Podobne ako vlani bitku pri obci Bačkov tentoraz Klub vojenskej histórie Cassoviasorps a spoločnosť Retro Air zorganizovali bitku o obec Dargov. Obe boli pred 64 rokmi súčasťou boja o Dargovský priesmyk. Okrem takmer 170 "pešiakov" sa sobotňajšej rekonštrukcie zúčastnilo aj letectvo a ťažká pozemná technika. S majiteľmi niektorých strojov sme sa o ich netradičnom koníčku pozhovárali.

Tank T 34

Vari na každej rekonštrukcii vojenských bitiek pútajú najväčšiu pozornosť divákov ťažké zbrane, hlavne tanky. Na Dargove pripadla táto úloha aj ruskému tanku T 34, ktoré riadil jeho majiteľ Ivan Bernát. S partiou nadšencov z Klubu vojenskej pancierovej a kolesovej techniky merali na východ Slovenska cestu až z Bratislavy.

"Ide o model T 34/85, ktorého niektoré časti s najväčšou pravdepodobnosťou absolvovali aj boje v rámci 2. svetovej vojny. Odhadujeme to podľa veže, ktoré bola odlievaná ešte do zeme, preto má drsný povrch. Istý Rus nám povedal, že tieto modely boli vyrábané v ruskom meste Nižnij Tagil, ležiacom až kdesi pri Urale," opisuje svoju "hračku" I. Bernát. Vlastniť skutočný tank vraj túžil od malička, no až po mnohých rokoch sa mu sen podarilo naplniť. Konkrétne od roku 2005, keď ho získal výmenou za inú historickú relikviu.

Ak sme v úvode použili výraz "niektoré časti", tak je to preto, lebo majiteľ získal z tanku iba trup, vežu, teda otáčajúcu sa "kabínu" a kanón. Zvyšok musel dopasovať. "Skelet stál dva roky, kým sme od železnice kúpili vyradený vyprosťovací tank. Ten sme rozrezali a niektoré agregáty, ktoré sa nám hodili, sme použili. Hlavne kolesá, pásy a motor. Niektoré súčiastky sme museli vyrobiť sami, prípadne sme si ich výrobu objednali. Spojazdnenie tanku nám trvalo tri roky."

Po náročnej rekonštrukcii je tank vybavený kanónom kalibru 85 mm a hoci nie sú funkčné, k bojovej výbave patria aj dva guľomety kalibru 7,62 mm. Ich výhoda v čase bojov bola v tom že sa dali ľahko odmontovať a použiť ak ručné zbrane pechoty. Pravda, na tanku I. Bernáta nie je plne funkčný streľby ani hlavný kanón. Na jeho konci sú však primontované delobuchy, ktoré imitujú paľbu aspoň zvukom a dymom. A hlavne o to na rekonštrukciách bojov ide. Aby mal pri zachovaní bezpečnosti divák pocit, že ukážka sa čo najviac približuje realite.

"Tank, ktorého posádku tvoria štyria muži, váži 32 ton. Na dĺžku meria 6,1 metra, na šírku tri metre a výšku má takmer 2,5 metra. Spotreba závisí od ´ťažkej´ nohy šoféra a terénu, v ktorom sa stroj pohybuje. Na asfaltke je to okolo 160 litrov nafty, v ťažkom teréne až 240 litrov na 100 km. Riadenie je takmer také, ako v aute. Tri pedály, plyn, spojka, brzda a v rukách páky. Pre vodiča nič komplikované, akurát je to zaberačka na fyzičku. Po každej jazde mám poriadne unavené ruky." Maximálna rýchlosť sa pohybuje od 25 km/hod v teréne až po cca 55 km/hod na asfalte.

I. Bernát využíva svoj tank iba na rôzne rekonštrukcie bitiek. Vraj preto, aby aj bežní ľudia videli, akými zbraňami sa kedysi bojovalo. "Mám kamarátov, najmä v Čechách, ktorí podobné tanky využívajú aj na povozenie sa v teréne. Kúpili si veľké lúky a jazdia po nich krížom-krážom. Dalo by sa to aj na Slovensku, ale bolo by k tomu treba povolenie majiteľa pozemku." Samozrejme, po bežných cestách sa s takým ťažkým strojom nejazdí. Prepravuje sa na špeciálnom valníku.

Dargovská rekonštrukcia bola tretia, ktorej sa I. Bernát s tankom zúčastnil. Prvé dve boli vlani na Dukle a v Bratislave. Kým tam sa žiadna úsmevná či iná príhoda nestala, na jednu si predsa len spomenul. "Stala sa vtedy, keď sme tank dávali dokopy. Na kanón sme nasunuli štít, čo je asi poltonová časť medzi kanónom a otočnou kabínou. Ten štít sme ešte nemali prichytený skrutkami, iba sme sa šli pozrieť do kabíny, či ho netreba vycentrovať. V tom sa ten kus železa skĺzol po kanóne a dopadol na môj mercedes, ktorý som mal pod ním zaparkovaný. Takmer pol auta mi zrušilo. Dve hodiny som ´plakal´, potom sme sa na tom dva týždne smiali. Odvtedy ale parkujem v dostatočnej vzdialenosti..."

S ruskou "kamuflážou" lietal nad USA

Počas rekonštrukcie sa nebojovalo iba na zemi, ale aj zo vzduchu. Sovietske jednotky totiž mali podporu lietadla, ktoré najprv zhodilo niekoľko letákov, nabádajúcich fašistov, aby sa vzdali, potom bojisko "pokropilo" niekoľkými guľometnými salvami. Samozrejme, neboli to ostré náboje. V momente, keď lietadlo nalietavalo nad vojakmi, odpálil pyrotechnik v zemi zakopané nálože, imitujúce dopady striel z guľometu.

"Lietadlo JAK 52 je na pohľad kópiou typov JAK 3 a JAK 11, ktoré sovietska armáda používala v 2.svetovej vojne," predstavili svoj stroj piloti Ján Magura a Pavol Kavka. "JAK 52 pochádza z konštruktérskej dielne A. S. Jakovleva. Koncom 70. rokov bol navrhnutý ako výcvikový stroj pre ruský DOSAF, čo je niečo ako nás bývalý ZVÄZARM. Výroba tohto typu bola v rámci RVHP zverená Rumunsku, kde sa po prestávke, spôsobenej rozpadom socialistického bloku, v roku 2003 opäť rozbehla výroba. Najmä kvôli záujmu zberateľov. Kedysi šli všetky vyrobené kusy do ZSSR, teraz ich Rumuni na základe objednávky dodajú komukoľvek." Cena nových kusov sa teraz pohybuje okolo 170 tisíc Euro bez DPH.

Konkrétny model, s ktorým lieta J. Magura a P. Kavka, bol vyrobený v roku 1996. Z dokladov je zrejmé, že hneď po tzv. zálete putovalo lietadlo do Ruska. Tam nalietalo iba tri hodiny, potom ho kúpil istý Američan. Šlo o zberateľa, ktorý túžil mať vo svojej zbierke, a samozrejme, na lietanie, práve tento model. Hneď, ako k nemu dorazilo, vymenil dovtedy ruskú "kamufláž", teda vonkajšie sfarbenie, za také, ktoré zodpovedá obdobiu 2.svetovej vojny. S veľkými hviezdami na krídlach i trupe. A s touto "kamuflážou" nalietal nad USA okolo 445 hodín.

"Vlani sa majiteľ rozhodol, že chce iný stroj a tento ponúkol na internete na predaj," opisuje J. Magura spôsob, ako sa JAK dostal na Slovensko. "Keďže sme spolu s kamarátom už dlhší čas práve taký model zháňali, okamžite sme sa ozvali a zaplatili zálohu. Lietadlo v USA rozobrali, zabalili do kontajnera a tu sme ho potom za pomoci leteckých mechanikov skladali. Bola to veľká udalosť. Kolegovia z aeroklubu boli takí nadšení, že pomaly ani nechodili domov, kým lietadlo nebolo kompletne zložené. Po vybavení všetkých náležitostí na Leteckom úrade SR bolo lietadlo uvedené do prevádzky v januári 2009 a rekonštrukcia na Dargove bola prvá väčšia akcia, na ktorej sa tento JAK zúčastnil." Mimochodom, lietadlo je majetkom firmy Natali Air s.r.o a je hangárované v Aeroklube Košice.

Hoci má spomínaný JAK dátum výroby rok 1996, podľa J. Maguru je to počtom nalietaných hodín v podstate nové lietadlo. Podľa dokladov sa napríklad podvozok má meniť po 3000 hodinách, tzv. drak po 5000 hodinách lietania. Keďže je to lietadlo, určené na výcvik, ráta sa stým, že začínajúci piloti s ním budú pri tréningu pristátia "mlátiť" o zem. V košických podmienkach nič také nehrozí. Tento typ lietadla je veľmi obľúbený hlavne v západnej Európe, pretože najviac pripomína originály z druhej svetovej vojny. Najväčší počet lietadiel tohto typu lieta v Anglicku, ale taktiež v Nemecku, Španielsku či Taliansku. Ich počet sa odhaduje zhruba na 180 kusov.

J. Magura nám prezradil, že tento JAK 52 je jediný model na Slovensku a v Čechách. Spolu s pilotom Pavlom Kavkom majú v pláne využiť ho nielen na tréning akrobacie ako svoje hobby, ale zúčastňovať sa rôznych leteckých dní, rekonštrukcií bojov, ako bol napríklad Dargov. Na tento rok už majú niekoľko pozvaní. "Nechceme na tom nejako zarábať. Ale aby sa aspoň pokryli náklady, ktoré s prevádzkou takéhoto lietadla máme," dodal na záver. Mimochodom, najbližšie budete môcť toto lietadlo sledovať v akcii na leteckom dni, ktorý bude 20.júna na košickom letisku.

Namiesto volantu má riadiace páky

Aj na nemeckej strane bojoval na Dargove tank. Z Maďarska s ním prišiel György Vitarius, ktorý má v meste Györ svoju vlastnú firmu, zameranú na výrobu a opravy historických pechotných zbraní.

"Dnes som prišiel s poloreplikou tanku T 55 Tiger. Poloreplikou preto, lebo časť tanku je originálna, zvyšok bol vyrobený pri rekonštrukcii," načrel majiteľ do histórie. "Pôvodne bol tento tank súčasťou výzbroje východonemeckej armády. Po páde ´Berlínskeho múru´ a zjednotení Nemecka v roku 1989 ho Nemci darovali maďarskej armáde. Od nej som ho získal ja a v tom čase mal najazdených iba 74 km. Samozrejme, tank bolo treba opraviť a mnohé časti doplniť."

Originálny Tiger obsahoval protitankový kanón kalibru 88 mm a dva guľomety kalibru 8 mm. Kanón bol schopný ničiť obrnenú techniku na vzdialenosť 2,2 km, pričom ohrozený nepriateľskými tankami sa stal až v 100-metrovej vzdialenosti. Tiger vážil 57 ton aj preto, lebo pancier mal hrúbku 100 až 200 mm. Nemci doň najprv montovali motor zn. Porsche, neskôr 12-valcový Maybach s výkonom 530 koní a spotrebou 900 litrov benzínu na 100 km. "Tento model je však opatrený dízlovým motorom a hoci váha tanku je blízka pôvodnej, na 100 km ´zožerie´ iba okolo 150 litrov nafty. Aj ovládanie je iné. Kým originál mal klasický volant, tento má tri pedály a riadiace páky."

G. Vitarius vlastní Tigra približne rok a za ten čas s ním absolvoval asi 10 rôznych vojenských rekonštrukcií. Účinkoval aj v niekoľkých historických filmoch. Tank sa musí prevážať na špeciálnom podvozku a na každú akciu potrebuje povolenie maďarského ministerstva obrany. Okrem Tigra jeho majiteľ vyrobil alebo zrekonštruoval aj inú vojenskú historickú techniku. Niekedy podľa dokumentácie, inokedy mu stačila obyčajná maketa, aké dostať v modelársky obchodoch. "Repliku Tigra som vyrobil aj na Slovensko, stojí v ktoromsi múzeu. Tiež nejaké delá, kaťuše a staré vojenské vozidlá. Momentálne pracujem na ruskom obrnenom transportéri a v pláne mám nemecký tank značky Panther," dodal na záver G. Vitarius.

Zhorenú hadičku nahradili trubičkou z pera

Ukážku nemeckej pozemnej techniky dopĺňal na akcii obrnený polopásový transportér Hackel. Keďže tento postrach ruských lietadiel a pechoty bol po vojne zničený takmer do posledného kusa, na rekonštrukciách bojov sa objavujú iba moderné kópie. Jednou sa môže pochváliť historický spolok Garda mesta Hradec Králové z Českej republiky a jeho člen Radek Balcárek.

Celý stroj postavili z náhradných súčiastok. "Okolo roku 1997 sme sa začali pohrávať s myšlienkov, že si niečo podobné skonštruujeme. Rozhodli sme sa pre tento obrnený automobil. Zavážilo, že je ich na svete tak málo." Samotnému konštruovaniu predchádzali tri roky študovania rôznych dokumentov, kroník, príručiek či dobových fotografií. "Prvýkrát sme sa s autom pohli v roku 2003 a odvtedy sme absolvovali vyše šesťdesiat rôznych akcií."

Hackel je zvláštny tým, že hoci ide o transportér, určený na prevoz ranených, je vybavený silnými zbraňami. Guľometom kalibru 7,92 mm a protilietadlovým automatickým kanónom kalibru 20 mm. Hackel bol známy aj nízkou spotrebou a silnou vytrvalosťou. "Náš Hackel má podvozok z ávie. Žerie teda toľko, ako ávia a dokáže ísť rýchlosťou až 80 km/hod. Pri konštrukcii bolo najťažšie zohnať otočnú vežu. Dosť sme sa pri jej zháňaní natrápili. Je plne otočná a pri paľbe na vzdušné ciele sa dokáže nakloniť do uhla 90 stupňov. Pokúšali sme sa zohnať aj pôvodný 8-valcový motor, no neúspešne." Obrnený transportér prepravujú špeciálnym ťahačom s prívesom.

Keďže majú za sebou množstvo rekonštrukcií a filmovačiek, o príhody nemajú núdzu. "Vždy, keď končí nejaký boj, na podvozku odpálime dymovnicu, ktorá imutuje náš zásah," spomína R. Balcárek. "Pred jednou akciou tá dymovnica zapálila suchú trávu a od tej sa chytila hadička vzduchového potrubia. Prepálila sa a vozidlo by bolo neovládateľné. Vyriešili sme to tak, že zhorenú časť hadičky sme nahradili trubičkou z prepisovacieho pera. Stihli sme to dokončiť päť minút pred začiatkom rekonštrukcie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári