Nie je to ojedinelý prípad, podobné sa v tejto komunite objavujú každý rok a väčšinou v zimných mesiacoch. Takmer všetky majú dohru na súde a rovnaký osud zrejme čaká aj 26-ročnú matku spomínaného chlapca. V jej prípade je rozsudok ešte ďaleko, no siahli sme po takom, ktorého spis už roky leží v súdnom archíve.

Keď sa Marte S. ako slobodnej matke narodil syn Martin, po zistení, že má obrnu a je duševne zaostalý, strčila ho do ústavu. Neskôr sa vydala za Štefana T. a mali spolu štyri deti. Po vyše 20 rokoch si Marta na svjho prvého syna spomenula. Neprebudila sa v nej však materinská láska. To sa iba dozvedela, že Martin má na vkladnej knižke našetrených 30 tisíc korún a keď bude v jej opatere, štát bude na jeho výchovu prispievať piatimi tisíckami mesačne. No povedzte, ktorý človek v hmotnej núdzi by odmietol takú hotovosť a pravidelný mesačný príjem, predstavujúci stovky cigariet a desiatky fliaš alkoholu...?

Kto by predpokladal, že Marta so Štefanom si zdroj svojich bezprácnych príjmov budú chrániť, mýli sa. Martin začal v novom prostredí chradnúť. Nie preto, že by si nevedel zvyknúť. V rámci rodiny sa jednoducho dostal na vedľajšiu koľaj a to najmä čo sa týka prídelu stravy. Chudol, postupne stratil chuť do jedla a nakoniec i schopnosť akého-takého pohybu, ktorého bol ešte svchopný. Jeho životným priestorom sa stala posteľ a možno v presvedčení, že takto to má byť, čakal na svoju smrť. Tej sa v júni 2000 "dočkal". Matka k nemu síce ešte zavolala lekára a Martin sa presťahoval do nemocnice, no tam o niekoľko dní zomrel.

Hoci príčinou smrti bol zápal pľúc, pitva potvrdila, že ten bol iba dôsledkom ťažkej podvýživy. Vo veku 25 rokov bol mladík iba kosť a koža, vypadala mu väčšina vlasov a vážil necelých 40 kg... Lekár rýchlej záchrannej služby, ktorého privolali do bytu po tom, čo Martin upadol do bezvedomia, ho našiel ležať na váľande bez posteľnej bielizne, oblečeného len v pomočených slipoch. Bol veľmi vychudnutý, podvyživený, podchladený, mal preležaniny na chrbte a zadku. Stav, v ktorom sa nachádzal, nevznikol podľa lekára zo dňa na deň, ale v priebehu minimálne dvoch - troch mesiacov...

Samozrejme, rozbehlo sa vyšetrovanie, ktoré zmapovalo Martinov život od okamihu, keď opustil ústav až po jeho smrť. Aj keď na zodpovednosť malo byť vzatých ľudí viac, lebo o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave vedeli, pred súdom sa napokon ocitli iba chlapcovi rodičia. "Neviem, prečo Martin zomrel. Veď som sa o neho po celé tie roky starala. Kúpala ho i dávala mu jesť," tvrdila Marta. "Nechápem, prečo bol podvýživený, veď jedol riadne a výdatne. V ten posledný večer ešte chodil po byte. Aj pred tým bol vždy veselý a nehovoril, že ho niečo bolí. Vedel spievať aj písať. Videla som, že posledné dni trochu schudol, aj to, že je zamyslený. Myslela som si však, že smúti za Miškou. To bolo dievča, s ktorým sa kamarátil, keď bol v ústave."

V podobnom alibistickom duchu vypovedal aj Martinov otčim. Tvrdil, že chlapec nikdy nešiel spať bez toho, aby si nedal aspoň krajec chleba. Večer pred odvozom do nemocnice mu vraj ešte nič nebolo. "Keď išiel spať, prišiel si pýtať chlieb so salámou. Zjedol dva krajce," vypovedal Štefan. "Chodil po byte a správal sa normálne. Ráno ma zobudili deti, že Martin nevstáva. Šiel som sa na neho pozrieť. Vyzeral zle. Bol bledý, mal zavreté oči, zdalo sa mi to divné, a tak som zavolal pohotovosť."

Martin bol pomočený, preto skôr, ako prišla záchranka, ho matka prezliekla a všetky mokré veci odniesla do kúpeľne. Na mokrom plesnivom matraci ho však nechali ležať ďalej. "Potom lekár chlapca prezrel a povedal: ´Nechajte ho, nech dodýcha!´ Odišiel s tým, aby sme ´potom´ zavolali obvodného lekára, že mu vypíše úmrtný list." Žiadne "potom" však neprichádzalo, preto Štefan zavolal obvodného lekára. Keď Martina uvidel, povedal vraj, že keď je v "takom stave", najprv vyšetrí iných pacientov a potom príde. "Vrátil sa okolo pol deviatej ráno a prekvapene konštatoval, ´veď on ešte žije´. Potom som opäť zavolal záchrannú službu a tá odviezla Martina do nemocnice..."

Lekár však tieto slová poprel a vylúčil aj to, že chlapec ešte deň pred smrťou mohol chodiť po byte. "Matka na mňa pôsobila tak, akoby už len čakala, kedy jej syn zomrie. Počas mojej medicínskej praxe som ešte tak podvýživeného pacienta nevidel. Prevoz na JIS-ku bol iba prejavom súcitu sa poškodeným..."

Súd však s krkavčími rodičmi súcit nemal. Za trestný čin týrania dostal Štefan T. 5 rokov v II. NVS a Marta T. 15 rokov v III. NVS.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári