narodení, nevedno. Lekári dievčatku diagnostikovali stratu sluchu, až keď malo rok. Príčiny zdravotného postihnutia sa nikdy neobjasnili. Ako nám povedal Barborin otec, v rodine sa v minulosti nevyskytol žiaden prípad hluchoty. O to strašnejšie bolo zistenie rodičov, že ich dieťa nepočuje.

"Dcéra ani niekoľko mesiacov po narodení nereagovala na žiadne zvuky, a tak sa nás zmocnili obavy, že niečo nie je v poriadku. Lekári nás ale ubezpečovali, že to nie je nič vážne, až som raz, keď mala Barborka asi rok, zapol v jej blízkosti naplno stowattové reproduktory. Starší syn sa rozplakal a ušiel z izby, ale dievča vôbec nereagovalo. To ma utvrdilo v tom, že musíme konať. Žiaľ, bolo už neskoro. Špecialisti pozdejšie zistili, že strata sluchu je prakticky stopercentná a trvalá.

Spočiatku sme tomu odmietali uveriť, predovšetkým manželka v sebe celé roky živila nádej, že dcéra predsa len bude počuť. Bolo to márne. Žiadna operácia jej nemohla pomôcť. Dcéra vôbec nepočuje a ani nehovorí, pretože v jej prípade ide o takzvanú prelinguálnu hluchotu. Sluch stratila skôr, než sa naučila hovoriť. Preto iba odčítava z pier a dorozumieva sa posunkovou rečou," hovorí Anton Mikita, podľa ktorého mohla Barbora dostať takzvanú kochleárnu neuroprotézu. Operácia však stála státisíce a v podstate nič by neriešila. Dievča by nevnímalo reč, iba niektoré zvuky a zaplatilo by za to obmedzením pohybu. Časť špeciálneho prístroja je totiž zabudovaná v uchu, časť sa nosí na ušnici a časť za pásom.

"Barbora by nemohla cvičiť a plávať a znamenalo by to pre ňu časom aj veľkú spoločenskú frustráciu. Jej postihnutie je beztak silne frustrujúce. Ľudia sa na sluchovo postihnutých občanov pozerajú ako na niekoho z inej planéty... Dcéra to znáša veľmi ťažko, aj keď jej neostáva iné, ako sa s touto skutočnosťou zmieriť. Medzi nepočujúcimi sa cíti dobre, ale medzi počujúcich rovesníkov nemôže prakticky vyjsť, pretože jej nerozumejú. Tým pádom je odsúdená na doživotnú izoláciu a vyradenie z normálnej spoločnosti," vysvetľuje otec.

Na Slovensku sú podľa neho tisícky sluchovo postihnutých ľudí - iba Slovenský zväz sluchovo postihnutých združuje okolo osemtisíc členov. Barbora, podobne ako ostatné deti s podobným osudom, zasadla v týchto dňoch po prázdninách opäť do školských lavíc. Štrnásťročné dievča navštevuje siedmy ročník Základnej školy pre sluchovo postihnuté deti v Prešove a učí sa podľa slov svojho otca veľmi dobre. V škole má možnosť pracovať s počítačom, s ktorým sa učí narábať a získavať informácie prostredníctvom internetu. Ten je naozaj skvelým zdrojom informácií a keďže počítač s pripojením na internet by bol pre dieťa mimoriadne užitočnou pomôckou, pričom by umožňoval aj vzájomný kontakt s iným nepočujúcimi, požiadali Barborini rodičia Okresný úrad Košice I o poskytnutie peňažného príspevku na jeho zakúpenie.

"Význam inernetu v dnešnej dobe azda ani netreba pripomínať. Keďže schopnosť našej dcéry príjímať informácie sluchom je kvôli ťažkému postihnutiu nulová, zdá sa nám počítač s pripojením do medzinárodnej siete jedinečnou pomôckou. Preto sme boli nemilo prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že pracovníci odboru sociálnych vecí našu žiadosť zamietli. Navyše s odôvodnením, že jej na kúpu počítača nemôžu prispieť, pretože zrakom komunikuje porovnateľne so zdravými občanmi!" rozhorčuje sa Anton Mikita, podľa ktorého Barborinej spolužiačke Okresný úrad v Prešove takúto pomôcku odsúhlasil.

Ako otec sluchovo postihnotého dievčaťa podotkol, celý problém spočíva v tom, že peňažný príspevok na kúpu kompenzačnej pomôcky štátna správa podľa zákona môže, ale nemusí poskytnúť. Dikcia zákona je teda veľmi nejednoznačná a otvára podľa jeho názoru obrovský priestor pre korupciu. A ako pán Mikita poznamenáva, je presvedčený, že keby "podmazal", jeho dcéra by počítač dostala. Aj keď vzápätí priznáva, že od neho nikto nič nepýtal, ani mu nebolo nič naznačené. O všetkých jeho výčitkách sme sa pozhovárali so sociálnymi pracovníkmi, ktorí rozhodnutie vydali.

"Sťažnosti tých, ktorým sme nevyhoveli, tu máme na dennom poriadku, preto nás ani veľmi neprekvapuje, že sa pán Mikita obrátil na médiá. Mrzia nás ale nepriame obvinenia a podozrenie z korupcie. Rozhodne vylučujem, že by niektorá z našich pracovníčok bola od kohokoľvek v minulosti prijala úplatok. Ja sama som sa ostro ohradila, keď mi raz istá stránka chcela podsunúť obálku. Rozhodne sa u nás takéto veci nedejú," zareagovala Ing. Daniela Urbanová, vedúca oddelenia posudzovania a kompenzovania sociálnych dôsledkov ťažko zdravotne postihnutých občanov Okresného úradu Košice I. Ako zdôraznila, žiadna obálka by ani rozhodnutie nebola zmenila. Sluchovo postihnutej dievčine totiž počítač ako kompenzačná pomôcka neprináleží.

"Aj keď to v zákone nie je taxatívne uvedené, podľa výkladu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Krajského úradu v Košiciach môžeme prispievať iba na pomôcky, ktoré kompenzujú dané postihnutie. V tomto prípade osobný počítač nekompenzuje stratu sluchu. Počítač by sme mohli zakúpiť iba nevidomým občanom, pričom by musel mať špeciálne príslušenstvo," vysvetľuje Ing. Urbanová.

Aj keď to znie pre bežného človeka absurdne, taký je výklad ministerstva a v tomto duchu boli informovaní pracovníci Krajského úradu v Košiciach začiatkom tohto roka na pracovnom stretnutí s predstaviteľmi ministerstva. Vo vypracovanom zázname z porady na KÚ v Košiciach sa doslova uvádza: "Občanom, ktorí majú len sluchové postihnutie (ťažká nedočujnosť, eventuálne strata sluchu), bez ohľadu na preukázané aktivity sa peňažný príspevok na zaobstaranie počítača nenavrhuje".

"Podľa tohto usmernenia krajského úradu my postupujeme a zamietli by sme sťažnosť ktorémukoľvek sluchovo postihnutému občanovi, ktorý by žiadal o kúpu počítača. Ak pracovníci v inom kraji posupovali inak, je to ich rozhodnutie, za ktoré nesú zodpovednosť," poznamenala Daniela Urbanová. Ako nám ďalej povedala, toto všetko zodpovedná pracovníčka pánovi Mikitovi vysvetlila, dokonca mu navrhla inú komenzačnú pomôcku, na ktorú má jeho dcéra nárok mobilný telefón s vibračným zvonením, pretože prostredníctvom SMS-správ môže komunikovať so svojím okolím. Okrem toho jej bol v minulosti schválený príspevok na kúpu televízora s teletextom, videorekordéra a signalizačného bytového zariadenia, ktoré eliminujú sociálne dôsledky jej ťažkého postihnutia.

"Poznámka pána Mikitu, že by sme mu vyšli v ústrety, keby nás podplatil, ma veľmi mrzí. Nesmierne sa ma to dotklo a uráža ma to viac, ako jeho konštatovanie v odvolaní proti nášmu rozhodnutiu, kde píše, že ľudia, ktorí dokážu takto odôvodniť svoje rozhodnutie, nie sú podľa jeho úsudku duševne príčetní," hovorí pracovníčka, ktorá rozhodnutie vydala.

"Vždy sa snažíme byť maximálne empatickí, ku každému problému pristupujeme veľmi citlivo. Napriek tomu nám odmietnutí častokrát nadávajú. To, čo použil pán Mikita, je v podstate veľmi mierne," dodáva so zhovievavým úsmevom na perách jej vedúca.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári