Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 25. január, 2021 | Meniny má GejzaKrížovkyKrížovky

Tri skutočné príbehy pacientov, ktorí upadli do kómy

Kóma je stav ľudského vedomia, o ktorom sa hovorí, že je akousi vstupnou bránou na druhý svet. Odborníci, ktorí ju skúmali, vychádzali zo skúseností ľudí, ktorí, ako sa hovorí, prežili svoju smrť.

(Zdroj: Róbert Sándor)

O niečo podobné sme sa v jeden aprílový piatok pokúsili aj my. V priestoroch FN LP na Tr. SNP sa totiž konala výnimočná udalosť - stretnutie pracovníkov I. kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny FN LP s pacientmi, ktorí boli v minulosti hospitalizovaní na tomto pracovisku. So svojimi ťažkými spomienkami sa s nami podelili traja z ľudí, ktorí boli "jednou nohou v hrobe".

Nepamätá si pocity ani myšlienky, bolo to jednoducho veľké "okno"

František z Košíc má 73 rokov. Pred odchodom do dôchodku pracoval dlhé roky ako zamestnanec rôznych priemyselných fabrík. Tvrdá a ťažká práca zanechala stopy na jeho zdravotnom stave. Pred niekoľkými rokmi začal mať sériu vážnych zdravotných problémov. „Okrem problémov s dýchaním, či reumou ma trápili najmä srdcové ťažkosti. Mal som veľké problémy s normálnymi bežnými úkonmi. Nemohol som žiť normálnym životom ako ostatní ľudia," spomína pán František.

Situácia sa zhoršovala natoľko, že nemohol bez toho, aby riskoval kolaps, opustiť byt a ísť hoci len na nákup. V apríli minulého roku sa preto rozhodol podstúpiť sériu riskantných operácií – pri ktorých mu lekári napríklad zaviedli dvojitý baipas. „Už som ďalej nemohol fungovať v stave, v akom som bol. Nemohol som ani dobiehať na autobus bez toho, aby som si musel dávať pod jazyk nitroglycerínovú tabletku. Tiež som nemohol poriadne chodiť po schodoch."

Od začiatku vedel, že ide podstúpiť vážny operačný zákrok. Lekári ho varovali, že v jeho veku a stave je pri takýchto operáciách zvýšené riziko pooperačných komplikácií. „Ja som si to riziko uvedomoval od počiatku, no bol som zmierený. Vedel som, že je dosť možné, že sa po operácii neprebudím. Akceptoval som to však. Kým ja som sa s tým rizikom zmieril, moja rodina to prežívala omnoho ťažšie. Veľmi sa báli a plakali." Ani strach jeho príbuzných však pána Františka zmeniť svoje rozhodnutie nedonútil. „Už sa to nedalo vydržať. Pripadal som si bezmocný. Často na mňa prišli rôzne záchvaty, triašky. Desil som aj rodinu."

V apríli minulého roku sa teda podrobil sérii náročných operácií. Prebehli dobre, no nezaobišli sa bez komplikácií. Vážny stav si vyžadoval umelé udržiavanie v bezvedomí. Ako spomína, z obdobia, kedy sa o jeho budúcnosti rozhodovalo niekde na rozmedzí hmotného a nehmotného sveta, si nepamätá takmer nič. „Je to jednoducho veľké okno. Nepamätám si na žiadne pocity, myšlienky, či vidiny. Je to jednoducho veľké nič." To, čo prežil sa vraj nedá nazvať ani tmou, pretože ani tú si pán František neuvedomoval.

Po troch dňoch sa z kómy prebral. Prvým, na čo si spomína, je obraz dcéry, ktorá sa mu prihovára. „Presné slová som nevnímal, no vedel som, že je pri mne a veľmi chce, aby som prežil. Práve to mi pomohlo môj boj vyhrať. Vedel som o tom aj pred operáciami. Jednoducho som si uvedomoval, že mám pre čo žiť a že po tom veľmi túžim." Práve toto chcenie vyzdvihuje nad všetko ostatné a hovorí o tom ako o veci, ktorá lekárom mimoriadne zjednodušila situáciu. Po najťažších fázach liečenia nasledoval niekoľkomesačný pobyt na "áre", kde si pán František tiež vytrpel svoje. Aj keď sa mu už do určitej miery prinavrátilo vedomie, stále bol nemohúci a všetky jeho činnosti riadili pracovníci oddelenia. Práve pocit bezmocnosti pritom označuje za najhorší.

Približne po polroku sa jeho život vrátil do normálu. Fyzicky je na tom o čosi lepšie, no zmenil najmä svoju psychiku. Blízkosť konca, ktorú okúsil na vlastnej koži ho naučila vážiť si zdravie. „Pochopil som, že práve to je to najdôležitejšie. Problémy v práci a s peniazmi, to všetko sa dá obísť a vyriešiť." Tieto myšlienky sa snaží odovzdávať aj ostatným. „Vediem k tomu aj deti a vnukov. V pracovnom víre, vo víre problémov, si totiž človek mnohé neuvedomuje. To, že je zdravie tým najcennejším, čo máme, pochopí často až keď o neho príde. A zvyčajne už býva neskoro..."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skryť Vypnúť reklamu

Zdalo sa jej, že je v akejsi kukle, ktorá sa zmenila na krásneho motýľa

Na Košičanku Annu si spomenie každý z účastníkov stretnutia. Táto 63-ročná žena bola evidentne dojatá a rada slovami vďaky prispievala do diskusie s odborníkmi. „Moje problémy začínali nenápadne, približne pred rokom. S manželom robíme často rôzne opekačky. Po jednej z nich som začala mať vážne problémy s dýchaním a dusilo ma. Všetci si však mysleli, že ide o alergiu, keďže som predtým nikdy podobné problémy nemala a bolo obdobie, kedy kvitli rôzne trávy," začína svoje rozprávanie Eva.

Keď prišla domov a vzala si lieky na upokojenie, sa však stav nejako radikálne nezlepšil. Musela teda navštíviť lekársku pohotovosť. „Tam ma, samozrejme, brali s rezervou. Dokonca mi pripadali akýsi naštvaní, že ich otravujem s takou banalitou. Moje príznaky totiž nenaznačovali nič vážne. Dali mi preto nejaké tabletky na upokojenie a poslali ma domov." Tento scenár sa zopakoval niekoľkokrát. Potom sa však stav pani Anny zhoršil natoľko, že ju museli okamžite hospitalizovať. „Dovtedy mi nikdy ani presne nezistili, čo za diagnózu mám. Keď sa ale môj stav zhoršil tak, že ma nielenže dusilo, ale stratila som aj cit a ovládanie niektorých reflexov, boli nútení spraviť mi podrobnejšie testy. Bola som na tom tak zle, že som nedokázala prehltnúť tabletku."

Napokon sa ukázalo, že má pani Anna problémy s krčnou chrbticou, kde jej stavce nebezpečne tlačia na životne dôležité nervy. Takto sa v októbri minulého roku dostala na oddelenie AIM košickej FNLP. „Nevedela som dýchať až do tej miery, že som stratila vedomie. Vraj som počas prevozu v sanitke prekonala infarkt, k čomu sa neskôr pridružil aj zápal pľúc. Potom som sa dozvedela, že mi lekári operovali krčnú chrbticu, srdce a niekoľkokrát otvorili aj dýchacie cesty. Hrudník mám dopichaný, ako sa patrí..." Bola v takom kritickom stave, že na desať dní upadla do bezvedomia.

Na žiadne svetlo na konci tunela si však nepamätá. Na rozdiel od väčšiny ostatných pacientov s podobným osudom, si však spomína na určité vidiny. „Najprv som videla všetkých mojich blízkych. Rodinu aj priateľov. Všetci okolo mňa stáli a kývali mi." Po tom nasledovala zaujímavá halucinácia, ktorá podľa nej dokonale vystihuje jej návrat do života. „Zdalo sa mi, že som v akejsi kukle. Postupne som sa však menila na krásneho motýľa, ktorý sa napokon prebral," s touto spomienkou sa podelila aj s účastníkmi piatkového stretnutia.

Na prvé slová po prebudení si kvôli malátnosti nespomína. „Zrejme to bola prosba k personálu. Stále som totiž mala problémy s hlienom, ktorý mi museli odsávať." Personál si mimoriadne pochvaľuje. „Jednou z prvých vecí, ktoré si pri prebúdzaní pamätám sú pohladenia lekárov a sestričiek po mojej tvári. Bolo to veľmi príjemné. Pamätám si aj na manžela, ktorý pri mne počas toho najhoršie vzorne stál." Jej doliečovanie sa naťahovalo na niekoľko ďalších mesiacov. „Rada žartujem, že som sa stala vedúcou izby. Ja som totiž privolávala tlačidlom pomoc aj pre ostatných pacientov, ktorí ležali v izbe so mnou."

Zabáva sa aj na prvých reakciách jej rodiny po tom, čo sa vrátila domov. „Vraveli mi, že nevedeli akú mi majú kúpiť rakvu a odkiaľ na ňu zoberú peniaze. Veď možno pre to som z tohto sveta nemohla odísť," dnes už vtipkuje. O tom, že je pani Anna vtipkárka svedčí aj jej ďalšia veselá poznámka. „Na pobyte v nemocnici sa mi najviac páčili tie polohovateľné postele. Stále presviedčam manžela, aby mi jednu takú kúpil." Dodáva, že tým čo ju zachránilo je určite veľké chcenie žiť. „Rada varím, pečiem, chodím do spoločnosti opekám. Mám skvelého muža. Určite mám obrovskú chuť do života." Do budúcna si chce život už len vychutnávať. „Nepotrebujem milión. Stačí mi jednoduchý štandard. Aby som mala čo jesť, aby som si mala čo pekne obliecť medzi priateľov a potom s nimi tráviť čím viac času," uzavrela Anna.

Skryť Vypnúť reklamu

Kým bola Janka v kóme, manžel Matej pochopil konanie samovrahov

Janka zo Smižian patrí aj s manželom k tradičným návštevníkom stretnutí odborníkov a pacientov z oddelenia AIM. „Život mi tu zachraňovali pred šesť a pol rokom," spomína 40-ročná pozitívne pôsobiaca žena. Problém nastal po zdanlivo bežnej operácii. „Operovali mi žlčník. Zákroku som sa podrobila vo štvrtok. Nasledujúce tri dni po operácii sa však nevyvíjali dobre a nastali vážne komplikácie. Z nemocnice v Spišskej Novej Vsi ma previezli na oddelenie ARO do košickej FNLP." Hlavným problémom pooperačného stavu boli sepsy – teda to, že sa rany nehojili dobre. Navyše, zo žlčníka unikala do tela žlč a stav sa vážne zhoršoval.

Na oddelení AIM v Košiciach strávila Janka približne mesiac, z čoho týždeň bola v bezvedomí. „Z obdobia, kedy som bola v kóme, si nepamätám nič. Nevidela som žiadne svetlo na konci tunela ani nič podobné. Rovnako som nepociťovala ani chlad, ako to hovoria niektorí ľudia s podobným osudom." Pamätá si však množstvo rôznych halucinácií z obdobia, kedy sa z kómy začala preberať. „Bolo ich veľa. Mnoho z nich patrilo k tým nepríjemným. Detailne si však pamätám hlavne na jednu, pri ktorej som pred sebou videla stáť moje dve deti. Až neskôr som si uvedomila, že pri mne neboli a celé sa mi to len zdalo."

Prvé pocity po precitnutí vraj nie sú príjemné. „Bolo to strašné. Pociťovala som hlavne bezbrannosť. Nevedela som sa pohnúť, otočiť na druhý bok, dýchať. Bolo to naozaj veľmi ťažké." Nepríjemný bol aj pocit neinformovanosti. „Nemôžem povedať že by som sa o seba bála. Ani som si totiž neuvedomovala, čo sa so mnou deje. Videla som, že ku mne stále chodia príbuzní, no myslela som si že sa niečo stalo niekomu z nich a nevedela som si to vysvetliť." Svoj vážny stav dokázala pochopiť až mesiac po tom, čo sa z kómy prebrala.

O strachu vie svoje povedať manžel Matej. „Z môjho pohľadu to bola iná ´káva´. Prežil som nervové zrútenie. Odvtedy mám problémy s nervami a žalúdkom." Táto situácia manželov zastihla vo veľmi ťažkom období. „Prerábali sme rodinný dom, mali sme sa do neho nasťahovať. Mňa vyhodili z práce, najmladšia dcérka šla do prvého ročníka a potom prišlo toto. Celú manželkinu chorobu som prežil len na liekoch na upokojenie. Je to možno pritiahnuté za vlasy, no vtedy som pochopil samovrahov a situácie, v ktorých svoje hlúpe činy konajú." Lekári Mateja o stave manželky neklamali. „Na rovinu mi povedali, že mám byť pripravený na všetko..."

Prvé slová po Janka prebudení si nepamätá. Mala totiž vážne komplikácie, kvôli ktorým si na nich musela počkať veľmi dlhý čas. "Z nemocnice ma chceli prepustiť domov ešte pred Vianocami, aby som sviatky strávila s rodinou. Tým, že mi z hrtanu vytiahli dýchací prístroj skoro, sa mi však dýchacie cesty zrástli zle a boli úzke. Museli ma prijať späť a širšie dýchacie cesty mi operačne doslova vysekať. Hlavu mi potom zafixovali k hrudníku, aby som ňou nemohla hýbať, čo bolo k hojeniu veľmi dôležité. Moja krčná chrbtica si vtedy prežila svoje," opisuje Janka otrasné zážitky. Takéto problémy sa s ňou však ťahali aj naďalej. „A trvajú dodnes. Moje telo je totiž veľmi oslabené. Opakovane som napríklad musela byť hospitalizovaná kvôli tomu, že moja brušná stena nie je po toľkých operáciách pevná a je tam istý pohyb vnútorností."

Keby mala Janka povedať, prečo si myslí, že je ešte na tomto svete, povedala by, že kvôli Božej vôli. „Som hlboko veriaca a myslím si, že to má s mojou záchranou čo do činenia." Po tom, čo prežila svoju smrť, zmenila určité časti svojho života. „Nezmenila som len vieru. Čo sa týka fyzickej stránky, prestala som pracovať, omnoho viac sa šetrím a nikam sa neženiem. Dôležitá je aj rodinná pohoda."

Napriek problémom si svoj život nadovšetko pochvaľuje. „Každý deň je obrovský dar. Každý by si to mal uvedomiť a ďakovať za každé ráno, každý večer. Treba si užívať každú jednu chvíľu, lebo všetko je dar. Aj to, že tu teraz sedíme..."

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  2. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  3. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  4. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  5. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  8. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  2. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  3. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  4. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  5. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  6. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  7. Hygge ako životný štýl
  8. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 40 846
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 38 019
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 14 367
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 311
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 867
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 808
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 280
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 192
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 056
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 927
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Po nehode autobusu v Krompachoch ostalo poškodené zábradlie.

Počasie narobilo viaceré problémy.

1 h
Centrála Záchrannej služby Košice by mala po zmenách sústrediť väčšinu košických staníc.

Zmenu čaká tretina staníc na východe.

9 h
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Zľava: Jozef Brhel, Milan Fiľo, Jaroslav Haščák a Juraj Široký.

Skupina najbohatších Slovákov má vyššie ambície ako kaviareň či reštauráciu.

20 h

Prvá vlna ich minula, druhá udrela horšie.

10 h

Nemocnica nikdy nezažila toľko úmrtí.

22. jan

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop