Muž, ktorý má vari najväčší podiel na tom, že z celku, ktorý sa pred ôsmimi rokmi v ženskej extralige ledva zachránil, je dnes klub európskeho formátu.

Generálny manažér už šesťnásobného slovenského majstra, ktorý získal posledný titul s názvom Maxima Broker Košice, sa nikdy netajil svojou hlbokou náklonnosťou k ženskému basketbalu. "Asi je to tým, že som skôr na baby ako na mužské pohlavie," smeje sa D. Jendrichovský. "A musím priznať, že som naň chodil aj kvôli svojej budúcej manželke Hanke. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som bol veľký fanúšik ženského basketbalu. Myšlienka pomôcť mu skrsla niekedy v roku 2001, keď sa vtedajšia Delta Domex finančne dosť trápila."

Aj preto jeho prvý rok vo funkcii klubového funkcionára nebola žiadna sláva. "Horko-ťažko sme sa v extralige zachránili. Bol to veru ťažký boj až do posledného kola, ale rozhodujúci zápas o udržanie v lige, v Poprade, sme chvalabohu zvládli."

Nik netušil, že to je začiatok novej éry pod košickými košmi. "Ak by mi niekto vtedy, na začiatku, povedal, že o pár rokov budeme hrať v Eurolige, medzi desiatkou najlepších klubov nášho kontinentu, tak by som sa iba zasmial. Museli sme presviedčať partnerov, aby do toho išli s nami, ale postupne to naberalo na obrátkach, rástol náš rozpočet i kvalita hráčskeho kádra."

Netrvalo dlho, a o košickej Delte sa v tunajších basketbalových kruhoch rozprávalo čoraz s väčšou úctou, že Liptáčkam rastie na východe silný konkurent. "Keď sme konečne prerušili hegemóniu Ružomberka, boli v tom silné emócie, náš prvý titul som prežíval asi najviac," spomína úspešný manažér. "Ale rovnako cenný bol aj druhý titul, dokázali sme ho obhájiť aj napriek tomu, že v Ružomberku mali stále lepšie podmienky i kvalitnejšie družstvo. Po veľkom boji sme zvíťazili 3:2 na zápasy. Ani tretí titul sa nerodil ľahko, pretože nám nik neveril, že ho dokážeme vybojovať na ružomberskej pôde. Tie prvé tri roky sa niesli v duchu obrovskej vzájomnej rivality, lebo Ružomberok sa chcel za každú cenu udržať na tróne. Ďalšie tri ročníky už neboli také emocionálne, lebo v súťaži sme triumfovali celkom jednoznačne. S kvalitami, aké sme mali, bolo vlastne povinnosťou tie tituly získať."

Klub dosiahol vysoký level nielen čo sa týka kvality kádra, ale aj finančného zabezpečenia. A pre skúseného manažéra je poriadna fuška, aby ho na tej úrovni udržal. "Každý funkcionár vám povie, že to nie je ľahké, že najťažšie je zháňať peniaze. Nemôžete čakať, že keď ste majstri, tak sa k vám automaticky budú hrnúť sponzori, že budú klopať na dvere a nosiť vám peniaze. Nebolo jednoduché dostať sa na takú vysokú úroveň. Samozrejme, spravili sme dobré kroky, dosiahli úspechy, ale niekedy boli aj obrovské chyby, a zbytočne vyhodené peniaze. No v konečnom dôsledku môžeme byť s tým, čo sme dosiahli, že sme majstri šesťkrát po sebe a že máme v klube najkvalitnejšie hráčky, spokojní."

Aj získavanie posíl je Jendrichovského parketa, lebo živiť kvôli tomu nejakých špeciálnych agentov by bol asi príliš veľký luxus. "Môžem povedať, že som dosť veľký fanatik na zbieranie informácií zo ženského basketbalu. Mám podrobne zmapované nielen všetky európske ligy, ale aj zámorskú WNBA, takže mám prehľad prakticky o všetkých hráčkach, vrátane vychádzajúcich talentov. Za pár rokov sme si získali veľmi dobré meno aj u amerických agentov, od ktorých máme výhodné ponuky, že dostaneme kvalitnú hráčku aj za menej peňazí, lebo vedia, že jej výkonnosť u nás dolu nepôjde. Táto spolupráca je výhodná pre obe strany, aj napriek tomu, že v nej figurujeme s takým smiešnym rozpočtom."

Najväčší úlovok, ktorý sa zrodil z tejto spolupráce, bola Janel McCarvilleová, ktorá bola v roku 2005 draftovaná tímom Charlotte Sting. "Janel mala obrovský potenciál, aby hrala v Amerike, ale keď prišla k nám, mala nejaké zdravotné problémy a trpela nadváhou. My sme jej však dali dôveru, a v priebehu dvoch rokov sa vypracovala medzi dvadsať najlepších hráčok sveta. Výrazne sme jej k tomu pomohli, takže verím, že aj keď odišla do CSKA Moskva za obrovské peniaze, ešte sa k nám vráti, pretože tu má nejaké resty. Tie resty voči nám sú však skôr morálne, pretože bez nás by nebola tam, kde je teraz."

V kádri tímu Maxima Broker sa za tých šesť majstrovských rokov premlela spústa rôznych charakterov. Hrali tu zodpovedné ťahúňky, na ktoré sa tréneri mohli spoľahnúť, aj keby si na lavičke trochu zdriemli, no boli tu aj také hráčky, ktoré ste nemohli pustiť z dohľadu ani na minútu, lebo to vždy zaváňalo "prúserom". "Takou najväčšou prúserárkou, samozrejme v úvodzovkách, bola vždy Luisa Michulková. U nej sme mali vždy záruku, že si niečo zabudne, alebo že sa stratí. Väčšinou sa to skončilo humorne, ale keď zabudla na Ukrajine pas v lietadle, nebola to žiadna sranda. Talent na strácanie mala aj Srbka Malešová, ktorú sme nevedeli nájsť ani dva dni po tom, čo si nevedela dať rady s letenkou, lebo nerozumela po anglicky. Ale najviac nás vystrašila jedna nemenovaná hráčka v Amerike. Musím priznať, že ani mne nebolo všetko jedno, keď si na letisku na jej tašku sadol pes, ktorý hľadal u cestujúcich niečo podozrivé. Keď vybrala obsah tašky, vysvitlo, že ten pes si tam sadol kvôli dvom štangliam salámy, ktoré si do Ameriky niesla. A to sa, prirodzene, nesmelo. Najväčšie zážitky však máme z piatich či šiestich výletov do Moskvy. Každý z nich, vrátane jedného hrôzostrašného núdzového pristátia, je osobitnou kapitolou."

Šesťnásobný slovenský majster má nakročené k tomu, aby prekonal zdanlivo neprekonateľný ružomberský rekord. Ešte však treba vymyslieť zopár nových symbolov pre ďalšie majstrovské tituly, ktoré mu k tomu chýbajú. "Prvé dva tituly nemali žiaden zvláštny symbol, iba čo sme mali pripravené tričká s klasickým nápisom. Začali sme až od tretieho, keď sa na tričkách objavilo ´3 peat´, ako znak trojnásobného triumfu. Potom pribudol štvorlístok, päť prstov, a teraz šestka na kocke. Ktovie, čo tam dáme nabudúce, možno sedem trpaslíkov, alebo sedem gulí v Sarajeve... Ale to by sa asi ťažko graficky stvárňovalo. Teraz je nad tým ešte privčasu rozmýšľať, ale máme na to šikovných, kreatívnych ľudí v agentúre Infiniti media, ktorá vlastní naše práva, takže necháme na nich, aby niečo opäť vymysleli. Rozhodne je to dobrý nápad, pobavili sme tým dosť ľudí."

Aj keď sú na Slovensku suverénom, ich ambície, aby ním boli aj na európskej klubovej scéne, tak vysoko nesiahajú. V súčasných ekonomických podmienkach je to zrejme utópia. "Určite je to pre nás utópia. Ženský basketbal je u nás v takej pozícii, že nemôže konkurovať hokeju alebo futbalu, teda športom, o ktoré je neporovnateľne väčší záujem. My im konkurovať nemôžeme, ani nechceme. V rámci Košíc i Slovenska sme si však dokázali vybudovať dobré meno. Peniaze, ktoré máme, chceme čo najrozumnejšie využiť, pretože dnes treba každé euro v ruke niekoľkokrát obracať, a dobre si treba zvážiť, na čo ho dáme. Je jasné, že finančná kríza nás pošle trošku späť. A krok späť každý ťažšie prehĺta. Treba rátať s tým, že v budúcej sezóne bude peňazí oveľa menej, ale nie sme na tom tak zle, že by sme sa museli strachovať o ligovú existenciu. Chceli by sme si udržať úroveň, na ktorú sme sa dostali."

Napriek kríze nehodlá Daniel Jendrichovský zdupkať z bojiska, že by si našiel teplé manažérske miestečko v inom, trebárs aj nejakom európskom veľkoklube. Skúsenosti na to má... "Lenže, asi by ma nebavilo robiť manažéra niekde inde. Mne táto rodinná atmosféra a pohoda, ktorá vládne v Košiciach úplne vyhovuje, tu som najšťastnejší. Ja som si svoj basketbalový sen už vlastne splnil. A verím, že jablko nepadne ďaleko od stromu ani v prípade mojich detí. Tým stromom myslím, prirodzene, manželku Hanku. Videl som však ix prípadov, ako rodičia deti do niečoho nútili, ja tomu radšej nechám voľný priebeh. U trojročného Lukáša je ešte ťažké určiť, či má talent na šport, a sedemročná Miška veľmi rada tancuje, skôr by si to pri basketbale užívala ako roztlieskavačka. No keď bude mať 190 centimetrov, po mame, tak ňou asi nebude."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári