Ale direktoriát IIHF bol trošku opatrný, horná hranica pre nováčika medzi elitou bolo štvrťfinále. Dočkal sa na tohtoročných majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku. A pískal rovno finále. Hokejovú klasiku. Bol pri tom, keď v bernskej Post Finance Aréne skrížili zbrane, tak ako pred rokom, Rusko a Kanada.

"Musím priznať, že som bol šťastný z toho, že vo finále budú hrať Rusi s Kanadou," vraví 39-ročný košický rozhodca Peter Ország. "Mal som obrovskú radosť, že to boli práve títo veľkí rivali, a nie trebárs ´iba´ Fíni so Švajčiarmi. Až po finálovom stretnutí som sa dozvedel, že obe krajiny mali na svojom konte po dvadsaťštyri svetových titulov, že to bol vlastne súboj o vedenie v historických tabuľkách. Stále sa vedú spory o tom, kde vznikol hokej, či je jeho kolískou Kanada, alebo ho začali hrávať v Rusku. Bol som nadšený, že môžem rozhodovať zápas dvoch najväčších hokejových veľmocí."

Išlo o odvetu za vlaňajšok. Pre Kanaďanov bola veľká potupa, keď im Rusi uchmatli titul na ich vlastnej pôde, v Quebeku. Aj preto boli obavy, že by "javorové listy" mohli ísť v Berne za vrátením svetového zlata o čosi brutálnejšie ako dovoľujú hokejové normy. Obe strany však vytiahli do boja navýsosť férové zbrane. "Bola taká eventualita, že by v Berne mohlo ísť o fyzicky náročný súboj, pretože obaja súperi sú naň veľmi dobre disponovaní. Ale zápas ukázal, že v oboch tímoch boli absolútni profesionáli, mužstvá vedeli, že cesta k titulu vedie len cez disciplínu, nik sa neznížil k nejakým zákernejším, hrubším faulom, nedošlo k žiadnym neprístojnostiam. Bol to duel na vysokej úrovni."

Prirodzene, rozhodca musí byť nezaujatý, fanúšikovský pohľad je v čierno-bielo pruhovanom mundúre neprípustný. Tak sa díval na bernské finále i Peter Ország. "Už som dostal takú otázku, či preto, že som študoval v Rusku, nedržím náhodou Rusom..." smeje sa v súčasnosti najlepší slovenský arbiter. "No aj môj pohľad na vec musí byť profesionálny. Šance oboch mužstiev boli otvorené, finálový zápas nemal výrazného favorita, a myslím si, že tentoraz nevyhral lepší, ale šťastnejší."

Peter Ország, aj so svojím finálovým partnerom, Fínom Jyri Petteri Ronnom, zvládli duel dvoch rozdielnych štýlov brilantne. "Niekto o mne tvrdí, že mi viac sedí zámorský štýl, tvrdý, ale zároveň aj technický hokej zámorských družstiev, aj preto som bol rád, že jedným z finálových súperov boli Kanaďania."

V komunikácii s nimi asi problém nebol, ale čo s opačnou striedačkou, ktorá si žiada vysvetlenie alebo protestuje v ruštine? "Keďže už aj viacerí hráči ruského mužstva ovládajú angličtinu, tak som s nimi komunikoval po anglicky. Stále sa pred nimi snažím neprezradiť, že viem po rusky, čo je pre mňa veľká výhoda. Môžem si totiž vypočuť, o čom sa bavia na lavičke, viem, s akou stratégiou ide nejaká päťka na ľad, čo mi tiež môže pomôcť. K žiadnym slovným prestrelkám s hráčmi nedochádzalo, akurát Rus Kovalčuk sa ma raz pýtal, či nešlo o faul vysokou hokejkou do tváre, veľmi slušným spôsobom žiadal o vysvetlenie toho pravidla. Kanaďan Shane Doan ma požiadal, tiež veľmi slušne, aby sme striehli čas, a aby sme boli opatrní pri atakovaní ich brankára."

Obe strany boli s rozhodovaním fínsko-slovenskej dvojice nadmieru spokojné, direktoriát IIHF ocenil jej výkon zlatými medailami. To, čo sme naivne chceli a žiadali od nášho národného mužstva, podarilo sa aspoň rozhodcovi. "Pre tých, čo pískali finále, boli pripravené zlaté medaily, takže, tak trochu sa môžem aj ja cítiť ako majster sveta - v rozhodovaní," pobavila Petra Országa táto myšlienka. Chýrne švajčiarske hodinky, ktoré firma Tissot už niekoľko sezón delí medzi najlepších hráčov turnaja, sa mu však neušli. "Skromne priznávam, že som si tie kvalitné švajčiarske hodinky v Berne sám kúpil..."

Cennejší by bol však preňho finálový puk, ako pamiatka na nezabudnuteľný bernský večer. "Na taký puk nemali nárok ani hráči, ani rozhodcovia. Všetky puky, ktoré počas finálového zápasu skončia v bránke, musíme odniesť na trestnú lavicu. Idú totiž do Siene slávy IIHF, kde sa archivujú. Taký osud má aj puk, s ktorým sa zápas dohráva. Nám sa však záverečný puk stratil. Chvíľu sme po ňom pátrali, a zistili sme, že ho ktorýsi z ruských hráčov po záverečnom klaksóne hodil do hľadiska, medzi divákov. Bol z toho trošku problém, ale napokon nad tým mávli rukou. Direktoriát IIHF dohliadal na puky dosť prísne, aby sa s nimi nenarábalo, aby sa nerozdávali. Ale taká procedúra, že po každom góle išiel puk k časomeračom, platila iba vo finále."

Pod Alpami rozhodoval Peter Ország osem zápasov. Vždy s iným partnerom. Iba s Fínom Ronnom pískal dvakrát, mimoriadne zaujímavý skupinový duel USA - Švédsko, a potom finále. "Aj keď sa s Fínom Ronnom poznáme už dlhšie, duel Američanov so Švédmi bol pre nás prvý spoločný v kariére. Naozaj bol veľmi zaujímavý, vzhľadom na nevídaný obrat, keď Švédi dokázali zo stavu 2:5 vyrovnať na 5:5, a napokon zvládli ešte aj overtime. Hneď v tom zápase sme si s Jyrim sadli po všetkých stránkach, klapala nám konverzácia i spolupráca na ľade. Keď sme sa pripravovali na finále, povedali sme si, že nič nebudeme meniť, že vo finále budeme pískať presne tak, ako sme pískali stretnutie Švédsko - USA."

Experiment, s ktorým prišla IIHF na tohtoročné majstrovstvá sveta - čo zápas, to iná rozhodcovská dvojica, mu celkom vyhovoval. "Vlani v Kanade bol prvý raz zavedený systém so štyrmi rozhodcami, preto vedenie IIHF usúdilo, že bude lepšie, ak budú zápasy pískať dvojice z tej istej krajiny, že sú viac zohratí, že sú si bližší jazykom i kultúrou, že majú podobnú mentálnu úroveň. Tohto roku sa od toho pravidla upustilo, čím vznikla väčšia variabilita pri nasadzovaní rozhodcov na jednotlivé zápasy. Ale musím povedať, že vo Švajčiarsku sa zišiel naozaj vynikajúci rozhodcovský kolektív, všetci sme si výborne rozumeli, tvorili sme skvelú partiu. Ja som býval s mojím slovenským kolegom Vladom Baluškom, ktorý bol v podobnej situácii nováčika ako ja vlani v Kanade. Mne tam bol oporou skúsenejší Milan Novák, ja som bol zas Vladovou oporou vo Švajčiarsku. Tak ako pre mňa pred rokom, aj pre neho to bola veľká výzva, že si môže zapískať na takom významnom fóre, že môže rozhodovať najlepším hokejistom sveta. Preto bol vďačný za každú moju radu či poznámku."

Rivalita medzi kolegami rôznych národností nemala v "Ice Hockey Country" (ako sa hrdo pýšili Švajčiari) miesta. Peter Ország sa vraj nestretol s rozhodcom, ktorý by ho počas zápasu nepustil k slovu. "Bola to aj otázka vzájomnej dôvery. Možno že niektorí rozhodcovia, trebárs z Ameriky, majú sklony byť vo dvojici dominantnou osobnosťou, ale dôležité je, ako si medzi sebou nastavíte komunikáciu. Vždy sa ide na zápas s tým, že jeden je tzv. líder, a jeho kolega je tzv. druhý rozhodca, ale nie je dôležité, či jeden zapíska desať faulov, a ten druhý nič, hlavné je, aby ste si tie nedovolené zákroky spoločne ustrážili. Nie je to o tom, aby ste sa s kolegom naháňali, kto má viac čiaročiek za odpískaný faul."

V niektorých dueloch, keď sa súperi nezmestia do kože, je práce vyše hlavy, inokedy, keď o nič nejde, to môže byť relatívne oddychovka. Slovenský rozhodca však tvrdí, že vo Švajčiarsku zápas takejto kategórie nemal. "Na majstrovstvách sveta si nemôžete povedať, že teraz ma čaká ľahší zápas. Taký nebol pre mňa ani súboj Rusov s Francúzmi, teda mužstiev s rozdielnou hokejovou výkonnosťou. Práve preto bol ten zápas považovaný za kritický, ba až nebezpečný. Slabšie mužstvá, ktoré nestíhajú herne ani fyzicky, sa totiž môžu uchýliť k sériám faulov, len aby zabránili otvorenému hokeju. Vyspelé mužstvá nie sú na takýto spôsob hry zvyknuté, a preto sa môže stať, že sa zápas zvrhne."

Turnaj sa hral v dvoch mestách, ale celá rozhodcovská partia bola sústredená v srdci šampionátu, v medveďom dúpäti, v Berne. "Všetci rozhodcovia bývali v Berne, v mestskej časti Muri. A môžem povedať, že o nás bolo po všetkých stránkach vynikajúco postarané. Ubytovanie, stravovanie i doprava boli počas šampionátu na vysokej úrovni, s ničím sme nemali problém. Perfektne bola napríklad zorganizovaná naša preprava na zápasy. Po diaľnici to bolo z Bernu do Klotenu stoštyridsať kilometrov, ale keďže boli obavy zo zápch, medzi oboma mestami fungovala vlaková doprava, vozili sme sa klasickými vlakmi ´Inter City´. Z Bernu sme boli pohodlne za hodinku v Zürichu, kde nás už čakali autá, a odviezli na štadión v Klotene. Jediný problém bol pri návrate z večerného zápasu v Klotene, keď tých vlakov bolo už menej, a na hoteli sme boli až okolo jednej-druhej v noci."

Horšou vizitkou organizátorov boli však obe haly, ktorým veľmi nepomohla ani predšampionátová rekonštrukcia. Najmä kabíny mužstiev nezodpovedali dôležitosti persón, ktoré sa v nich prezliekali. "Najmä v Klotene boli tie podmienky trochu obmedzené. Keďže šampionát si vyžadoval väčší počet kabín, aký bol k dispozícii, organizátori to riešili tak, že k hale postavili provizórne unimobunky, v ktorých boli šatne i nejaké kancelárske priestory. Pri príchode do haly museli potom hráči prekonávať schody a prechádzať prepojovacími chodbami, z kabín chodili na ľad katakombami. Niektorým hráčom, zvyknutým na profesionálne podmienky, to mohlo robiť problémy. Najväčším problémom však bola kvalita ľadu, pretože v hale bolo až neúnosne teplo. Preto bol ľad veľmi zlý, ba až mizerný. Na to, keď sa ľad vyštiepil pri posunutí bránky, boli organizátori dobre pripravení, a vedeli si s tým rýchlo poradiť, ale s jeho celkovou kvalitou nie. Veľmi zle sa dohrávali najmä závery tretín, lebo na ploche bolo už priveľa snehu."

Petrovi Országovi bolo smutno, že slovenská vlajka visela počas celého šampionátu iba na pol žrde. Ale kolegovia z brandže sa neznížili k posmeškom, že sme tam opäť hrali pod psa. "Posmešky? To nie, iba sa ma pýtali, ako je to možné, že už druhý rok po sebe odchádzalo naše mužstvo zo svetového šampionátu so sklonenými hlavami. Jednoducho, ani oni to nedokázali pochopiť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári