Hoci počasie nebolo ideálne, akciu si nenechalo ujsť množstvo motoristických fajnšmekrov, či rodiniek, ktoré hľadali spríjemnenie víkendového popoludnia. O tom, čo pre nich ich plechoví miláčikovia znamenajú, či ako sa o nich treba starať, sme sa s niekoľkými majiteľmi pozhovárali.

Ladislav Košík sa veteránom venuje už 40 rokov. "Prvých 20 som chodil veterány len obdivovať, druhých 20 sa im venujem aj aktívne," hovorí košický fanatik. "Staré autá som začal kupovať najmä kvôli tomu, že som na nové nemal peniaze. Až potom sa z toho vyvinula záľuba." K tomu sa dopracoval tiež "nevedome". "Staré autá sa stále kazili. Musel som ich opravovať, lebo mi bolo ľúto, nechať ich schátrať. Predal som ich a potom zistil, že sa zrazu nudím. Začal som teda kupovať a opravovať ďalšie a ďalšie."

V zberateľskej láske ho obmedzujú priestorové dôvody. "Každé auto treba patrične ´garážovať´. Veterány sú na to obzvlášť háklivé. Bohužiaľ, ja mám priestory postačujúce len pre dve autá. Preto svoje kusy neustále predávam a obmieňam." V súčasnosti má starú taliansku trojkolku a repliku anglického vozidla, s ktorou sa zúčastnil aj na sobotňajšej akcii. "Ide sa o Pilgrim Bulldog MK3 Roadster. Je to vozidlo, ktoré sa vyrábalo v 30. rokoch minulého storočia. Ja však nemám originál, ale repliku, vyrobenú o 40 rokov neskôr. Automobilka sa totiž rozhodla vyrábať repliky svojich starších modelov. Vozidlo má teda moderné nápravy, prevodovku a motor. Karoséria je však z laminátu a napodobňuje starý originálny model." Auto má preto spotrebu iba sedem litrov na 100 kilometrov a bežne vyvinie rýchlosť až 150 km/h.

Práve kvôli hodnovernosti repliky zažil L. Košík niekoľko zábavných situácií. "S týmto autom dokážem vytiahnuť 160 kilometrovú rýchlosť. Preto je niekedy zábavné sledovať neveriace pohľady ostatných členov premávky počas jazdy. Raz som šiel po autostráde 130 km/h. Predbiehal ma nový ´bavorák´ a mal čo robiť. Keď sa dostával predo mňa, prstom mi ukazoval, že som jednička," spomína so smiechom 64-ročný majiteľ.

Počas svojej zberateľskej "kariéry" vlastnil niekoľko zaujímavých a hodnotných kusov. "Mal som niekoľko starých Tatier, či prezidentské ´čajky´. Všetko som však postupne popredával, povymieňal. Dnes je táto činnosť omnoho ťažšia ako v minulosti. Kedysi sa totiž dali staré autá kúpiť za zopár tisícok. Dnes ceny závratne stúpajú." Zlepšila sa však dostupnosť. "Ak dnes niekto má peniaze, môže si kúpiť auto, na aké si pomyslí. Objedná si ho z Ameriky, Británie, Francúzska.. V tomto nie je absolútne žiaden problém. Podobné je to aj so súčiastkami. Tie sú však na niektoré modely extrémne drahé." Hoci finančnú náročnosť a stratovosť by L. Košík označil pri tomto svojom hobby za najväčšie negatíva, manželka mu fandí. K láske k historickým vozidlám vedie aj dvoch synov, ktorí zrejme po otcovi preberú pomyselnú štafetu.

Päťdesiatnik Róbert z Košíc pracuje s autami celý život. "K veteránom som sa dostal prakticky náhodne. Výhodne som kúpil historický vojenský džíp," spomína na svoje nedávne začiatky. Historické automobily ho priťahujú svojou jedinečnosťou. "Rok čo rok je to zaujímavejšie a zaujímavejšie hobby. Veteránov je totiž stále menej a tým stúpa aj ich hodnota. Pred 20 rokmi to nebolo až také populárne, lebo mnoho ľudí jazdilo práve na starých modeloch. Dnes je to už však všetko v šrote." Špecialitou pána Róberta je vyhľadávanie historických vojenských vozidiel. "V súčasnosti pracujem na štyroch vojenských džípoch. S jedným z nich som prišiel aj na túto výstavu."

Práve ruský vojenský džíp GAZ 69 pútal počas akcie najväčší divácky záujem. "Vyrobený bol v roku 1956. Má platnú značku i doklady. Na Slovensku je takýchto Gazov s platnými dokladmi možno päť," vychvaľuje svojho miláčika. Na tomto kuse sa narobil najviac. Kúpil ho od muža z Banskej Bystrice, ktorý ho 40 rokov skladoval v šope. "Prerábal som ho dva roky, deň a noc. Všetko je doladené do posledného detailu. Pomáhal som si dobovými fotografiami. Je nachystaný tak, že by sa mohol zúčastniť vojenskej prehliadky v období, kedy bol vyrobený."

Automobil bol do detailu vypracovaný nielen dizajnovo, ale aj čo sa týka výzbroje a podobne. "Výzbroj aj všetky autentické súčiastky som pozháňal z tých najrozličnejších krajín. Niektoré až z Ruska." Atmosféru pri prehliadke ich vozidla dotváral aj dobový rozhlas, v ktorom zneli historické sovietske nahrávky, originálny samovar, či posádka, skladajúca sa z členov rodiny v uniformách. "Ja som si musel dať uniformu ušiť. Vážim totiž 130 kilogramov. Toľko bežní vojaci nevážili. Len generáli," smeje sa pán Róbert.

Keď sa s autom premáva po okolí zažije množstvo zábavy. "Na cestách sa také niečo často nevidí. Vodiči často trúbia, chodci mávajú rukami. Určite ich takýto recesistický závan minulosti pobaví." Ako bolo v sobotu vidieť, zabáva sa celá rodina. "Nie je to však úplná pravda. Manželka občas mudruje a mrmle, stále sa jej niečo nepáči. Časom si však zvyká." Do budúcna plánuje svoje hobby rozvíjať. "Nie som zameraný len na jedno obdobie alebo vozidlá jednej krajiny. Práve pracujem na istom francúzskom vojenskom vozidle, v budúcnosti plánujem niečo ešte špeciálnejšie. Na akciách nás teda ľudia uvidia vo francúzskych aj iných uniformách," už teraz sa teší na výsledok jeho práce.

Milan Lenárt z Košíc má 64 rokov a automobily si zamiloval dávno. "Už keď som sa ako 21-ročný presťahoval do Košíc, mal som Tatru 75 Cabriolet. Chodili sme po promenáde a frajerovali," spomína na minulosť. Vtedy u neho vzplanula láska k motorizmu. Neskôr chvíľu pracoval ako auomechanik, k automobilom mal skrátka stále blízko. Doteraz vystriedal niekoľko historických vozidiel. "Mal som asi 30 áut počnúc ´tatrovkami´, cez Škodu Tudor, ´šesťstotrojku´ a Warburg až po moderný Chrysler či Ford Cortinu." V súčasnosti však nové autá nenakupuje. "Nemám na to peniaze. Skôr si ich skladám z rôznych súčiastok. Jediným kusom, ktorý prezentujem aj na prehliadkach, je ten, s ktorým som na dnešnej akcii."

Citroen 2CV objavil v dedine na východe Slovenska. "Bol v starej šope a v otrasnom stave. Trvalo veľmi dlho, kým som ho dal ako tak dokopy." Tento model je ozajstný deduško. Vyrábať ho začali pred začiatkom 2. svetovej vojny. "Mal to byť hlavne praktický voz najmä pre poľnohospodárov. Preto je pomerne dobre odpružený. Práve svojou jednoduchosťou v každom detaile ma fascinuje," chváli majiteľ svojho 39-ročného štvorkolesového priateľa.

Srdcu najbližším bola M. Lenártovi Tatra 75 Cabriolet, jeho prvé auto. "Vtedy to bol jediný kus v celých Košiciach. Potom som však spravil hlúposť a vymenil ju za ´modernejšiu´ Škodu Tudor." V práci s autami mu pomáha aj jeho technická zručnosť. "Väčšinu súčiastok zháňam zo zahraničia, no môžem sa pochváliť napríklad aj tým, že si mnoho dielov dokážem vyrobiť sám."

Plány do budúcna nemá veľké. "Peňazí už nie je veľa. Nič nové si teda nebudem kupovať. Skôr sa budem snažiť starať sa o to, čo mám a zveľaďovať to. Okrem toho chcem do tohto koníčka zasvätiť syna. Nie je však taký vytrvalý ako ja. Rád sa v historickom aute povozí, no keď má niekam ísť a venovať sa tomu pol dňa alebo deň, už sa okúňa. Mladosť - pochabosť."

Ingrid a Rado pricestovali do Košíc z Trnavy. "Odmalička som mala radšej autá ako bábiky. Neskôr to prerástlo do toho, že som sa začala chodiť pozerať na rôzne motoristické akcie," hovorí nežnejšia časť "cezpoľného" páru. Oslovujú ju pri tom najmä historické vozidlá. "Dnešné moderné autá sú všetky podobné. Keď si kúpim staré, mám istotu, že takmer nikto nebude mať to, čo ja. Navyše, v minulosti sa dbalo aj na to, aby bol dizajn každého modelu výnimočný."

Pani Ingrid je majiteľkou dvoch historických automobilov. "Do Košíc som prišla s Moskvičom 407 a Trabantom 601. Moskviča som získala vďaka internetu, keď som si všimla jeden inzerát." Kus, ktorý Trnavčanka vlastní, bol vyrobený v roku 1963. "Je sovietskej výroby, ide o kvalitný stroj. Motor je vojnovou korisťou Rusov - ukradli ho značke Opel. Preto dokáže aj dnes vytiahnuť 120 kilometrovú rýchlosť." Auto pani Ingrid kúpila v dobrom stave, dokonca ho bývalý majiteľ doviezol na Slovensko na vlastných kolesách. "Podstatné bolo dobre ho zagarážovať a pravidelne prelakovávať. Nesmie totiž začať hrdzavieť."

Trabant 601, ktorý tiež patrí Trnavčanke, bol vyrobený v roku 1964. "Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že z tohto modelu sú na Slovensku len štyri kusy. Možno je ich viac, no sú poschovávané po dedinských šopách," predstavuje druhé vozidlo svojej priateľky Rado. "Trabant je najmä Ingridinou láskou, ktorá s nim zvykne chodiť na nákupy. Veď je to aj ženské auto. Do Košíc sme šli ja s Moskvičom, ona s Trabantom. V Moskviči treba predsa len viac točiť volantom a podobne. Trabant je veľmi problémový. Momentálne napríklad zháňame nové dvere. Tie pôvodné sa totiž otvárajú veľmi ťažko, najmä proti vetru."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári