Na univerzite Baylor v Texase, ktorá má povesť jednej z najlepších vysokých škôl pod vlajkou s pruhmi a hviezdičkami, patrila k študentom s najlepším študijným priemerom, a na tenisových kurtoch si vydobyla primát vysokoškolskej majsterky USA. Život za morom si ju získal natoľko, že sa tam chce vrátiť. Pokračovať v štúdiu i tenise, a s úmyslom otvoriť si vlastný biznis.

Päť rokov bol prechodným domovom mladej Košičanky Zuzany Zemenovej študentský campus "University of Baylor" v texaskom meste Waco. Takému miestu sa zvykne vravieť, že tam skapal pes. Aj keď by sa tých dvestotisíc duší, ktoré tam žijú, určite urazilo, inak ako zapadákov sa ich bydlisko nazvať nedá. "Hoci sme to mali z nášho vysokoškolského areálu do mesta blízko aj pešo, väčšinu času sme trávili v campuse. Waco je rozlohou dosť veľké, ale niet tam v podstate čo obdivovať. Nízke rodinné domy, zopár baríkov, reštaurácií, a jediná vysoká budova, v ktorej sídli miestna administratíva. Jediné miesto, kde vybrať sa stálo za to, bolo neďaleké jazero. Občas sme k nemu s kamarátmi chodievali," vraví Zuzka.

Nebyť miestnej univerzity, Waco by na historickej mape Ameriky nehralo žiadnu mimoriadnu úlohu. "University of Baylor" sa totiž svojím významom i kvalitami radí k takým vysokým školám ako je Harward či Stanford. A to už niečo v akademickom svete znamená. "Je to jedna z najznámejších výsokých škôl v USA, ale keďže je to privátna škola, je aj dosť drahá. Najmä pre cudzincov, ale ani mnohí Američania si ju nemôžu dovoliť. Väčšina z nich si berie hypotéku, aby tam mohla študovať, takže oni ju vlastne robia na dlh. Jeden rok štúdia vás vyjde na tridsať až štyridsaťtisíc dolárov, a samotná hodina na päťdesiat či šesťdesiat dolárov. Samozrejme, nebyť tenisu, aj pre mňa by bola tá škola nedostupná. Štipendium som mala preto, že som ju reprezentovala."

Na baylorskej univerzite začala študovať biznis, ale bakalára má za odbor masmediálna komunikácia, ktorý jej učaroval viac. Jej vizitkou, okrem šikovnej tenisovej ruky boli aj vynikajúce študijné výsledky. "Zo športovcov na škole som mala najlepší študijný priemer." Prvý rok, kým sa bližšie zoznamovala s angličtinou, sa sem tam objavilo pri jej hodnotení aj céčko. "Ale potom som mala už iba áčka a béčka, čo sú najlepšie známky. Ten systém je tam trochu iný ako u nás, učiť sa treba v podstate na každú hodinu. Semester, to nie sú len prednášky, zápočty a skúšky, musíte si pripraviť aj nejaké projekty, kvízy či prezentácie, takže tam nebolo obdobie, kedy by sa dalo učenie trochu flákať. Za jeden semester treba vlastne zvládnuť pätnásť skúšok. Aj preto som sa učila ako blázon. Keď sme cestovali na nejaký turnaj, stále som mala knižku v ruke. Na učenie som využívala každú chvíľku, aj keď sme trebárs čakali niekde päť hodín na letisku. Dĺžka semestrov je asi ako u nás. Jeden trvá od konca augusta do decembra, a druhý od januára do mája. Ale keď chcete, v lete môžete absolvovať ešte aj tzv. letnú školu, čím sa dá celé štúdium urýchliť, že môžete školu skončiť skôr. Aj ja som tak urobila..."

Vybrať sa do Waco za vzdelaním nie je veru lacný špás, ale napriek tomu univerzitný campus baylorskej "College" praská každý rok vo švíkoch pod náporom diplomu chtivých študentov. "Je to nádherný, veľký areál, kde býva asi štyridsaťtisíc študentov. Väčšinou sú ubytovaní, tak ako som bola ja, v pekných apartmánoch." Samozrejme, vôbec sa to nedá porovnať so študentskými internátmi na Slovensku, za tie peniaze je to bývanie o čosi luxusnejšie, z akého sa tešia tunajší vysokoškoláci. "My, aj s troma českými tenistkami, sme mali k dispozícii dvojposchodový apartmán, i s bazénom. Prirodzene, v areáli boli aj priestory na stravovanie, kde bol široký výber jedál."

Zuzka sa však spočiatku s americkou stravou akosi nevedela vyrovnať. "Do Ameriky som išla tenká ako prst, a za krátky čas som pribrala vari desať kíl. Keď tam prišiel za mnou brat Marián, tak sa iba čudoval, prečo som taká tučná. Ale časom sa to upravilo. Jedla som všetko, hamburgery, hot dogy, i cestoviny, ale tá ich strava mi stále pripadala akási čudná. Stále mi chýbala naše domáce jedlo, najmä pirohy či bryndzové halušky, ktorých sa teraz neviem nasýtiť. Keď nám už občas z tamojšej stravy šibalo, tak sme si varili aj doma, v apartmáne. Raz mi dokonca mamka poslala polotovar na prípravu halušiek, tak som si ich urobila. Aspoň so syrom, keď o bryndze tam nebolo ani chýru."

Za tých pár kíl navyše, ktoré mali na svedomí lahôdky americkej kuchyne, sa však dlho nemusela hanbiť. "Tak bolo iba na začiatku, neskôr sme museli prejsť na zdravú stravu, pastu, kuracie mäso, zeleninu, na čo dohliadal náš tréner. Ale bolo to dobré."

Za to, že vo Waco, okrem univerzity, nie je nič, vďačia vraj tamojší obyvatelia ničivému tornádu, ktoré pred niekoľkými rokmi ich mesto spustošilo na nepoznanie. "Celý ten kraj je veľmi náchylný na tornáda. To, ktoré sa prehnalo už dávnejšie cez Waco, zničilo vraj celé mesto. Ani jedna budova nezostala celá, museli ho kompletne vystavať."

Tornádo je akousi miestnou atrakciou. Kto ho nezažil, akoby tam ani nebol. "Odvtedy vždy hlásia vopred v televízii i v rádiu, keď sa nejaké tornádo blíži, akým smerom sa pohybuje, kde sa nachádza. Varujú ľudí vopred, a vyzývajú ich aby išli do nejakého úkrytu. Raz som tam aj ja zažila tornádo. A poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Už som spala, hore na poschodí, keď ma prišla zobudiť kamarátka, že hlásili, že k Waco sa blíži tornádo. Aby som si vzala epedy a išla s nimi do úkrytu. Najlepšie tam, kde nie sú žiadne okná. U nás to bol záchod. Mali sme dva záchody, ale tak sme sa báli, že všetky štyri sme sa natlačili do jedného. Keď to nad nami začalo hučať, a všetko sa triaslo, v duchu som sa už začala lúčiť s mamkou, že je to môj posledný deň, a viac sa už neuvidíme."

Odvahu vyliezť z "bunkra" našli až po troch či štyroch hodinách, keď sa už tornádo pohrávalo s ďalšou obeťou o niekoľko míľ ďalej. "Tak sme sa báli. Vyšli sme, až keď sme mali úplnú istotu, že sa nám už nič nemôže stať. Väčšina z apartmánov navôkol mala porozbíjané okná. Okrem nášho, lebo najväčšou silou sa tornádo prehnalo asi o päťsto metrov ďalej. Všade ležali krúpy, veľké ako pštrosie vajcia. Najväčšie škody mala asi miestna Coca-Cola, lebo firemná budova zostala po odchode tornáda bez strechy," spomína si Zuzka na hrôzostrašný zážitok.

Odvtedy sa mestu Waco a priľahlému študentskému campusu podobné živelné pohromy vyhýbajú. Pravda, ak za ne nepovažujeme bujaré párty, po ktorých býva v apartmánoch tiež poriadna paseka. "Aj ja som zopár takých zažila. Problém je v tom, že v Amerike sa môže piť alkohol až od dvadsaťjeden rokov. Ale kto by tam dodržiaval? Aká by to bola párty bez alkoholu? Alkohol bol aj na oslavách mojich narodenín. Ale bolo to o dva dni skôr, ako som mala dvadsaťjeden rokov. Vtrhli k nám policajti, ktorí v campuse hliadkujú, a kontrolujú spoločnosť, ktorá sa na párty zíde, či sa tam nepije alkohol. Musela som sa legitimovať, tak som im ukázala slovenský ´občaňák´. Jeden z policajtov ma už poznal, povedal tomu druhému, že to je tá tenistka, čo vyhrala majstrovstvá USA. Keď som im povedala, že oslavujeme svoje narodeniny, tak mi aspoň zaželali všetko najlepšie, a iba ma upozornili, že máme byť trochu tichšie. Ten alkohol nám v takej chvíli odpustili," smeje sa slovenská študentka.

Polícia nehliadkuje v rozľahlom campuse len tak, pro forma, ani na území študentského mestečka nemusí byť vždy najbezpečnejšie. "Okolo campusu bol taký asfaltový okruh, kde chodievali študenti behávať. Ale neodporúčali nám, aby sme tam chodili samé. Došlo tam totiž k znásilneniu jednej študentky. Že pri nej zastalo nejaké auto, vtiahli ju dnu a znásilnili. Aj tam sa človek stretne s kriminalitou. Najhoršie však bolo vtedy, keď sa nám dostali do uší, alebo prišli mailom, správy, že sa niekto zo študentov zabil na aute, lebo šoféroval pod vplyvom alkoholu. A nebolo to jediný raz. Vo Waco žije aj dosť veľa černochov, ale ja som mala s nimi, aj s tými čo boli na škole, iba príjemné skúsenosti. Je s nimi veľká zábava, sú to správni parťáci."

Spočiatku Zuzka, aj jej kamrátky, šliapali po cestičkách campusu poctivo, na požičaných bicykloch. K autu jej pomohli aj výkony na tenisových kurtoch, ktorými široko-ďaleko šírila slavú svojej školy. "Vodičák som si urobila v Amerike, a od sponzora som mala posledný rok k dispozícii Hondu Civic. Šikovné autíčko, ktoré mi veľmi pomohlo."

Autom to mali do neďalekého Dallasu iba hodinku a pol. "Párkrát sme sa tam vybrali, no príliš ma nebavilo pozerať stále hore, do výšky na mrakodrapy Down Townu. Viac som si užila na basketbale, bola som si pozrieť zápas NBA, i NHL. Kámoš vybavil pre nás VIP lóžu, takže to bola paráda. Mali sme dnu telku, obsluhu, vlastný vchod, i výborný výhľad na palubovku. Ľudia v Dallase sú presne takí, akých som poznala z toho televízneho seriálu. Chlapi nosia klobúky, aj kovbojské čižmy. Ale vyzerá to dobre. Aj ja som si taký klobúk vyskúšala."

Bolo by hriechom byť v Amerike, a nenavštíviť aj New York, Los Angeles či San Francisco... "Niečo som pochodila s tenisom, niekde som bola len tak, na výlete s kamarátmi. V Los Angeles sme si obzreli napríklad najdrahšiu ulicu Rodeo Drive, a domy v ktorých bývajú najväčšie hollywoodske hviezdy, ako Di Caprio, Angelina Jolie či Brad Pitt. Najviac ma však očarilo San Francisco, azda preto, že je postavené v takom európskom štýle."

Prirodzene, Zuzka sa pokochala aj pohľadom na úchvatné niagarské vodopády, ba užila si aj trochu roztopašnej zábavy na havajských plážach. Za necelých päť rokov toho popri štúdiu stihla za morom naozaj dosť. Domov prišla iba na skok, a už ju svrbia päty, aby sa tam vrátila. Nechce však prezradiť, či ju ťahá srdce za americkou láskou, ktorú si tam počas štúdií našla, alebo je to vidina presadiť sa v biznise či v trénerskom povolaní. "Mám namierené do Chicaga, kde by som chcela robiť trénerku v jednom tenisovom kempe. Ale možno skončím v Kalifornii. Rada by som si ešte dokončila aj to štúdium biznisu, ktoré som tam po príchode na baylorskú univerzitu začala. A možno si potom otvorím aj vlastný biznis. Ktovie ako sa to všetko vyvinie..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári