite si tam z kôlne plážový vozík'. Tak sme tam zašli a ja som svoju Markétu presadil do špeciálneho vozíčka, ktorý mal obrovské ľahké kolesá. Predstavte si, že sme sa bez problémov dokázali prejsť dva kilometre popri mori v piesku rovnako ľahko, akoby sme šli po asfalte. Ústretovosť tamojších ľudí vám jednoducho nedovolí sa do ich krajiny nezamilovať."
Ste krstným otcom Šemíka, ťavieho mláďaťa v pražskej zoo. Ako sa mu podarilo prežiť nedávne záplavy?
"On to prežil chudák dobre, pretože mi ho odviezli niekam do Nemecka. U tiav je to tak, že dvaja samci v jednej ohrade by sa nezniesli, stále by sa kopali. Kvôli samiciam, samozrejme, chcú ich mať všetky len pre seba. Majú to dobre zariadené, tie ťavy. Doplatil na to Šemík, ktorý len čo dospel, bol presunutý do zoo v Nemecku, takže záplavám zdarne unikol."
K vašim koníčkom patrí i história, ktorá časť našich dejín vám je najbližšia?
"Dejiny sú fascinujúce celé, už samy osebe. Samozrejme, že tam máte obdobia rozkvetu, či už za Karla IV. alebo Přemysla Otakara II. A sú v nich aj tmavé, ťažké doby ako bola 30-ročná vojna, ktorú by som určite nechcel prežiť. V tú dobu by som sa Prahe oblúkom vyhol. Ale veľmi mi pasuje počiatok devätnásteho storočia, tam by som si chvíľku veľmi rád pobudol."
Nemáte pocit, že velikáni, akých sme registrovali v minulosti, sa dnes už akosi nerodia?
"Ja si myslím, že velikáni, ktorí nám niečo priniesli, sa vykryštalizujú až po čase. Český národ predsa žiadneho velikána neocení už za jeho života. Velikán byť môžete, ale najprv musíte umrieť. Až keď umriete, sú ochotní vás tolerovať. Keď si zistíte, ako sa písalo v tlači o Masarykovi, v dobe kým žil, a akým musel čeliť výpadom od svojich politických protivníkov, tak by ste zďaleka nemali pocit, že ide o toho "tatíčka Masaryka". Až teraz. A myslím si ešte, že s prezidentom Havlom to bude o pár rokov rovnaké."
Patríte medzi najpopulárnejšie tváre českej obrazovky. Za čo by ste svoju popularitu bez rozmýšľania vymenili?
"Mohlo by sa zdať, že by som to hneď vymenil za zdravie svojej ženy, čo by človek určite veľmi rád urobil. Ale ja vám poviem jednu vec. My sme jej osud nikdy neskúmali. Nikdy sme sa nepýtali, prečo sa nám to stalo. Podľa mňa, človek nevie, čo je pre neho dobré. A životný scenár, ktorý je napísaný niekde inde, má svoj vlastný zmysel. Problém je len v tom, že keď sa vám dejú podľa vás negatívne veci, v tom momente vám ich zmysel uniká. Vôbec nemôžeme tušiť, ako by sa vyvíjal náš život, bez onoho kritického bodu. Preto by som vo svojom živote až tak veľa vecí nemenil, samozrejme, mimo chýb, ktorých som sa dopustil a ostrých slov, ktoré mi mimovoľne unikli. To by som rád vymazal. A hlavne dúfam, že by som dokázal normálne žiť i bez tej popularity. Ona napokon nie je zase až tak podstatná. Trvalo mi dosť dlho, než som si takéto postavenie získal a nepričinil som sa oň nejak špeciálne. Preto si myslím, že by mi celkom šla i tá cesta späť."
So svojimi bratmi veľmi slušne fungujete i na scéne hudobnej, ako vám to ide?
"Práve sme vydali novú platňu, je už čerstvo upečená v dosahu na pultoch. Naša hudba je veľmi ťažko definovateľná a nepoviem vám ani teraz, aká je. Ja fakt neviem. Priraďujú nás k folku či bigbítu, hoci sami vedia, že to folk ani bigbít nie je. Ja si so žánrom hlavu nelámem, základ je, že ľuďom sa naša hudba ešte stále páči. Onedlo nás čaká veľký spoločný koncert na pomoc ľuďom postihnutým povodňami. Po dvanástich rokoch budeme opäť spolu hrať. Už sa neviem dočkať."
Pre mnohých ste idolom. Hovorí sa, že naopak známi ľudia majú idoly z radov neznámych, obyčajných ľudí. Je to tak i u vás?
"Je to tak. Mojím vzorom boli vždy moji rodičia a prarodičia. Mal som to šťastie, že som vyrastal v tak harmonickej rodine, že svoje vzory som mal pred očami neprestajne. Myslím, že mám na sebe ešte dosť práce na to, aby som sa im aspoň priblížil. Ale vzorom mi boli i ľudia, ktorí v období choroby mojej ženy prekonávali podobné životné osudy, akurát boli o pár rokov pred nami. Veľa som sa od nich učil."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
