Sú však aj takí, ktorým ulica "nevonia" a pokúšajú sa o zmenu. Majú spravidla veľké problémy, lebo takmer žiadny zamestnávateľ nevychádza sociálnym prípadom v ústrety. Takí ľudia sa potom musia pomôcť inak. Jedným z možných spôsobov, ako sa postaviť na vlastné nohy, je predaj časopisu Nota Bene. Predajcov tohto mesačníka možno vidieť v uliciach mesta denne. O tom ako im to ide, ako sa k nim správajú okoloidúci, ale aj o tom, či sa z takto zarobených peňazí dá vyžiť, sme sa pozhovárali s dvoma z nich a tiež koordinátorkou košickej distribúcie.

Košické predajné miesto Nota Bene (preklad z latinčiny "Venujte pozornosť") začalo fungovať pred šiestimi rokmi. "Štyri roky tu pracujem ako koordinátor ja, predtým tu boli dvaja moji predchodcovia," hovorí koordinátorka košického Nota Bene (NB) so sídlom v Charitnom dome sv. Alžbety na Bosákovej ulici Helena Havrilová (na snímke hore). V súčasnosti eciduje 341 košických predajcov NB. "Asi 40 z nich sú pravidelní. Máme ´silnejších´ aj ´slabších´ predajcov. Tých silnejších je asi 10 a denne si kupujú 20 kusov. Mnoho predajcov však kúpi len dva, tri kusy mesačne."

Predajcovia NB kupujú z distribučného strediska kus za 70 centov. "No ak nakúpia naraz 20 kusov, jeden kus získajú bezplatne. Snažíme sa ich o takýchto akciách informovať, aby to bolo pre nich výhodnejšie a aby sa snažili predať čo najviac kusov." V uliciach potom tovar predávajú za dvojnásobok, teda jeden časopis za euro a 40 centov.

Redakcia tohto mesačníka sídli v Bratislave, kde je centrála celoslovenského NB. "Tento projekt vznikol pred niekoľkými rokmi vo Francúzsku, odkiaľ sa potom rozšíril do celého sveta. Jeho cieľom je znovu vytvoriť u ľudí v zlej sociálnej situácii pracovné návyky, o ktoré často po dlhom čase na ulici prišli." Pre mnohých teda predaj NB neznamená len prostriedok, ako si privyrobiť, ale aj akúsi psychickú vzpruhu. "Predajcovia majú z toho, že niečo robia, veľkú radosť. Mnohí sa tešia na to, ako budú predávať. Prichádzajú tak do kontaktu s ostatnými ľuďmi, s ktorými sa majú možnosť porozprávať, rozpovedať im svoje príbehy. To je pre nich mimoriadne dôležité."

O predaj NB majú bezdomovci veľký záujem. "Viacerí sa pýtajú, či by mohli predávať aj oni. Veľkým problémom je však to, že často nemajú peniaze na to, aby mohli časopisy nakúpiť. Kvôli tomu niekedy na čas prestanú predávať aj niektorí lepší predajcovia. Musia si totiž kupovať nejaké jedlo, niekedy aj šaty. Potom sa im nezvýšia peniaze na časopisy a môže im istý čas trvať, kým ich zoženú."

Pri dávaní milodaru alebo kúpe časopisu NB si mnohí kupujúci položia otázku, čo predajca so zarobenými peniazmi urobí. H. Havrilová tvrdí, že väčšina so zárobkom hospodári rozumne. "Najmä s pravidelnými predajcami mám veľmi dobré skúsenosti. Snažia si nasporiť peniaze a po čase si nájsť nejaký podnájom. Vytvorili sme im aj účty, na ktoré im peniaze posielame. Jeden z predajcov napríklad podstúpil počítačový kurz a za zarobené peniaze si kúpil notebook."

Stretáva sa však aj s opačnými prípadmi. "Niektorí sú takí, že po predaní niekoľkých kusov časopisu hneď odbehnú za roh, kde si dajú pivo či poldecák. Už sa nám stalo, že sme ich aj prichytili. Predávať časopisy im nezakážeme, no väčšinou si uvedomia sami, že nerobia dobre." Okrem toho mnoho z nich býva v sociálnych zariadeniach, kde je abstinencia podmienkou.

Tento projekt má však na ľudí na okraji spoločnosti nesporne priaznivý vplyv. "Vidno, že aj ich práca zaujíma a baví. Je na nich vidieť, že sa o seba začali starať, obliekajú sa, umývajú sa." Na prácu sa tešia a začínajú rozmýšľať nad svojou budúcnosťou čo je pre nich mimoriadne dôležitým krokom. Pre nás, ostatných, je to možno o dúvod viac, podať im kúpou časopisu pomocnú ruku...

Predaj mu trpčujú pouličné kapely

Fero bol odjakživa dobrodruhom. "Veľa som cestoval, no keď mi zomrela mama, chcel som sa vrátiť domov. Pracoval som v New Castly. Vedúci nás však oklamal, nevyplatil nám mzdy," hovorí 44-ročný muž. Vrátil sa teda do Michaloviec, kde má podľa poslednej vôle jeho mamy právo bývať do konca života. Rovnaké právo však majú i jeho súrodenci. "V dome býva sestra aj neter s deťmi. Boli na tom zle. Neter porodila dieťa ako sedemnásťročná, vyhodili ju zo školy. Prišiel som domov bez peňazí, čo ich rozčertilo. Vznikali rôzne hádky, nedalo sa to vydržať. Odišiel som teda pracovať do Česka, do uránových baní."

Práve v Čechách utrpel v dôsledku autonehody vážne zranenia. "Odvtedy mám epileptické záchvaty a pravú ruku nedokážem poriadne ovládať. Kvôli tomu mám veľký problém nájsť si prácu. Ak som si ju aj našiel, môj zdravotný stav bol taký zlý, že som ju nezvládal." Robil teda, čo mohol. Okrem práce si privyrábal aj hudbou. Dlhé roky totiž hrával v rockovej kapele, s ktorou cestoval aj po Rakúsku. Postupne však musel upustiť aj od toho. "Nevedel som, čo ďalej. Doma som nemohol byť, stále sme sa so sestrou aj neterou hádali. Rozhodol som sa, že od toho všetkého ujdem."

Od známeho sa dopočul, že v Spišskej Novej Vsi sa črtá možnosť predaja časopisov Nota bene. V tom čase šlo o nový projekt. "Zaevidoval som sa a bolo to skvelé. Predávali sme veľa časopisov. V celom meste sme totiž boli len traja. Denne som zarobil od 600 do 800 korún. Ubytovňa bola pre mňa drahá, kúpil som si teda spací vak. Umýval som sa na čerpacej stanici, obliekal sa v second hande."

Po čase všetko zmaril zhoršujúci sa zdravotný stav. "Epileptické záchvaty som mal stále častejšie. Kvôli tomu mám na ľudí zo Spišskej Novej Vsi ťažké srdce. Namiesto toho, aby mi pomohli, ma okradli.." Ukradli mu spací vak, nasporené peniaze aj doklady. Fero teda musel začať odznova. "Nechcel som predávať NB naveky. Tým, že mi ukradli úspory, som však musel pokračovať. Potreboval som sa totiž od niečoho ´odpichnúť´. V práci som teda pokračoval a spal v spacom vaku na cintoríne. Po niekoľkých mesiacoch kvôli tomu, že nás bolo v meste málo, z centrály predaj v Spišskej Novej Vsi zrušili." Rozhodol sa to skúsiť v Poprade. "Doma som predávať nechcel. Bál som sa totiž, že by ma videli nejakí kamaráti. V meste som bol ako hudobník pomerne známy. V Poprade však mali pravidlo, že tam smú predávať len ľudia z tohto mesta."

Pred tromi mesiacmi sa Fero dostal do Košíc na Bosákovu ulicu. "Tu bývam v charitnom dome a popri tom predávam časopis pri starom Tescu. Som tu celkom spokojný. Mám pokoj, cez víkendy chodím navštevovať brata, hrávam na gitare v evanjelickom zbore.." Predaj mu ide dobre, aj keď sa to so "starými časmi" v Spišskej Novej Vsi nedá porovnať. "Niekedy sú dni, kedy nepredám nič. Ľudia totiž majú často predsudky. Vidia, že som mladý, vyzerám k svetu a myslia si, že nepracujem, lebo sa mi nechce. Nie som však povinný každému vysvetľovať môj zdravotný stav. Prácu som sa pokúšal nájsť. Bol som v Poľsku i v Maďarsku. No s mojim zdravotným stavom ma nikde nevezmú."

Počas predaja zažil Fero niekoľko nepríjemností. "Stalo, že sa mi partia mladých ľudí pokúšala vytrhnúť časopisy z ruky. Nepríjemní sú aj Rómovia, ktorí fetujú. Často robia problémy aj pouličné kapely, ktoré začnú hrať tam, kde predávam. Popíjajú a ľudia ma obchádzajú. Ja im však nemôžem povedať nič, len ich pekne poprosiť, či by nemohli ísť ďalej. Potom mi začnú nadávať do gádžov..."

Pobyt v Košiciach a predávanie NB sa Romanovi napriek tomu páči. Nechce však takto stráviť zvyšok svojho života. "Je to tu pekné, sú tu dobrí ľudia, ale stále verím, že ma ešte čaká niečo lepšie. V prvom rade si musím vybaviť invalidný dôchodok, lebo s mojim zdravím si prácu nenájdem. Potom by som bol rád, keby sa urovnali vzťahy s rodinou. Mama s otcom už rozprávať nemôžu, sú pod zemou. No mám rovnaké právo bývať v rodičovskom dome ako moji súrodenci. Nebol som vždy dobrý človek, no toto, čo sa deje teraz, nie je voči mne spravodlivé..."

Pri Dóme sv. Alžbety zarobil tisíc korún

Roman sa do sociálnych problémov dostal pred šiestimi rokmi. "Zomrela nám mama a ja so sestrou som býval v jej byte. V rámci dedičského konania som sa potom musel so sestrou vyrovnať. Mal som jej dať istú čiastku, čo ma nútilo zdedený byt predať. Za zvyšok peňazí som si kúpil chatu vo Vyšnom Opátskom. V nej prespávam dodnes," stručne opisuje prvopočiatky problémov 34-ročný Košičan (na snímke vpravo).

Okrem chaty mu neostalo nič, nemal ani zamestnanie. "Hneď som začal využívať pomoc charity. Chodil som tam aspoň na polievku, lebo som na tom bol veľmi zle." Roman je mladý a zdravým človek. Je preto zvláštne, že sa nedokáže uživiť. "Neviem, čím to bude, lebo práci sa nevyhýbam. Aj predtým som sa snažil pracovať. Kosil som trávu, robil rôzne manuálne práce, stále však len dočasne, sezónne. Poriadnu prácu sa mi nedarilo nájsť." Na charitu je odkázaný aj preto, že chatka, v ktorej prespáva, má len chatrné vybavenie. "Nemám tam vodu ani elektrinu. Za všetkým teda musím na charitu."

Časopis Nota Bene začal Roman predávať pre dvomi rokmi. O tejto možnosti sa dozvedel práve v charitnom zariadení. "Vystriedal som niekoľko rajónov. Najlepšie to bolo v Dóme sv. Alžbety, no dnes je tam predaj zakázaný. Bol som napríklad aj pri Starej nemocnici na Rastislavovej ulici." Dnes ho majú ľudia možnosť nájsť pri jednom z obchodov v nákupnej časti Sídliska Ťahanovce.

Na nezáujem ľudí sa Roman nemôže sťažovať. "Predaj ide nárazovo. Ak sa nedarí, nepredám za celý deň takmer nič. Inokedy však príde vlna, kedy to jednoducho ide. Dá sa povedať, že priemerne predám tých 20 kusov denne. Najviac som predal ešte pri Dóme sv. Alžbety. Za jeden deň som zarobil tisíc korún." Predáva sedem dní v týždni.

Ľudskú povahu si pochvaľuje. Okoloidúci vidia, že sa snaží so svojou situáciou niečo robiť a cenia si to. "Často mi dajú viac peňazí, ako je cena časopisu, prípadne mi dajú peniaze a povedia nech si časopis nechám. Nedávno mi jedna pani doniesla tašky s oblečením." Roman však má aj opačné zážitky. "Stane sa, že do mňa ľudia začnú zapárať, prečo si nenájdem normálnu prácu, prípadne ma otravujú podnapití robotníci. K ničomu vážnejšiemu ale nedošlo. Mám preukaz, vie o mne polícia, ktorá na mňa dáva pozor." Problémoví sú však bezdomovci, ktorí okolo neho žobrú. "Často ma volajú piť. To nemôžem, keďže pracujem celé dni. Inokedy zas pýtajú peniaze. Tie im radšej dám, aby som sa ich zbavil."

Zarobené peniaze míňa Roman najmä na stravu. "Neviem, koľko dokážem zarobiť za mesiac. Nepočítam to. Väčšinu však dávam na stravu, sú to veľké čiastky. Čas od času si kúpim aj nejaké oblečenie." Do budúcna si neodvažuje robiť veľké plány. "Chcem ešte istý čas predávať časopis. V zime by som rád býval v krízovom centre, lebo v mojej chatke nie je kúrenie. Keď si nasporím dosť peňazí, rád by som vycestoval za prácou do nejakej automobilky. Bude to však ťažké, lebo dnes fabriky ľudí skôr prepúšťajú ako prijímajú."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári