seno,...? Svojim spontánnym prejavom si táto herečka už dávno získala nielen filmových divákov, ale i fanúšikov pražského divadla Ypsilon, ktoré tento týždeň hosťovalo v Košiciach. Napriek hereckému imidžu komediantky sa s Jaroslavy mimo javiska stáva veľmi kultivovaná dáma s príjemným vystupovaním a žensky zvodným úsmevom.
Po akom dlhom čase ste opäť na Slovensku? Boli ste už tuto na východe?
"Jasné, už sme tu boli, naposledy asi pred tromi rokmi. Vraciam sa sem vždy veľmi rada. Publikum je vynikajúce. A veľmi dobre varíte. No ozaj! Po ceste do Košíc sme sa s kolegami zastavili na salaši U Franka. Dožičili sme si halušky s bryndzou či kapustou a môžeme len chváliť. Napriek tomu, že nepijem, prinútili ma ochutnať i vašu tatranskú čučoriedkovicu. A neľutujem. Boli to čučoriedky naložené v špirituse, chutili ozaj báječne. V Tatrách, kde sme teraz ubytovaní, si každý deň robíme výlety, akurát nám do toho stále prší. Už sme aj kvalitne vymrzli, tak koketujeme s myšlienkou prísť sa k vám pozrieť ešte niekedy v júni, keď je krásne teplúčko."
Predstavenie, s ktorým ste prišli na Slovensko je o Mozartovi, hudobnom velikánovi. Máte vzťah k vážnej hudbe?
"Hovorí sa, že hudba nie je vážna, je klasická. Sám Mozart bol vo svojej dobe tak populárny, že si ho popiskovali mladí ľudia na ulici. Pre nich to vtedy bola moderna. Mozart má veľmi krásne melódie, klasickú hudbu mám vo všeobecnosti veľmi rada."
Preslávili vás najmä komediálne ladené úlohy. Myslíte si, že schopnosť človeka brať samého seba s nadhľadom, je v živote dôležitá?
"No určite. Humor je boží dar a môžeme byť len radi, že ho máme. Netreba sa mu brániť, žije sa s ním lepšie."
Nedávno u nás v televízii opakovali filmový triptych Slunce, seno..., kde ste sa zaskveli ako nezabudnuteľná "Evík". Je vám blízky naturel takéhoto dedinského dievčaťa, alebo ste skôr klasický mestský typ človeka?
"Narodila som sa v Prahe, pravdepodobne ma to radí skôr k mestkému typu ľudí, napriek tomu ma režiséri s veľkou chuťou obsadzujú do rolí dedinských dievčat. Tak ja neviem, čo to má znamenať (smiech). Ale hrám rada oba typy žien. Či už vydajachtivé "venkovské holčiny" alebo emancipované obyvateľky mesta. Obe sú mi blízke."
Jeseň so sebou prináša nostalgiu, hovorí sa, že je to začínajúce sa obdobie depresií. Vám úsmev neschádza z tváre, povedzte, ako bojovať proti smútku?
"Treba mať na pamäti, že nech sa deje čokoľvek, všetky veci, milujúcim Boha, napomáhajú k dobrému. To sa píše v biblii. Pre nás, pre ľudí, ktorí veľa spievame je toto obdobie naopak úžasné, pretože je vlhší vzduch. Vo všetkom treba nájsť tú pozitívnu stránku. Vtedy vám nevadia ani septembrové dažde, ktoré mne osobne vyhovujú. A to, že si niekto práve na tieto mesiace napasoval "dušičky", vám nemôže pokaziť dojem z jesene, ktorá má svoje osobité čaro, tak ako každé iné obdobie. Jasné, že jar je o čosi veselšia, keď všetko kvitne. Ale ja vám teraz niečo poviem. Keď sme prechádzali cez vašu krajinu, okolo kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch, jedna moja scestovaná kolegyňa básnila o tom, že je tu úplne rovnako krásne, ako v Kanade."
Aká ste, keď nie ste na pódiu? Čomu sa venujete?
"Opäť vám musím povedať, že ak mám trochu času, tak dávam prednosť spánku. Ozaj veľmi rada spím. V Prahe hráme veľa predstavení, takže to považujem za úplne prirodzený oddych. Ale ináč som úplne normálna. Priznám sa vám, že žiadne špeciálne koníčky nemám. Divadlo, spev a všetko čo k tomu patrí ma v skutočnosti napĺňa najviac. Snažím sa rozširovať si obzor najmä v oblasti mojej profesie. Preto si občas rada zájdem na step, alebo na hodiny spevu. Klasické prechádzky prírodou sú samozrejmosťou, ale koníčky typu - zbierka motýľov, by ste u mňa hľadali ťažko."
Čo vám hovorí súčasná technická doba, plná informačných a iných pokrokových technológií. Viete sa rýchlo prispôsobiť tomuto svetovému trendu?
"Priznám sa, že nie. Vôbec. U mňa platí klasika - ceruzka a papier. Patrím k ľuďom, ktorí stále píšu pohľadnice. Nemám žiaden e-mail a donedávna som sa urputne bránila i mobilom. Napokon som si ho predsa len zadovážila, ale vlastním ho len niekoľko mesiacov. Musím však potvrdiť, že to dosť uľahčuje život."
Na košické predstavenie dorazil váš autobus dvadsať minút pred začiatkom. Ako zvládate takéto stresové situácie?
"Toto sa stalo ozaj výnimočne. Nie je to pre nás zvykom, ale keď už cítim, že nestíham, vyberiem si zrkadlo, začnem sa líčiť už v autobuse a popri tom sa rozospievam. Divák nesmie nič spozorovať."
Máte za sebou veľmi bohatú filmografiu. Vraciate sa v duchu do príjemných období nakrúcania, alebo ste človek, ktorý sa pozerá už len dopredu?
"Veľmi rada si zaspomínam najmä pri reprízach, ale že by som sa nejako veľmi vracala do minulosti, to nie. Skôr som z tých, ktorí si so spevom na perách vykračujú radostne dopredu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
