Veľa ľudí prežívalo kruté chvíle a mnohí sa z frontu alebo koncentračných táborov nevrátili. No ani v zázemí to nebolo pokojné, vojnové besnenie sa výrazne dotklo mnohých bežných ľudí. Patrí medzi nich aj 87-ročná Helena Kolesárová, rodená Fábryová, ktorá bola priamou účastníčkou protifašistického odboja a dobre vie, ako "chutí" väzenie i rany obuškom.
"Narodila som sa v Krásnohorskom Podhradí, ale väčšinu života prežívam v Košiciach. Otec bol baníkom v Rožňave. O tých, čo chodia do podzemia, je známe, že patria k rebelom, vedia zodvihnúť hlavu i päste a postaviť sa na stranu boja za spravodlivosť," spomína pani H. Kolesárová. "Keďže rodičia sú pre deti vzorom, od mlada sme aj my, boli sme štyria súrodenci, rozmýšľali ako otec. Brat Jozef vstúpil do vtedajšieho Československého komsomolu. Ako výnimočný rečník, ktorý vedel burcovať ľudí, bol tŕňom v oku žandárom a za politickú činnosť v čase buržoáznej republiky sedemnásťkrát súdne trestaný."
Nezlomilo ho to. Nevzdal sa ani, keď ho maďarská armáda obliekla do vojenskej uniformy a poslala na východný front. Využil prvú príležitosť a prebehol k sovietom. Po vypuknutí SNP sa ako výsadkár dostal na územie neďaleko Banskej Bystrice a aktívne sa zúčastnil na partizánskom boji. "Druhý brat Štefan bol za politickú činnosť sedemkrát súdne trestaný. Keď sa začala španielska občianska vojna, šiel bojovať ako interbrigadista. Po skončení španielskej vojny sa mal stať vo Francúzsku členom cudzineckej legie. Odmietol, preto sa dostal do lágru, kde ho čakalo odsúdenie na smrť."
No "zubatá" si pri ňom nezakosila, lebo cez jednu odbojárku sa mu podarilo dostať do okupovaného Československa a potom do Košíc, kde sa aktívne zapájal do odboja. Počas jedného prečesávania domov ho však hortyovci objavili a po hrubom vypočúvaní a väznení ho s trestnou rotou odtransportovali na Ukrajinu. Politické cítenie ho veľmi skoro priviedlo k spolupráci s partizánmi. Domov sa vrátil v rovnošate vojaka Sovietskej armády.
"Vojnové časy boli zlé," spomína H. Kolesárová. "Preto sme s rodičmi prišli bývať do Košíc, kde bola väčšia šanca dostať prácu. Žili sme na Balvanskej ulici, blízko terajšej Pošty Košice 1. V júni 1941 sme zažili bombardovanie mesta. Hoci sa nám nič nestalo, na ten pocit, keď sme boli pod stolom a triasli sa od strachu, nikdy nezabudnem..." V Košiciach pani Helenu zobrali pracovať do obchodu s krátkym tovarom. Popri predávaní sa ako dievča, vyrastajúce v buričskej rodine, rýchlo zapojila do činnosti komunistov. So sestrou Terkou patrila do tretej ilegálnej skupiny, ale kvôli človeku, ktorý hral na dve strany, v skutočnosti bol však nemeckým agentom a členom Hlinkovej gardy, ich spojku vystopovali, a cez ňu odhalili celú ich skupinu.
Obe sestry šli do väzenia
Bol 9. september roku 1943, keď k nim skoro ráno prišli tajní. Urobili veľkú domovú prehliadku, pri ktorej našli rôzne dokumenty. Aj pani Helenu a sestru Terku. "Obe nás, s putami na rukách, odviedli na Kováčsku č. 30, dnes je tam škola. V pivnici bola basa a na poschodí miestnosti na vypočúvanie. V žalári sme strávili osem nocí. Bolo to hrozné, nevedeli sme, čo nás čaká. Keď sa Terka vracala z výsluchov, mala modré ruky a nevládala sa pohnúť. So slzami v očiach som jej ich bozkávala."
Po äsmich nociach obe s ďalšími uväznenými odviedli na policajné riaditeľstvo na Moyzesovej ulici. Spali na holej betónovej zemi, len neskôr im priniesli slamu. Cez deň mohli sedieť na laviciach, ale obrátení k stene a nesmeli ani len šepkať. Budúci Terkin manžel, František Kótay, dostal medzi uväznených príkaz, že nikto nesmie prezradiť činnosť pani Heleny, keďže čaká dieťa, a musí sa zachrániť. "Keď som po prvýkrát išla na výsluch, tak som sa bála, že som pri vstupe do miestnosti zabudla pozdraviť. Hneď som dostala s obuškom po hlave. Potom ma ešte párkrát vyhodili za dvere a stále ma počastovali nejakou nadávkou a pridali ranu obuškom. Našťastie, nebili ma po bruchu, kde sa rodil nový život, len po hlave a nohách. Spočiatku to bolo aj 40 rán, takže nohy som mala stále ubolené a opuchnuté."
Z Košíc ich v okovách v železničných vozňoch prepravili do Budapešti. Väznili ich síce v záhradnej vilke, ale v pivnici. Na vypočúvanie chodili na poschodie, kde boli naschvál otvorené okná, aby ostatní počuli každú ranu, stony, krik. "Toto vypočúvanie bolo krutejšie, pretože nám zviazali ruky i nohy a k úderom obuškom pribrali železnú tyč. Dokonca využívali elektrické šoky. Týždne sme sa neumývali, jedli sme veľmi málo, na toaletu chodili na pokyn. Pri každom vypočúvaní som tvrdila, že ja som obyčajné dievča, ktoré žiadnu protištátnu činnosť nevyvíjalo. Keďže rukolapné dôkazy nemali a preto ma nemohli postaviť pred vojenský súd, zúrili a aspoň ma bili."
Kým pani Helena ona sa po štyroch mesiacoch väznenia dostala domov, jej sestra bola s ďalšími spolubojovníkmi odsúdená na šesť rokov väzenia vo vojenskej väznici v Sátoraljaújhely. V tom istom čase jej nastávajúci Štefan dostal z frontu voľno, preto sa mohli pred vianočnými sviatkami o šiestej ráno zosobášiť v Dóme sv. Alžbety. Pani Helena sa dokonca vrátila ako predavačka do obchodu u Törökovcov, kde pred uväznením pracovala. "Židovskí majitelia boli ohľaduplní. Počas môjho väzenia mame za mňa dávali výplatu, ako keby som pracovala. Dodnes na nich spomínam a je mi ľúto, že v koncentračnom tábore zahynuli."
Manžel pani Heleny sa po sobáši vrátil na frontové pole. Po zranení črepinou mu jeden Ukrajinec, ktorý vedel, že nechce byť v maďarskej armáde, do rany stále vsypal nejaké korenie, kvôli ktorému hnisala a nehojila sa. Vo vojenskej nemocnici v Košiciach ho dali ako - tak do poriadku, takže bol schopný sa vrátiť na front. On to však nemal v pláne, podobne ako ďalší obyvatelia mesta, ktorí odmietli bojovať proti Sovietskej armáde, sa skrýval v bani Bankov.
Pani Helena bola od návratu z budapeštianskeho väzenia pod policajným dozorom. Znamenalo to, že sa musela každý deň hlásiť na policajnom riaditeľstve.
Raz večer k nim prišli štyria muži v civile a zostali u nich celú noc. "O niečo neskôr sme sa dozvedeli, že vo väznici v Sátoraljaújhely bola vzbura a mnohí väzni ušli. Veľké šťastie však nemali. Buď ich pochytali a povešali alebo od vysílenia zomreli. Sestre Terke sa ujsť nepodarilo, ale v lete roku 1944 ju na základe maminho listu Horthymu, v ktorom tvrdila, že obaja synovia sú na fronte, prepustili. To, že bratia bojujú, ale proti maďarskej a nemeckej armáde, našťastie nikto nezisťoval, situácia už bola dosť neprehľadná..."
V jednu novembrovú noc roku 1944, to už bola Terka doma, niekto zabúchal na dvere. Stáli tam maďarský policajt a nyilas. Policajt skríkol, že Helena Fábryová sa má okamžite obliecť a ísť s nimi. Ohradila sa, že ona sa už volá Kolesárová, má 6-mesačného synčeka a manžela na fronte, takže nikam nepôjde. Vtedy sa ozvalo ďalšie klopanie na dvere, za ktorými stál policajt. Ten hľadal Teréziu Fábryovú. "Tu som, riekla sestra, ktorá sa dovtedy ukrývala v tmavej izbe. Tušili sme, že je zle. Maďarský policajt, ktorého som náhodou poznala, pretože ešte ako dievča ma občas na ulici zdravil, poslal preč kolegu, on vraj zariadi všetko potrebné. Sestru skutočne zobral so sebou a mne povedal, že po mňa príde ráno. Dal mi tak šancu skryť sa. Lúčenie so sestrou bolo žalostné. Boli sme presvedčené, že sa vidíme naposledy. Terku odviedli do bývalého židovského sirotinca pri pivovare, neskôr ju naložili do nákladného vlaku, ktorý šiel do ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku."
Nyilasiovci besneli
S približujúcim sa frontom, veď bol koniec novembra roku 1944, sa stupňovalo prenasledovanie obyvateľov Košíc. Na svedomí ho mal najmä košický rodák, bývalý dôstojník maďarskej armády Ferenc Szálasi, ktorý podľa nacistického vzoru založil Stranu šípových krížov – Nyilaskeresztés párt. Nyilasi kruto trestali každého, kto nesúhlasil s novým režimom a odmietol bojovať proti Sovietskej armáde. Mnoho ľudí sa pred ich vyčíňaním skrývalo, napríklad aj v bani Bankov. Výsledkom zbesilosti nyilasov bola poprava 12 väzňov na Hlavnej ulici, ktorých povešali na stromy a stĺpy verejného osvetlenia, poprava asi 500 ľudí v údolí Čermeľu a pri tuneli, aj deportácie do koncentračných táborov.
"To, že už sa dlho nebudeme trápiť, naznačovala stúpajúca nervozita, besnenie nyilasovcov, aj ozvena ďalekej streľby. Počuli sme dunenie a netrpezlivo sme v úkrytoch čakali, kedy bude koniec. Sloboda do Košíc bez jediného výstrelu vstúpila 19. januára 1945 vďaka vojskám IV. ukrajinského frontu. Nemeckí vojaci a ich maďarskí prisluhovači mesto už skôr opustili, preto k bojom nedošlo." Po prvýkrát uvidela pani Helena osloboditeľov naživo okolo obeda. Dovtedy sa ukrývala na Kalvárii, kde ju s malým synom prichýlila svorka. Keď vojaci vstúpili do dvora, nevedela, čo od šťastia robiť. Pripla si malú červenú hviezdičku, a tak pred nich predstúpila. Po niekoľkých dňoch na pozvanie brata Jozefa dokonca k nim prišli sovietski velitelia na večeru. Doteraz vidí obraz, ako držali na kolenách jej malého Štefana a hrali sa s ním...
"Každý môže tieto spomienky chápať inak, niekto možno aj s opovrhnutím," vraví pani Helena. "Ale ja som to tak vnímala, cítila, a tak opísala. Napriek hrôzam, ktoré sme prežili, všetci sme mali šťastie. Bratia i manžel prežili front, sestra sa, síce zavšivavená a schudnutá na 30 kíl, vrátila z koncentračného tábora." Hoci všetko, čo pani Helena Kolesárová prežila, je dnes iba spomienka, no jedno jej obrovské prianie je súčasnosťou. Už nikdy žiadne besnenie, už nikdy žiadne umieranie, už nikdy vojna...
Autor: Alžbeta Linhardová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
