Košický lekár Ján Klč si počas návštevy bratov užíval aj krásy kanadskej prírody

Mladý košický lekár, rádiológ, Ján Klč má v Kanade oboch svojich bratov. O desať rokov starší Miroslav, i Martin, ktorý vykukol na svetlo sveta o pätnásť minút skôr ako Janko, žijú v krajine javorových listov už trinásť rokov.

Mladý košický lekár, radiológ, Ján Klč má v Kanade oboch svojich bratov. O desať rokov starší Miroslav, i Martin, ktorý vykukol na svetlo sveta o pätnásť minút skôr ako Janko, žijú v krajine javorových listov už trinásť rokov. Nedávno sa ich najmladší súrodenec vybral prvý raz navštíviť. Na tom, že išlo o jeho prvú cestu za oceán by nebolo nič zvláštne, problém bol v tom, že nikdy predtým v lietadle nesedel...

Priznáva, že mal pred tou cestou obavy. Jednak preto, že si nebol istý, či dostane víza, i preto, lebo sa bál, že to lietadlo spadne. "Tušil som, že budú nejaké problémy, pretože na kanadskej ambasáde si mysleli, či v Kanade nebudem chcieť natrvalo ostať, keďže tam mám oboch bratov. Musel som im dokazovať svoje majetkové pomery, či mám byt, alebo auto, teda niečo, kvôli čomu sa odtiaľ vrátim. Ale keďže som v tom čase bol vlastníkom akurát bicykla, nebola to bohvieaká záruka. Zabralo však to, že som lekár, že mám zamestananie." Napokon si "vybojoval" víza na tri mesiace, hoci sa tam chystal iba na mesiac.

Počiatočné obavy z lietania sa rozptýlili už kdesi nad Prahou, odkiaľ letel do Frankfurtu, a odtiaľ pokračoval do Vancouveru. Pohoda sa však skončila vysoko nad Atlantikom, keď sa ich aeroplán dostal do silnej turbulencie. "Veru, keby sa dalo, pripútal by som sa aj dvojmo, aj keď by mi to asi sotva pomohlo. Nevedel som, že aj taký mohutný stroj, akým je zaoceánsky Boeing, sa tak trasie. A bola to poriadna natriasačka, kým sme sa z tej turbulencie dostali."

Tristo dolárov za hrubú ´bibliu´

Vancouver, kde sa usídlil jeho brat Martin, ho vítal trošku pochmúrne. Aj keď tam dorazil počas kulminujúceho leta. "V tom čase tam býva priemerná teplota okolo 24 stupňov, ale praktický počas celého môjho pobytu vo Vancouveri pršalo. Nebol to nejaký hustý lejak, skôr len také mrholenie, ale bolo to dosť nepríjemné. Celý deň padal jemný dážď, čo aj mňa pôsobilo trochu deprimujúco. No dozvedel som sa, že tam aj v zime viac prší ako sneží. Je to vraj spôsobené tou oceánskou klímou."

Aj napriek tomuto klimatickému hendikepu je hlavné mesto provincie Britská Kolumbia, viac než 600-tisícový Vancouver, považované za jedno z najúžasnejších veľkomiest modrej planéty. "Čo sa týka počtu obyvateľov, nepatrí medzi najväčšie, ale rozlohou je obrovské. Sám som sa radšej nikde nepúšťal, sprievodcu mi robil Maťo. Nie preto, že by som sa bál, že sa niekde stratím, lebo s angličtinou nemám problém, ale ľahko sa mohlo stať, že keby som sadol do autobusu, a zabudol na niektorej zastávke vystúpiť, ocitol by som sa aj štyridsať kilometrov od miesta, kde som pôvodne zamýšľal ísť. A o nejakej pravidelnosti autobusových liniek tam nemôže byť ani reči."

Ani cesta autom však nemusí prebiehať hladko, keď sa v spleti asfaltových križovatiek dokonale nevyznáte. "Chcel som zájsť do jedného kníhkupectva pri miestnej univerzite, a brat, hoci za tie roky Vancouver už dobre pozná, nestihol odbočiť tam, kde sme mali. Keď sa tam dostanete do zápchy, je problém vymotať sa z nej. Minuli sme dosť benzínu, kým sme sa vrátili, a dostali na správnu cestu."

I keď si Janko počas návštevy bratov chcel aj trošku vyvetrať hlavu od každodennej "doktorčiny", uvedomil si, že profesionálna deformácia je v jeho prípade neliečiteľná choroba. Do toho kníhkupectva išiel so zdanlivo nevinným úmyslom, pozrieť si nejakú odbornú literatúru. "Môžem povedať, že som si tam prišiel na svoje. Dve hodiny, ktoré som tam strávil, sa mi zdali príliš málo. Brat sa iba čudoval, čo tam toľko čítam. Napokon som si odtiaľ odniesol jedno hrubé čudo, vari tisícstránkovú ´bibliu´ z môjho odboru, za ktorú som zaplatil tristo dolárov. Vôbec neľutujem, aj keď som mal hneď po vreckovom..."

Keď je nad Vancouverom zamračené, aj z jeho krásy čosi ubudne. Turistov, ale aj miestnych, v lete láka najmä vyhliadka z vrcholu Grouse Mountain. Keď si to poctivo vyšliapete, pešo či na bicykli, alebo sa pohodlne necháte vyviezť lanovkou, z výšky 1231 metrov je na celé mesto úchvatný pohľad. "Pravda, iba keď je pekne. Raz sme sa tam vybrali, ale skončili sme na úpätí toho kopca, pretože hore bola hmla, a keby sme tam vyšli, nič by sme nevideli. Keby bolo pekne, určite by som nelenil, a išiel by som pešo, aj keď väčšina Kanaďanov využíva nie práve najlacnejšiu lanovku. Nečudo, lebo sú to dobre živení ľudia. Väčšina Kanaďanov totiž frčí na ´fastfoodoch´. Taký príklad typického Kanaďana bol bratov kolega z práce (Maťo robí osobného trénera v posilňovni), ktorý bol taký mohutný ako my dvaja dokopy. Aj ženy sú tam skôr také buchty. Čo bolo pekné, určite to bola Slovenka alebo Poľka, v žiadnom prípade nie Kanaďanka."

Športovo založený lekár ľutoval, že hokejová sezóna v Kanade mala akurát prestávku. "Keby nebolo po sezóne, asi by som sa vybral na nejaký zápas NHL."
Aspoň by sa v hale, kde hrávajú "kosatky", ukryl pred kvapkami dažďa, ktoré mu znepríjemňovali návštevu Vancouveru. "Aj keď počasie za veľa nestálo, bolo tam čo obdivovať. Napríklad zelený ´Stanley Park´, v centre mesta, kde chodia miestni piknikovať, alebo sa len tak poprechádzať, či zakorčuľovať na kolieskových korčuliach. Ozdobou parku sú indiánske totemy, pred ktorými som si zapózoval." Je tam dosť miesta pre ľudí, i pre zvieratá. "Na trávniku sa pokojne pasú kačice, a nedajú sa ničím vyrušovať. Na ľudí sú zvyknuté aj veveričky, ktoré vás otravujú až dovtedy, kým im nedáte niečo pod zub."

Vancouver je plný zelene, rozľahlých parkov a nespočetných zákutí vhodných na príjemný odpočinok. Na lavičku si môžete k hocikomu pokojne prisadnúť, a pokecať si s ním o čom len chcete. Dotyčný si vás vypočuje, ale neodpovie, lebo keď sa mu lepšie prizriete, zistíte, že je to výplod sochára.

Veľa návštevníkov má aj morské akvárium. "Je naozaj krásne, až na to drahé vstupné," vraví turista z Európy. Inú mestskú atrakciu vám zas nik neodporúča, aj keď si ju môžete prezrieť zadarmo. "Je to štvrť North Vancouver. Je známa drogami, prostitútkami a násilím. Keď sa tam už náhodou ocitnete, radia vám, aby ste ňou prefrčali na plný plyn, a nikde nezastavovali, lebo by ste mohli zle dopadnúť. Ale to nie je tá pravá vizitka Vancouveru, veď každé veľké mesto má nejakú neslávnu štvrť."

"Prelet" cez Rocky Mountains

Keď košický lekár do Kanady prilietal, pod ním sa ukázali Rocky Mountains v plnej nádhere. Aj kvôli nim, a prekrásnej prírode, sa na Kanadu tak tešil. Bol rád, že cesta za druhým bratom, Miroslavom, do Edmontonu, viedla práve cez Skalisté hory. "Išli sme cez ne Maťovým Nissanom, s takou starou šunkou, celé dva dni. Je to totiž obrovské pohorie. Hlavné je, vyraziť na cestu s plnou nádržou, lebo značky popri vozovke vodičov upozorňujú, že najbližšia čerpacia stanica je až ďalších sto kilometrov. Keď sa ti pokazí auto, alebo dôjde benzín, máš smolu, lebo na úseku dlhom stopäťdesiat kilometrov stretneš jedno, možno dve autá..."

Cesty naprieč Rocky Mountains sú veľmi kvalitné, ale mnohé z nich sú v zimnom období uzavreté, pretože sú neudržiavané. "Pravdu povediac, bol som rád, že som tie hory videl v lete, aj keď v zime musia byť tiež nádherné. Ale vtedy sa všade nedostaneš. Škoda len, že to bol taký rýchly prelet, a cvakanie foťákom z auta. Aj dva týždne by však boli na tie hory málo. Zastavili sme len zriedka, aspoň v tých najväčších strediskách, Jaspere či Banffe, a pri jednom obrovskom ľadovci. Je tam napríklad spústa jazier, ktoré by stálo za to navštíviť. Obzreli sme si aj Whistler, v zime je to raj lyžiarov, v lete si tam prídu na svoje cyklisti. Boli sme sa pozrieť pri kopci, na ktorom sa jazdia aj preteky Svetového pohára v zjazde na horských bicykloch. Mám rád horskú cyklistiku, robím ju aj aktívne, ale ´downhill´ nie je nič pre mňa, lebo tam na bicykli nešliapeš. Ja si užívam cyklistiku tam, kde treba šliapať."

Rocky Mountains sú rajom pre turistov, ale aj pre divokú zver, ktorá ich považuje za bezpečné teritórium. Tá je tam doma, zatiaľ čo turista iba hosť. "Aj preto nás v jednom informačnom centre upozornili, ako sa správať, keď sa stretneme zoči-voči trebárs s medveďom." A nevyzbrojili ich puškou, ale obyčajným zvončekom. Bol to taký smiešny zvonček, a to cinkanie by sotva zobudilo tvrdšie odfukujúceho spáča, ale pre turistov to vraj bola neodmysliteľná pomôcka v tamojších lesoch. "Keď sme sa ich opýtali či to pomáha, odvetili, že vraj uvidíme. No keby to na medveďa nemalo žiaden účinok, mali sme vraj zaujať polohu mŕtveho chrobáka..." Našťastie, zvonkohrou nemuseli zaháňať žiadneho chlpáča, ani inú po chutnej človečine túžiacu zver. "Ale boli vraj prípady, že na ľudí zaútočili medvede či pumy, ktorých je tam neúrekom. No my sme boli radi, keď sme videli aspoň popri ceste pasúce sa losy alebo biele kanadské kozy."

Edmonton, kde sa vybrali s Maťom za najstarším bratom Miroslavom, v ňom nezanechal taký dojem, ako Vancouver. "Je to viac priemyselné mesto, v okolí je namiesto peknej prírody spústa naftových polí. Jediné, čo ma tam uchvátilo, bol obrovský ´Shopping mol´, vraj najväčšie nákupné centrum v celej severnej Amerike, kde je návštevníkom k dispozícii bazén s morskými vlnami i veľké klzisko. Našťastie, nabudúce tam už za Mirom nebudem musieť ísť, pretože sa kvôli frajerke, mimochodom, tá je z Myslavy, presťahoval o osemsto kilometrov ďalej, do mestečka Cranbrook v Briskej Kolumbii, o čosi bližšie k Maťovi."

Tým nabudúce myslel možno už rok 2010. "Keď bude vo Vancouveri zimná olympiáda. Na tú by som sa veľmi rád išiel pozrieť. Dovolenka pri mori, ležať celé dni niekde na pláži, ma príliš neláka. Slnko je veľmi zradné. Kto má rád prírodu, hory, do Kanady sa naozaj oplatí ísť pozrieť. No už sa teším na prírodné krásy Nórska, kde na nejaký čas odchádzam pracovne."